(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaSytze Schalk, Jana Wernerová, Peter Kočiš: My ľud!
Premiéra23. júna 2021
Divadelná sezóna

Sytze Schalk, Jana Wernerová, Peter Kočiš: My ľud!
 
Réžia: Jana Wernerová a Peter Kočiš
Dramaturgia: Jana Wernerová a Peter Kočiš
Preklad: Zuzana Kotiková
Scéna: Ján Ptačin, Peter Kočiš, Jana Wernerová
Kostýmy: Emma Korpová
Hudba/video: Dead Janitor
Účinkujú: Jana Wernerová, Peter Kočiš, Michaela Domovcová, Jakub Muranský
Hlasy: Alena Ďuránová, Táňa Poláková, Peter Cibula
Technická podpora: Palko Matia, Dušan Kopčov
 
Inscenácia vznikala v rámci medzinárodného projektu BORDERLINE OFFENSIVE: laughing in the face of fear, ktorý bol spolufinancovaný z programu Európskej únie Kreatívna Európa. Vznik predstavenia z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia a Veľvyslanectvo Holandského kráľovstva.
 
 
Divadlo Na peróne vzniklo v roku 2005 ako autorské, nezávislé divadlo Jany Wernerovej, Zuzany Psotkovej a Petra Kočiša, bez stálej scény, ktoré však malo svoje priestorové zázemie, alebo tzv. rezidencie, vo väčších nezávislých centrách (IC Culture Train, Kasárne/Kulturpark, Tabačka). Pred nedávnom začal naberať reálne kontúry aj ich dlhoročný sen mať vlastný divadelný priestor. A pandemická situácia umožnila vo veľkorysom časovom intervale pripraviť nový divadelný stánok na Zvonárskej 18 v Košiciach, mimochodom, v pôvodne meštianskom dome. Výklad pozývajúci na kultúrne podujatia, vnútorná záhrada s kaviarňou a vytvorenie variabilného hracieho priestoru ponúka nielen tomuto divadlu a hosťujúcim súborom, ale i budúcim rezidentom či študentským divadelným projektom mnohé možnosti tvorivej a kreatívnej realizácie.
Práve na tento nový priestor na Zvonárskej ulici je naviazaná i inscenácia s mobilizujúcim názvom My ľud!, ktorá vznikla podľa konceptu holandského autora a tvorcu spoločenských hier Sytze Schalka. Následne v tvorivom procese spolu s dramaturgami a režisérmi inscenácie Janou Wernerovou a Petrom Kočišom vznikal dramatický text, respektíve alternatívny scenár šitý na konkrétne prostredie a hercov a herečky súboru. Zámerom celého projektu je ponúknuť budúcim voličom vyskúšať si možnosť voľby v simulovaných voľbách, pričom sa odkrývajú politicky „lukratívne“ témy, akými sú demokracia, ekológia, extrémizmus, xenofóbia, rasizmus, prisťahovalectvo, homofóbia, intolerancia atď.
Klimatická situácia na Zemi sa mení. Nastáva otepľovanie, hlad, chudoba… Sú ostrovy, ktoré budú čochvíľa pod hladinou, a tak je celkom prirodzené, že ich obyvatelia, rozumej obyvatelia „druhej kategórie“, utekajú na pevninu a dožadujú sa svojich práv. Vo fiktívnej krajine Lido (dosadiť si ale možno podľa vlastnej vôle hocakú prímorskú európsku krajinu) sa začínajú nepokoje, a to na oboch stranách. Medzi utečencami v dočasnom tábore v centre mesta Marsk i medzi pôvodnými obyvateľmi Lida, ktorí sa musia vyrovnať s utečeneckou krízou. Spočiatku Lidania Ostrovanov podporujú, ale po čase, bez perspektívy ich návratu na Ostrov, sa situácia vyhrocuje. Lidanský kráľ je teda nútený vyhlásiť prvé demokratické voľby nového prezidenta krajiny. A tu prichádza interaktívna časť, v ktorej si obyvatelia Lida, teda publikum, v rámci akejsi divadelnej spoločenskej hry vyberajú hlavu štátu. Ich výber je autentický a dopadne vždy inak. Podľa voľby, preferencií a zloženia publika je pripravených niekoľko alternatívnych ciest a záverov, no žiaden výsledok, žiaľ, nie je dokonalý či správny. Je to len začiatok uvažovania o slobode a jej následkoch.
Avšak nielen publikum si volí svojho kandidáta. I účinkujúci si volia svojich voličov. Predstavenie totiž začína tým, že si jednotliví herci a herečky vyberajú svoj divácky komparz. Po jednom, dvojiciach či menších skupinkách sa tak diváci a diváčky dostávajú na svoje miesta. V tme, pred zatiahnutou oponou tak len možno tušiť, že sa už niečo na tej druhej strane deje. Po roztiahnutí opony sa ocitáme tvárou v tvár publiku rozdelenému do štyroch sektorov prislúchajúcich jednotlivým interpretom a interpretkám. Tí nás niekoľkokrát počas trvania predstavenia uisťujú, že sú len herci a že toto je len hra, ktorej výsledok závisí aj od nás.
Centrálna časť scény (Ján Ptačin, Jana Wernerová, Peter Kočiš) sa nachádza medzi publikom a pripomína ihrisko, po ktorého stranách sedia diváci. V strede sú umiestnené minimakety budov a stavieb, pripomínajúce i Košice, s ktorými sa počas predstavenia pracuje, menia svoje rozostavenie, tvar, slúžia aj ako súčasť „3D plátna“, na ktorom sa zrkadlia industriálne, temer postapokalyptické obrazy a videá, alebo obrazy s ekologickou témou a pod. Do tejto časti sa ako rieka vlievajú témy a príbehy i spoza jedného „brehu s publikom“. Tento „tok“ slúži aj ako herecký priestor. Z pozadia, z tohto brehu, sa dozvedáme všetky dôležité informácie, predčítajú nám ich herci v rámci svojich postáv alebo unisono. Niekedy ako novodobú liturgiu, inokedy ako správu, poznámku, akýsi dialóg mimo hlavných kamier, spev a pod. Pohybové dianie hercov pred divákmi často komentuje alebo dopĺňa hlas z pozadia. Vidíme minimalistický tanec, fyzické divadlo, prednes i silnú štylizáciu, jednoducho všetko, často heterogénne, čo umožňuje hercom a herečkám dosiahnuť danú emóciu, naliehavosť, apel… Rovnako ako scéna sú aj kostýmy Emmy Korpovej minimalistické. Silné líčenie bielych tvárí dopĺňa jednoduchý civilný odev. Len čiapkou raz vyhrnutou ako nosia robotníci, inokedy stiahnutou cez tvár ako extrémisti, sakom s nadšitými ďalšími rukávmi a vrstvami, vysokými topánkami, barlou či podobnými detailmi, ktoré v strihu vedia zmeniť typ postavy, sa dotvárajú charaktery postáv. Elektronická techno hudba Braňa Findrika, alias Dead Janitora, dokresľuje hravosť a naliehavosť tém i komplexného hracieho plánu.
Jana Wernerová, Michaela Domovcová, Peter Kočiš i Jakub Muránsky stvárňujú jednotlivé postavy takmer puntičkársky. Herecky presne do detailov vymyslené a premyslené je konanie i vonkajší prejav postáv v úvodných scénach, pri zoznamovaní sa s celou situáciou v Lide. Uvoľnenie nastáva pri interakcii s divákmi, keď každý za seba komunikuje so svojím sektorom a snaží sa vysvetliť princíp hry a nastavenie jednotlivých vlastností a politických princípov kandidátov na interaktívnych tabuliach s predpísanými vlastnosťami a situáciami, z ktorých sa dajú vybrať mnohé možnosti pri následnom diváckom hlasovaní. Každý sektor si volí svojho hovorcu, ktorý po dohode udáva smerovanie kandidáta. Do celého príbehu aktívne vstupujú prednahraté zmodulované hlasy volebnej moderátorky – ducha hry (Alena Ďuránová), prezidenta (Peter Cibula) a prezidentky (Tatiana Poláková). Do okamihu volieb je hra pevne ukotvená, následne závisí len od hlasovania divákov v dvoch kolách volieb, akým smerom sa politická situácia uberie. Nastáva súťaž, ktorej pravidlá zisťujeme v procese a víťaz berie všetko.
Aj keby sa dalo uvažovať o interpretačnej jednote, treba priznať, že Jana Wernerová je najdominantnejšia aj v tzv. rozhlasovej, teda čítanej časti i v sebaistom hereckom výraze. Peter Kočiš opäť pôsobí presvedčivejšie v štylizovaných polohách. Michaela Domovcová dokáže rozvibrovať mnohé odtienky výrazových prostriedkov s podtónom tajomna, nehy, ale i naliehavosti a agresivity. Rovnako i tvárny Jakub Muránsky plasticky prispôsobuje prostriedky účelu. Divák sa teda ľahko necháva vtiahnuť do humorných, groteskných i vážnych až tragických nuáns zdanlivo jednoduchej hry o slobodu. Podlieha, podobne ako volič, sympatiám, populistickým gestám, moci a témam svojho kandidáta. Necháva sa unášať davom, presadzuje svoje názory alebo kalkuluje… Nesie sa na vlne extrémizmu alebo naopak súcitu, či strachu. Mlčí alebo aktívne mení svet… A, ak interakcia prebehla správne, kladie si po skončení predstavenia mnohé otázky, na ktoré neexistujú jednoznačné odpovede. Takže, kto sa s kým hrá? V akej spoločnosti chceme skutočne žiť?

Od Uverejnené: 27. júla 2021Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Go to Top