(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

STRETNUTIE S VIEROU

Divadlo
InscenáciaÉric-Emmanuel Schmitt - Evanjelium podľa Piláta
Premiéra26. októbra 2008
Divadelná sezóna

Preklad: Juliana Sataníková.
Dramaturgia: Štefan Havlík.
Asistentka dramaturgie: Zuzana Dzurindová.
Réžia, scéna a kostýmy: Štefan Korenči
Výber hudby: Jindřich Obšil.
Hrajú: Ján Kožuch, Matej Oravec.
Premiéra 26. októbra 2008 v Divadle a.ha v Bratislave
Pre slovenské divadelné publikum meno Érica-Emmanuela Schmitta nie je neznáme. Texty tohto renomovaného francúzskeho autora pred pár rokmi prenikli na bratislavské javiská: v Divadle Aréna naštudovali jeho hru Oscar a dáma v ružovom, v Štúdiu L+S Malé manželské zločiny. Teraz Divadlo a.ha zaradilo titul z dielne tohto autora do svojho ambiciózneho cyklu inscenácií súčasných európskych dramatikov Divadlom zbližujeme Európu. Projekt odštartovala premiéra Mydlovej opery Györgya Spiróa. Začiatok cyklu teda patril maďarskému dramatikovi, ktorý zachytil súčasný bežný život stredoeurópanov. Druhá inscenácia smeruje pozornosť divákov zo sféry každodennosti do spirituálneho časopriestoru, k samotným počiatkom kresťanstva ako základu európskej duchovnej kultúry. Hra Érica-Emmanuela Schmitta Evanjelium podľa Piláta pojednáva o tajomstve Ježišovej smrti a najmä jeho zmŕtvychvstania. Kladie jednoduchú a zároveň komplikovanú otázku: čo nám chcel Ježiš Kristus svojou smrťou povedať? Pričom robí to ústami človeka, ktorý, ako vieme, ho vydal na smrť.
Divadelná hra Evanjelium podľa Piláta je hra komorná, intelektuálna, filozofujúca. Vystupujú v nej iba dve dramatické postavy: Pilát a jeho pisár Sextus. Hra vyrástla z rovnomennej prózy, pre ktorú Éric-Emmanuel Schmitt našiel dramatický tvar. Autor priznáva, že sa projektoval do postavy rímskeho miestodržiteľa Judei Piláta a že do značnej miery ide o jeho vlastnú osobnú spoveď. Spoveď človeka, ktorý stretol vieru. Spoveď nášho pragmatického súčasníka, ktorý podobne ako Éric-Emmanuel Schmitt zisťuje, že „o Bohu sa dá uvažovať“* (*vyjadrenie É.-E. S. na margo svojej skúsenosti zo štúdia filozofie). Hlavným objektom pozornosti sa stáva proces premeny, počas ktorého pragmatik a skeptik postupne priznáva existenciu tajomstva, ktoré ho presahuje duchovne, mravne i fyzicky. A pochopí, že: „Ješuovo posolstvo lásky sa uskutoční iba vtedy, ak ľudia budú chcieť naozaj milovať“.
V parížskom naštudovaní hry exceloval známy divadelný a filmový herec Jacques Weber. Pilátov príbeh v jeho podaní vyvolal veľký ohlas. Na viacerých divákov hra zapôsobila tak hlboko, že poslali autorovi ďakovné listy. Ďakovali mu za povzbudenie, nádej a oporu, ktoré im prostredníctvom svojho textu daroval. K tým, ktorých Evanjelium podľa Piláta bytostne zasiahlo sa pripojila Slovenka Juliana Sataníková. Rozhodla sa, že hru preloží a podelí sa tak o svoj duchovný zážitok so svojimi rodákmi. Jej zásluhou vznikla slovenská verzia textu, ktorej sa ako prvé na Slovensku ujalo práve bratislavské Divadlo a.ha.
Inscenačný tím „ahačka“ zdôraznil monologickosť Pilátovej výpovede. V texte hry Pilát vedie dva paralelné dialógy: jeden pomyselný, s neprítomným adresátom a jeden reálny, s reálnym partnerom. Ten prvý dialóg rozvíja prostredníctvom listov bratovi, druhý – vedie so svojím osobným pisárom, ktorému tieto listy diktuje. V listoch popisuje okolnosti odsúdenia a ukrižovania Ježiša Krista a následné detektívne pátranie po záhade prázdneho hrobu. V rámci korešpondencie sa zveruje aj so svojimi súkromnými skúsenosťami, postrehmi a životom. Na rozdiel od neprítomného a teda mlčiaceho brata reálne prítomný starý pisár Sextus je úctivým komentátorom udalostí. Dramatik túto postavu využíva aj ako nositeľa ďalších správ a informácií. Hlavný dôvod jeho jestvovania v priestore danej drámy je však úloha transformovať Pilátovu spoveď do dialogickej podoby. Sextus nevstupuje do konfliktu a nie je protihráčom hlavnej postavy; iba jej pomáha v jej javiskovej existencii. Pilátovo rozsiahle popisné rozprávanie nezaprie svoj epický pôvod, de facto predstavuje úpenlivo kamuflovaný monológ. V režijno-dramaturgickej verzii Divadla a.ha Evanjelium podľa Piláta sa maximálne približuje k divadlu jedného herca. Divadelníci zdôraznili v kompozícii hry práve to, čo sa autor pokúšal eliminovať a zastrieť: jej monologickosť. Inscenácia hry Érica-Emmanuela Schmitta Evanjelium podľa Piláta v réžii Štefana Korenčiho nadobúda podobu monodrámy.
Komorný priestor Divadla a.ha, táto „čierna krabica“ s čiernym stropom, podlahou a stenami, sa vďaka svojej variabilite ľahko premenil na arénu. Hrá sa uprostred, sedadlá pre publikum sú symetricky umiestnené zo štyroch strán. Ide akoby o štyri malé hľadiská, ktoré sú vo forme kríža rozmiestnené vôkol centrálnej hracej plochy. Hrací priestor sa ocitá na križovatke štyroch ciest, štyroch svetových strán, štyroch ramien kríža. V „Ahačku“ sa Pilát Pontský spovedá prítomným divákom. Svoje rozprávanie adresuje predovšetkým publiku, až potom, v minimálnej miere neprítomnému bratovi a svojmu pisárovi. Napokon, listy sú dávno napísané. Pilát sa k nim vracia ako ku svojráznej kronike udalostí a spomienok. Rekapituluje ich, snaží sa spätne pochopiť a logicky usporiadať. Papiere a knihy na podlahe dokresľujú vnútorný chaos, s ktorým Pilát bojuje a ktorý sa snaží prekonať. Zároveň sa dajú vnímať aj v inej významovej rovine. Ako odkaz na množstvo svedectiev a literatúry o Kristovom utrpení. Literatúry, s ktorou sa Pilát Érica-Emmanuela Schmitta konfrontuje, keď ponúka divákovi svoju verziu udalostí. Je to Pilát našej doby, sčítaný vzdelanec, ktorý dobre pozná evanjélia a pred očami divákov tvorí nové, vlastné evanjelium, t.j. vlastné svedectvo o Kristovi a jeho učení.
V bratislavskej inscenácii sa starý pisár Sextus zmenil na mladého muža, podriadeného, pomocníka či tajomníka vysokopostaveného rímskeho úradníka. Jeho dramatický, textový i herecký zástoj v predstavení bol minimalizovaný. Pilát v podaní herca Jána Kožucha má podobu sympatického prešedivelého päťdesiatnika, vzdelanca, nášho súčasníka. Človeka, ktorý sa narodil ešte v 20.storočí a žije vedno s nami v prvom desaťročí nového tisícročia. Nie je síce oblečený v obleku, ale vyzerá distingvovane. Na sebe má klasické čierne nohavice, čiernu košeľu a čierne topánky. No predsa je „rodom“ z antiky – podobne, ako Pontius Pilatus, rímsky miestodržiteľ Judei. Inscenátori to elegantne pripomínajú svojráznou kostýmovou citáciou rímskej tógy: povrch čierneho súčasného oblečenia je vôkol krku a ramien omotaný bohato riasený pruh bielej látky. Mladý, vysoký, štíhly pisár, ktorého hrá Matej Oravec, je oblečený podobne, svojim spôsobom akoby uniformne.
Kožuchov Pilát je vedomý si svojho postavenia i historickej úlohy. Je to dobrý pozorovateľ a rozprávač, udalosti popisuje s ironickým nadhľadom. A keďže pozná iné evanjeliá, akcentuje odlišnosť svojho pohľadu a svojej skúsenosti. Všíma si dav a jeho psychológiu, sympatie k zločincovi Barabášovi vysvetľuje obdivom k fyzickej kráse na úkor krásy duchovnej. Upozorňuje, že pokora dokáže spustiť vlnu agresivity, pričom skromný hrdina viery má príliš malú šancu stať sa aj hrdinom davu. Ješua mu je od začiatku sympatický, no ako miestodržiteľ snaží sa uchovať si citový odstup od situácie. Pilát je ironický skeptik a pragmatik, no zároveň aj citlivý a milujúci muž. Súčasťou Pilátovej spovede je jeho vzťah k manželke, rímskej aristokratke Claudii – obdivovateľky a nasledovníčky Ježiša Krista. Práve cez ňu si Pilát osvojuje mystérium lásky a približuje sa k viere. Kožuch hodnoverne prepája obidve polohy Pilátovej existencie: verejnú aj intímnu, skepticizmus aj empatiu.
Celá ťarcha inscenácie leží na hereckom výkone Jána Kožucha. Je to emocionálny, disciplinovaný, mysliaci herec. V úlohe Piláta akcentuje intelektuálne roviny a súčasne nadeľuje javiskovú postavu zmyselnosťou. V podaní Jána Kožucha Pilát vystupuje ako náš súčasník. Svojím javiskovým bytím herec premosťuje polomytologické časy s dneškom, stáva sa hlavným svedkom i dôkazom nadčasovosti zvolenej témy. Daný typ predstavenia a role vytvára priestor pre postupné dozrievanie a dotváranie divadelnej kreácie. Tento proces sa začal na premiére a sľubuje zaujímavý vývoj.
Na začiatku vzniku inscenácie bol veľký emocionálny a duchovný otras prekladateľky Juliany Sataníkovej, ktorá zažila parížske predstavenie Evanjelia podľa Piláta. Francúzske a slovenské publikum je však rozdielne. Líši sa svojimi kultúrnymi tradíciami, estetickým cítením, vzťahom k filozofii i religiozitou. Éric-Emmanuel Schmitt buduje svoju hru na analógiách so súčasným svetom a súčasným myslením New Age, začiatok tzv. éry Rýb prirovnáva k atmosfére nastupujúcej éry Vodnára, zdôrazňuje zástoj a úlohu žien v šírení kresťanstva. Pilátovo evanjélium je po viacerých stránkach svojrázne, presiaknuté trendmi modernej doby. Nabáda intelektuálnych pragmatikov a nihilistov našich dní k prijatiu staronovej, nadčasovej vízie sveta, plného lásky. Nabáda ich, aby uverili v existenciu a posolstvo Ježiša Krista. Je však otázne, či jeho hra o nájdení viery má potenciál, aby na území pobožného Slovenska vyvolala podobnú rezonanciu, ako vo Francúzsku. Posolstvo Érica Emmanuela Schmitta zaiste dokáže naše publikum zaujať, môže však vyvolať otras? Divadlo a.ha sa pokúša divadlom zbližovať Európu. Prostredníctvom naštudovania Schmittovho Evanjelia podľa Piláta nás prinajmenšom oboznamuje s tým duchovným kvasom, ktorý rezonuje vo frankofónnych krajinách. A nielen tam. Hry tohto francúzskeho dramatika sa úspešne presadzujú na nemeckých javiskách.

Nadežda Lindovská absolvovala divadelnú vedu na Štátnom inštitúte divadelného umenia v Moskve. Pôsobí ako teatrologička, divadelná kritička a publicistka, venuje sa dejinám divadelného umenia so zameraním na tri tematické okruhy: ruské divadlo, slovenské divadlo, ženy a divadlo. V súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.

Uverejnené: 26. októbra 2008Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Nadežda Lindovská

Nadežda Lindovská absolvovala divadelnú vedu na Štátnom inštitúte divadelného umenia v Moskve. Pôsobí ako teatrologička, divadelná kritička a publicistka, venuje sa dejinám divadelného umenia so zameraním na tri tematické okruhy: ruské divadlo, slovenské divadlo, ženy a divadlo. V súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Nadežda Lindovská absolvovala divadelnú vedu na Štátnom inštitúte divadelného umenia v Moskve. Pôsobí ako teatrologička, divadelná kritička a publicistka, venuje sa dejinám divadelného umenia so zameraním na tri tematické okruhy: ruské divadlo, slovenské divadlo, ženy a divadlo. V súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.

Go to Top