| Divadelná sezóna | 2012/2013 |
|---|
Úprava: Ladislav Kočan
Scéna a kostýmy: Jaroslav Daubrava, Miroslav Daubrava
Text piesní: Benjamín Škreko
Anglický text piesní: Michal Štofej
Hudba: Michal Štofej
Réžia: Ladislav Kočan
Hrajú: Vladimír Jedľovský, Jozef Bujdák, Miroslav Beňuš,Tomáš Mosný, Martin Križan, Nina Kočanová, Petra Blesáková, Silvia Soldánová-Holečková, Mária Jedľovská
Premiéra 15. 6. 2013 v Štúdiu Divadla Jána Palárika v Trnave
(Písané z reprízy 1. 10. 2013)
Krajinu ovládli cudzie slová! Zaplavili knihy, školy, televíziu. Vnášajú medzi našu mládež čudné móresy! Upadá morálka, pribúdajú zločiny, večer aby sa človek bál vyjsť na ulicu!
Kde bolo, tam bolo, za siedmimi pádmi a dvanástimi vzormi, bola jedna ríša a nebola to ríša len tak hocijaká. Tí, ktorí nám v Divadle Jána Palárika dovolili na chvíľu do nej nazrieť, jej síce nedali meno, ale pokojne by sme ju mohli familiárne volať – Slovenčina. Krajina Slovenčina, ktorej vládne kráľ Pravopis Dokonalý a kráľovná Gramatika Upravená, vznikla oficiálne v roku 1843, ale povesti hovoria, že tu bola už dávno predtým. Ako to už s ríšami býva, aj táto sa mení, chudobnie a bohatne, mocnie a rozširuje sa, má svoje pravidlá a zákony, ktoré treba dodržiavať, ktoré sa ale neraz porušujú. A kto ju obýva? Okrem kráľovských rodičov aj kráľovské dcéry Morfológia a Syntax, ich pestúnka Etymológia, kráľovský radca Slovník a množstvo ďalších obyvateľov rôznej dôležitosti a postavenia. Všetkých ich každý deň stretávame, vlastne s nimi trávime denne celé hodiny, ale uvedomujeme si, ako žijú? Zaujímajú nás, alebo ich berieme ako úplnú samozrejmosť a nevenujeme im pozornosť? A čo sa stane, ak ich začnú ohrozovať nepriatelia z iných ríš?
Práve nad tým, ako svet nášho jazyka funguje, sa vo svojej hre pre deti a mládež zamýšľa Benjamín Škreko. Trnavčana Škreka možno považovať za domáceho autora a Jazyková ríša je po hre Parva Roma (2011) druhým jeho textom uvedeným na javisku DJP. Predtým sa v profesionálnom divadle ako autor objavil len raz (v r. 1982 nitrianske Divadlo Andreja Bagara inscenovalo jeho dramatický debut Dobrô družstvo na dožinkoch), no skúsenosť s dramatickým písaním získal najmä vďaka hojnej tvorbe pre rozhlas. Na inscenácii Jazykovej ríše, do ktorej so svojím režijným zámerom prenikol Ladislav Kočan, sú chvályhodné tri veci. Za pochvalu stojí jednak skutočnosť, že divadlo dáva priestor pôvodnej tvorbe, ktorá je zároveň pôvodnou tvorbou pre deti. DJP pravidelne myslí na malého a mladého diváka a podobne ako svoj „dospelácky“ repertoár, aj ten detský koncipuje tak, aby deťom neponúkal len overené a známe príbehy, ale načieral aj do celkom cudzích a nových (nielen) rozprávkových svetov. Druhým pozitívom je načasovanie uvedenia Škrekovej hry práve na rok 1150. výročia príchodu Cyrila a Metoda, čo je udalosť pomerne úzko prepojená s témou hry. Môžeme len dúfať, že pani učiteľky toto prepojenie využili v prospech výučbového procesu a že vyrastajúca nová generácia má vo veci významu návštevy zo Solúna jasnejšie, než naši politici.[1] Do tretice všetko dobré – prínosom Jazykovej ríše je aj jej edukačný potenciál. Na prvý pohľad ide o hravé učenie – pomocou obyvateľov ríše a zhudobnených textov piesní, ktorými je inscenácia pretkaná, si žiaci môžu potvrdiť či rozšíriť svoje vedomosti o jazykovedných disciplínach a jazyku samotnom. Zároveň v nich predstavenie môže podnietiť hlbšie uvažovanie o tomto zázračnom a fascinujúcom fenoméne, ktorého existencia je pre nás takou samozrejmosťou, že sa nad ňou len zriedka zamýšľame.
Nie iba pochvalu si však inscenátori a divadlo zaslúžia. Ak zatiaľ všetko vyzeralo pekne a ideálne, v tomto momente, hoci nechtiac, musíme prestať chváliť a dať slovo hane. Negatív nachádzame v súvislosti s Jazykovou ríšou tiež niekoľko. Pristavme sa pri niečom možno zdanlivo okrajovom, čo však predsa má pri recepcii predstavenia svoju dôležitosť – pozrime sa bližšie na propagačné materiály. Ak už si dáva divadlo námahu s uvádzaním takýchto titulov, ako je možné, aby bulletin k inscenácii obsahoval okrem nevyhnutných informácií o tvorcoch a obsadení len text jednej jedinej piesne, aj to až na poslednej strane vpoly ohnutého kusu pekného papiera? Iste, v hre sú neopomenuteľné ekonomické faktory a možno by mladý divák aj obsažnejší kus papiera len pokrčil a neprečítaný strčil do školskej tašky. Na druhej strane, ak by predstavenie s deťmi navštívilo hoci len zopár trochu kreatívnejších pani učiteliek, mohol by byť kvalitný bulletin výbornou učebnou pomôckou a predmetom tvorivých kratochvíľ slovenských žiakov. Lež to by najprv museli bulletiny k detským predstaveniam (a zrejme aj náš školský systém a kultúrna politika) vyzerať inak.
Problematický je aj propagačný text na stránke divadla. Jeho tvorcovia sa zrejme v intencii zachovať ducha predlohy s pôžitkom oháňajú slovíčkami. Píšu: „Téma je stará ako ľudstvo samo. V súčasnosti sa špirálovite k danej téme ľudstvo vracia a cíti opätovne potrebu jednoty aj v otázke reči, ktorá sa stáva nutnosťou a tým aj návratom k podobenstvu o počiatku ľudstva. Autor túto kardinálnu tému však spracováva jemu vlastným spôsobom.(…) Personifikovanie princípu reči má jeden základný význam a symbol. Človek sa narodí, žije, tvorí a umiera. Nič nie je večné. V každom zrode je hneď zahrnutý aj jeho zánik. A tak ako cítime, že každým dňom sa blížime ku svojmu koncu, tak aj každý konkrétny jazyk cíti, že raz príde jeho koniec.“ Podľa toho istého textu je inscenácia, zaradená medzi detské produkcie, určená najmä starším deťom a mládeži. Či to potvrdzuje obsah a forma diela nechajme zatiaľ bokom, vyššie uvedený text tomu ale nijako nenasvedčuje a už vôbec dieťaťu nesľubuje zážitok, po akom by mohlo zatúžiť. Môžeme si ľahko domyslieť, čo si asi pomyslí nejeden tínedžer čítajúci takéto „lákavé“ vety. Nehovoriac o tom, že zhluky slovíčok miestami ani nedávajú zmysel, skôr z nich cítiť obsahovú vyprázdnenosť a bohapusté táranie. To naozaj chceme niekomu hovoriť (hrať) o kráse jazyka a pritom ho používať takto necitlivo, prehovárať bez ohľadu na adresáta prehovoru?
Na dôvažok ktosi diváka vábi na neklasickú formu a tvorivý i divácky experiment. Znie to hrdo, to by sa deťom hádam mohlo páčiť, povie si vari osvietená pani učiteľka. Napokon, s alternatívnymi, inovatívnymi a všelijakými inými podnetmi na osobný a vzdelanostný rozvoj dieťaťa a mladého človeka sa v ostatnom čase roztrhlo vrece a hádam to nemôže uškodiť. Čo však presne znamená „žáner moderný vo všetkých základných bodoch“, ako sa kreativita „prelína medzi realitou, fantáziou, históriou a budúcnosťou“ a aká je „futorologická forma“ inscenácie? Slová, slová, slová, napísal raz istý známy dramatik a jeho slová by si mali v Trnave zobrať viac k srdcu. Pri sledovaní predstavenia Jazykovej ríše totiž človek veľmi rýchlo pochopí, že oné vzletné formulácie sa len pokúšajú zakryť nedostatky samotného textu i jeho inscenácie.
Ale ako hovorí pestúnka Morfológia, poriadok musí byť, teda začnime po poriadku – modernosťou žánru. Nevedno, či to bol sám autor, alebo upravovateľ predlohy v osobe režiséra Kočana, ktosi však v slovníku zrejme omylom namiesto hesla „modernosť“ nalistoval slovo „roztrieštenosť“. Azda sa mu zazdalo, že je to vlastne podobné, veď fragmentarizácia je jedným z charakteristických znakov pomerne neľahko uchopiteľnej drámy tzv. postmoderného obdobia. Jazyková ríša má však žánrovo predsa len najbližšie k rozprávke, teda by mala rozprávať. Pokiaľ možno, rozprávať príbeh. Škrekovej hre nemožno uprieť pôvab dômyselnej práce so slovom, vtip, obraznosť ani dôsledné prehlbovanie vytvorenej metafory bez veľkých logických nedostatkov (jedným z nich je referovanie k niektorým písmenám ako k osobám – generál Ypsilon a pod., pričom ostatné sú brané iba ako písmená – to eM, to Pé atď. Dôsledkom toho je neistota hercov v oslovovaní a vytváranie nesprávnych väzieb – „milý M, sklamalo si ma“). Z hľadiska štruktúry sme však svedkami toho, ako sa nám pred očami jeden po druhom striedajú obrazy, ktorým minimálne v prvej polovici hry chýba prepojenosť, ktoré spolu nesúvisia a navzájom sa neovplyvňujú, neprispievajú k budovaniu napätia, nikam nesmerujú a, čo je najhoršie, bez väčšiny by bolo možné sa zaobísť. Zápletka prichádza v poslednej tretine a tak náhle, ako sa zjaví téma, na ktorej by sa dalo stavať, sa zrazu zjaví koniec, ktorý neponúka nijaké riešenia.
Kým sa dozvieme, že jazyková ríša je na pokraji rozpadu, pretože ju rozožierajú cudzojazyčné vplyvy a vplyvy nových médií, pozorujeme iba sled samostatne stojacich epizód – Morfológia so Syntaxou sa stratili rodičom z dohľadu a u Etymológie sa bavia zisťovaním pôvodu slov, písmeno Em sa sťažuje na senáte na to, že ako nepárová spoluhláska nemá pár a žiada, aby sa spolu s V, J, a N mohli stať privilegovanými slabikotvornými spoluhláskami ako L a R, Barón Ô a Grófka Ä sa škriepia o to, kto z nich je v jazyku dôležitejší a neuveriteľne výrečné Pé sa chce v abecede posunúť viac dopredu, najlepšie na prvú priečku, hneď pred A. Jednotlivé mikropríbehy sú možno poučné, sú dôkazom, že Škreko vládne slovu (najmä v prípade Pé, ktorého prehovory sú priam jazykovou exhibíciou, škoda, že na úkor zrozumiteľnosti) a každý z nich by mohol byť samostatným námetom pre jeden diel večerníčka, ale keby sme ktorýkoľvek z nich vyškrtli, ovplyvnilo by to logiku celku? Nuž, ani nie.
Radikálny obrat prichádza znenazdajky v druhej polovici predstavenia. Čo sa doteraz zdalo byť dobre fungujúcim kráľovstvom, kde sa len kde-tu objaví drobná sťažnosť či nezhoda, sa v mihu oka ako švihnutím prútika začne rozkladať. Anglofónny návštevník, ktorý sa zjaví odnikiaľ a nijako svoju prítomnosť v ríši nemieni zdôvodniť, spôsobí, že z celkom milých dievčat Morfológie a Syntaxe sa stávajú rozmarné pubertiačky, ktoré akoby ostarli o niekoľko rokov a úplne vymenili slovník (ním sa zrejme autor snažil priblížiť mladej generácii, v ktorej slangu sa však výrazy ako „groggy“ a „máriška bohová“ celkom isto nenachádzajú). Spojovník na rovnakom senáte, ktorý začal bezvýznamnými sťažnosťami, hlási, že situácia je beznádejná a všetky písmená rozožiera rakovina doby. Upravená a múdra Gramatika sa z ničoho nič zblázni a hovorí nezmysly, Generál Ypsilon sa stáva vyhadzovačom v New Yorku, Barón Ô predáva na jarmokoch pierka za klobúk a Grófka Ä sa vydala za Japonca. Celý absurdný galimatiáš dopĺňajú Ďé, Ťé, Eň a Eľ, ktoré sa ocitli vo vyhnanstve a v lese pri umelom ohníku zúfalo besedujú o tom, že esemesky nás obrali o mäkčene a že v trnavskom kraji sa nemäkčí, pretože vraj stvrdli ľudia a s tým stvrdla aj reč. Nedbajú pritom na to, že je to problém z celkom iného súdka, ktorý nemá nič spoločné s výskytom cudzích slov v jazyku, a že to vlastne ani problém nie je, pretože dialekty jazyk obohacujú a nie naopak. Navyše, bez kráľa, ktorý opustil ríšu a kamsi cvála, senátu predsedajú R a L, krajina je hore nohami, vládne v nej chaos, bezprávie a opustená, unavená, skostnatená Gramatika už nemá sily ani si motivačne zanôtiť Kopala studienku.
Nuž, lekciu prelínania kreativity s realitou, fantáziou, históriou a budúcnosťou dostáva divák vskutku poriadnu a môže byť rád, ak mu to v hlave nezanechá mišmaš zmätených dojmov a nejasností. Našťastie, aspoň futuristická forma inscenácie nie je až taká futuristická. V skutočnosti je iba – nesúrodá. Vo všetkom, v herectve, v hudbe aj v kostýmoch. Možno však od spracovania očakávať niečo iné, keď je zhmotnením nesúrodej predlohy? Ťažko tu napríklad hovoriť o hereckých výkonoch pri takej veľkej fluktuácii postáv, akú si vyžaduje neustále striedanie jednotlivých krátkych výstupov. Niektoré sa v ani nie hodinovom predstavení na scéne nestihnú ani ohriať a už ich nahradia ďalšie. Herci majú možnosť nanajvýš ich načrtnúť v hrubých obrysoch, prípadne čo najmarkantnejšie odlíšiť jednu od druhej. Zároveň vonkajšia dynamika rýchlych zmien situácií nekorešponduje s vnútorným nábojom hercov, ktorí sa v konaní neraz zdajú mdlí a bez energie, čoho dôsledkom aj dôkazom sú skôr vlažné reakcie detí.
Z hereckého ansámblu má najnevďačnejšiu úlohu Tomáš Mosný, ktorý sa podchvíľou stáva niekým iným, ale odlíšiť hereckými prostriedkami Spojovníka od M, P, Ň a L celkom nedokáže, hoci vďaka charakteristickému rečovému prejavu s dávkou mimickej štylizácie pripomínajúcej Mr. Beana jeho písmenkám väčšinou nechýba vtip. O čosi lepšie je na tom Miroslav Beňuš, ktorému sa okrem roly vystatovačného, o vlastnej dôležitosti presvedčeného Baróna Ô, mäkkého, sebaľútostivého a ufňukaného Ť a protivného, revolučne naladeného diktátora s rečovou poruchou R, ušla aj rola nafúkaného fešáka – rozvracača ríše, Angličana, ktorý zvedie Morfológiu a ona pri ňom zabudne skloňovať (hoci jej vyvolený zaspieva jedinú pieseň a povie len pár replík). Stvárňuje aj postavu nevkusného Slováka, ktorý sa však zjaví iba na moment a po „odrapovaní“ prvoplánovo oplzlej piesne v trnavsko-newspeakovom slangu opúšťa javisko nadobro. Podobne ako Mosný, Beňuš ťaží zo svojich prirodzených dispozícií a hoci má viac priestoru pre nuansovanie postáv, predsa všetky nesú stopy istej neohrabanosti. Martin Križan ako výbušný, prchký Generál Y, ktorý by najradšej hneď každého strčil do zátvoriek alebo aspoň do úvodzoviek, je protikladom umiernenému, rozvážnemu, niekedy až spomalene pôsobiacemu Slovníkovi Jozefa Bujdáka, ktorý zároveň plní funkciu sprievodcu dejom, dobrotivého pána z publika, interagujúceho s malým/mladým divákom. Obaja herci okrem toho ako Ľ a Ď spolutvoria nariekajúci krúžok mäkkých spoluhlások. Okrem nich sa v dvojrole ocitla aj Silvia Soldánová-Holečková ako výstredná Grófka Ä, ale najmä ako Morfológia, sestra Syntaxe v podaní Petry Blesákovej. Obe podávajú pomerne presvedčivý výkon ako hašterivé, ale milé slečinky, ktorým by človek tipoval sotva dvanásť. Obe dokážu bez zbytočného afektu vystihnúť správanie detí v danom veku, záhadou ostáva ich náhla premena na rapujúce dievčiská, predsa len v trochu inej vekovej kategórii. Vyrovnané výkony podáva trojica hercov staršej generácie. Vladimír Jedľovský využíva najmä svoje hlasové danosti na vytvorenie rozvážneho, spravodlivého, no neskôr zhrozeného, priam zlomeného kráľa Pravopisa, Nina Kočanová ako Gramatika však pôsobí popri ňom a popri Etymológii Márie Jedľovskej nevýrazne. Jedľovská ako „najrozprávkovejšia“ postava zo všetkých, múdra stará dáma, ktorá sa vyžíva v etymologických výkladoch a háčkovaní, pôsobí okúzľujúco, no zároveň akoby bola tak trochu z inej hry.
Tento dojem nepatričnosti zdôrazňuje u nej najmä kostým, ktorý sa štýlom úplne vzďaľuje výtvarnému uchopeniu inscenácie, hoci nie je celkom nepodobný šatám Slovníka. Výtvarníci Jaroslav a Miroslav Daubravovci vizuálne začleňujú postavy do menších skupiniek, ktorých členovia viac či menej patria k sebe a zároveň sa výrazne líšia od ostatných. Napríklad Slovník s Etymológiou ako dvaja časom poznačení a skúsenosťami a múdrosťou prekypujúci rozprávači majú na sebe z rôznych kusov látky zošité habity à la všehochuť, pastelovou farebnosťou, materiálom aj mäkkou splývavosťou celkom odlišné od odevov iných postáv, ktoré skôr charakterizujú jasné farby kombinované s čiernou a hranaté línie. V kontraste s takmer prázdnou, čistou bielou scénou, ktorá si vystačí s multifunkčnými bielymi panelmi (a zbytočným umelým ohníkom) a efektnými farebnými svetelnými zmenami, sú kostýmy výrazné a priťahujú pozornosť, možno niekedy až na úkor všetkého ostatného. Pestrosť a bláznivosť boli zrejme hlavnými kritériami pri vymýšľaní módy pre obyvateľov ríše, dôležitejšími než sémantická hodnota či súlad. Tak ako počas celej inscenácie skrátka musíme akceptovať, že nám čo-to nedáva zmysel, tak musíme prijať, že mäkké spoluhlásky sú oblečené ako ľahkí atléti, P si svoje písmeno nosí ako obrovský hrudník, kým M ho má na chrbte ako ruksak, že Grófka Ä je ako ozdoba abecedy ozdobená samými saténovými mašľami a paradoxne má guľatejšie telo než Barón Ô, ktorého pre zmenu zdobia veľké žltozelené „natáčky“, že Spojovník nosí fez a slnečné okuliare, aj že Generálovi Y z výložiek trčia dlhočizné strapce. V čiernych kráľovských róbach výrazne geometrického strihu, potlačených bielymi písmenami, síce kráľ s kráľovnou na prvý pohľad nevyzerajú celkom kráľovsky, ich kostým je však aspoň čistým výtvarným znakom. Nuž, proti gustu žiaden dišputát, momentom, ktorý túto už spomínanú nesúrodosť doháňa až k únosnej hranici, sú však kostýmy dcér a Angličana so Slovákom, ktoré ničím nepripomínajú fantazijnú ríšu a vyzerajú ako bežné šaty mladého človeka, inklinujúceho k hip-hopovej hudbe a móde. Ako kľúč k tomuto riešeniu by sme do istej miery mohli vnímať generačné vymedzenie a samozrejme snahu ponúknuť cieľovej skupine divákov familiárny oporný bod, avšak toto násilné vtiahnutie Morfológie a Syntaxe z fiktívnej ríše do reality reprezentovanej Angličanom a Slovákom spôsobuje len ďalší zmätok.
K tomu celému sa pridáva aj hudba, ktorej autorom je známy frontman skupiny Hudba z Marsu Michal Štofej. Neprekážalo by striedanie žánrov, v rámci koncepcie chaosu je možné poľahky sa stotožniť so skutočnosťou, že piesne oscilujú na škále od hudbou podfarbenej recitácie po drsné hip-hopové hity. Ani texty piesní, ktoré neraz bývajú kameňom úrazu pri detských produkciách, tu nie sú len prostoduchými rýmovačkami, ale zmysluplne vystavanými obrazmi, ktorým nechýba humor ani posolstvo (hoci za obeť peknému rýmu padlo pár veršov, ktoré síce foneticky pasujú, no významovo pokrivkávajú – ak je totiž reč o našej jazykovej ríši, prečo by sme si mali byť „rovní“ až po „Žatec a Louny“, keď Žatec a Louny sú severozápadné české mestá?). Akoby však aj hudobným pasážam, ktoré dopovedajú jednotlivé scény, chýbala energia, a to paradoxne ani nie tak vo folkovo ladených pesničkových partoch Slovníka, muzikálne disponovaného Jozefa Bujdáka, ako práve v pasážach moderne a sviežo znejúcich, no mechanicky, bez života odspievaných „mladou generáciou“.
A ako to teda skončí s Jazykovou ríšou? Naozaj jej hrozí zánik, alebo je to len planý poplach? Pokiaľ ide o tú našu, skutočnú krajinu Slovenčinu, ťažko odpovedať jednoznačne. Ak autor hry a inscenátori začínajú hovoriť A, treba povedať aj B – že každý jazyk nevyhnutne ovplyvňuje vývoj spoločnosti a ostatné jazyky a vice versa. Cudzie slová v skutočnosti nie sú nepriatelia, veď koľko z toho, čo dnes už považujeme za celkom naše, sme si len kedysi nenávratne požičali od iných? Dnes je však doba rýchlejšia a kontakt s cudzími jazykmi omnoho živší a jednoduchší než v minulosti, preto musí byť jazyk ešte pružnejší, aby dokázal absorbovať nové prírastky čoraz častejšie. Neznamená to, že umiera, práve naopak – môže prekvitať. No a čo trnavská ríša? „Jazyková ríša je v rozklade,“ hlási kráľovi Pravopisovi Spojovník. Bohužiaľ, nikdy poriadne nestála, musíme mu kontrovať. A cudzie slová za to nemôžu, to ich len niekto nepekne ohovoril. Abeceda zjedla deda, povedala na medveďa…
[1] http://www.sme.sk/c/6858025/politici-oslavuju-no-rok-prichodu-konstantina-a-metoda-nepoznaju.html
Martina Mašlárová absolvovala v roku 2014 odbor teória a kritika divadelného umenia na VŠMU. Témou jej diplomovej práce, za ktorú dostala cenu rektora, bola situácia divadelnej kritiky po r. 1989. Počas štúdia svoje kritické myslenie trénovala v školskom časopise Reflektor, zúčastnila sa aj niekoľkých seminárov pre mladých divadelných kritikov. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave ako redaktorka divadelného mesačníka kød. Je spoluzakladateľkou OZ Mloki, ktoré sa venuje reflexii divadla a kultúry na webovej stránke www.mloki.sk. Ako členka slovenskej sekcie AICT (Medzinárodná asociácia divadelných kritikov) spolupracuje s projektom Monitoring divadiel, svoje recenzie okrem toho publikuje v kultúrnych periodikách kød, Javisko a vo festivalových denníkoch v rámci slovenských a českých festivalov. Od roku 2010 sa venuje aj neprofesionálnemu divadlu ako porotkyňa postupových prehliadok. Príležitostne prekladá z francúzštiny a v roku 2012 realizovala v Štúdiu 12 inscenáciu Mr. Iones&co. v rámci projektu Mliečne zuby.
