(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaFerdinand Bruckner: Choroba mladosti
Premiéra19. septembra 2009
Divadelná sezóna

Réžia: Juraj Bielik, Anton Korenči
Účinkujú: Danica Matušová, Rebeka Poláková, Kristína Tóthová, Andreja Vozárová, Ferko Balog, Michal Jánoš, Tomáš Vravník
Premiéra 19. septembra 2009 v Divadle a.ha Bratislava
Je to veľká udalosť, keď sa na umeleckej škole stretnú ľudia, ktorých spája nielen spoločná láska k divadlu, ale aj priateľstvo a chuť tvoriť nie každý na vlastnom piesočku, ale spolu stavať pominuteľný pieskový divadelný hrad. A je ešte väčšou udalosťou (alebo to je už osud?), keď sa takíto ľudia nájdu v jednom ročníku, tak ako v prípade tohtoročných siedmich absolventov ročníku herectva a dvoch režisérov, ktorí sa aj vďaka šťastnej náhode rodinných pút môžu vydať na spoločnú divadelnú dráhu v Divadle a.ha. Prvým divadelným krokom v novom priestore, ak nerátame obnovené premiéry z Malej scény VŠMU (…len kvapky na horúce kamene a Nemá kocúr večné hody), je inscenácia Choroba mladosti od rakúsko-nemeckého dramatika Ferdinadna Brucknera.
Režiséri Anton Korenči a Juraj Bielik (oceňujem, že pri inscenácii Choroba mladosti vystupujú obidvaja v pozícii režiséra a dramaturga – gesto, ktoré rezignuje na profilovanie sa v pozícii toho luktratívnejšieho, čiže režiséra) ťahajú už od svojich školských inscenácií, aj zásluhou dramaturgie textov, jednu tematickú linku. Téma, ktorá potom prirodzene úzko nadväzuje na poetiku a estetiku inscenácií týchto dvoch tvorcov, je rozpad vzťahov medzi mladými ľuďmi. Korenči a Bielik sa systematicky snažia ukázať disfunkčnosť väzieb pomocou prezentovania rozličných podôb vzťahov. Tie už absentujú lásku a čistotu citu, sú poväčšine založené len na sexuálnej potrebe, ktorá je už taktiež omrzená. Posledné možné vzrušenie zlyháva, úniková cesta vedie tmavými uličkami extrémnych riešení koketujúcich so smrťou. Voľba textu Choroba mladosti preto nebola pre divákov, ktorí sledujú inscenácie Korenčiho a Bielika, prekvapením. Mňa však mrzí a zároveň v tom vidím najväčší problém inscenácie, že sa režijno-dramaturgické duo cyklí v mantineloch tejto témy, ktorá by mala byť iba odrazovým mostíkom, ale nie čínskym múrom inscenácií.
Šesť mladých študentov medicíny sa snaží vyplniť vákuum medzi mladosťou a dospelosťou, sú vyprahnutí a zmätení. Preto sa svoje naplnenie a celistvosť existencie snažia nájsť v drogách a v krajných medziach vzťahov. Leitmotívom celej hry je replika jednej z postáv, ktorá cynicky konštatuje: Ľudia by sa mali v sedemnástich zastreliť. Aktuálnosť hry, ktorú F. Bruckner napísal v roku 1929 je vymedzená svojimi archetypálnymi vzťahmi, ktoré parazitujú: vyživujú sa, užívajú si, zneužívajú. Brucknerova hra prináša vzťahový šesťuholník postáv, kde každý chce každého: Desiree unavená sexuálnym virtuózom Frederom hľadá vzrušenie u priateľky Márie, tá oklamaná svojím priateľom Bubim jej nátlaku podlieha, Freder stále túžiaci po Desiree naoko miluje slúžku Lucy, aby ju zneužil pre svoje zámery… Labyrint nevery, klamstiev, chimérnej túžby. Áno, problémy vzťahov a rôzne druhy sebadeštrukčných únikov sú síce pre umenie živnou pôdou, zdajú sa navonok nevyčerpateľné, avšak po hlbšej úvahe nepostačujúce. Už nestačí v modernom divadle iba ukazovať pošpinené vzťahy, ktoré síce prinášajú na javisko konflikt a napomáhajú k výstavbe situácií, je potrebné ísť hlbšie, vyjadriť svoj názor, nekĺzať po povrchu, ale skúmať príčiny. Inscenačný tím sa však zrejme nesnažil hľadať iné plány tohto textu. Rozhodli sa v intenciách už naznačenej dramaturgie zvýrazniť tento prvý Brucknerov plán. Aby som však tvorcom nekrivdila – text sám osebe až tak veľa plánov neponúka, otázne je skôr, či im to práve takto nevyhovovalo – k tejto úvahe zvádzajú predošlé inscenácie a už naznačené vymedzenie poetiky. Preto boli aj úpravy (ktorých charakter je pre mňa skôr temporytmický ako výrazne koncepčný) smerované k odstráneniu „zavádzajúcich“ motivácií. Či už je to odstránenie sociálnych a triednych rozdielov, čím sa napríklad nenávisť Lucy a nadradenosť Desiree oslabuje o jednu z motivácií. Chápem, že sa tvorcovia snažili obísť historicitu hry – postavenie medzi grófkou a slúžkou – bolo by však potom potrebné aktualizovať aj postavu slúžky iným spôsobom – takto vyznieva potom jej dramatický oblúk, ktorý ju privedie od umývania dlážky na štroch plocho a prvoplánovo. Podobne je to aj v prípade vzťahu medzi Irene a Desiree. V origináli je totiž Irenina nenávisť voči Desiree podmienená aj tým, že Irene si na štúdium medicíny musí ťažko zarobiť. Tento motív sa v úprave stráca, čím sa ich vzťah redukuje na obyčajnú, bezdôvodnú ženskú žiarlivosť.
Recyklujúcu sa tému, že každá doba a spoločnosť skrýva svoje vlastné varianty bezvýchodiskových vzťahov a drogových únikov, preniesli Korenči s Bielikom na javisko najmä cez hudobno-tanečné intermezzá, ktoré prechádzajú od rokov tridsiatych až po dobu dnešnú. Predely zachytávajú atmosféru daného obdobia a jeho drogy. Najväčšou drogou dneška je vo videní inscenačného tímu fitness, prehnaná snaha byť krásny a tip-top dokonalý. Pekný režijný nápad by však mohol byť trochu kompaktnejší, keby sa v tanečných kreáciách nerušili už na javisku vzniknuté vzťahy, i keď sa zas na druhú stranu takto vytvára priestor pre zveličovanie a metakomentár.
Komorný priestor Divadla a.ha rozdelili inscenátori divákmi po obidvoch stranách – hrací priestor sa tak obmedzil akoby len na jeden úzky pás ohraničený po bokoch dvomi dverami, jediným scénografickým prvkom je posteľ a ľudská kostra. Ľudská kostra funguje nielen ako referencia na študentov medicíny, ale aj ako symbol citovej prázdnoty a vyprahnutosti. V takto riešenom intímnom priestore sú nároky na herca úplne iné – tí sa museli spoliehať len na svoje herecké umenie, k čomu im napomáhala naozaj koncentrovaná réžia. Ak som hovorila o nie celkom prepracovanej dramaturgii témy a postáv, režijno-dramaturgická práca v konkrétnych situáciách je zvládnutá na výbornej úrovni. Režijne vystavané situácie sú veľmi nápadité, prepájajú v sebe viacero polôh, sú vtipné a tragické zároveň. Tvorcovia podčiarkli najmä erotický náboj a zároveň erotické dusno medzi postavami – v takto riešených situáciách, ako sme už spomínali, majú tvorcovia prax. Je však nepopierateľné, že situácie vedia režijne vyplniť kontrastnými náladami. Napríklad už len spomínané predely, ktoré uvoľňujú zhustenú atmosféru vyhrotených situácií, výborne pracujú s temporytmom. Mimochodom prácu s temporytmom vnímam ako veľké plus režijnej práce obidvoch režisérov, ktorých inscenácie, aj keď možno ex post, ideovo unavujú, udržiavajú divákov v hľadisku vždy v strehu a jednoducho povedané nenudia. Nenudia aj vďaka tomu, že talentovaní režiséri majú v svojich hercoch výborných partnerov.
Herecký ročník terajších absolventov presvedčil už v školských inscenáciách o svojich hereckých kvalitách – aj v prípade tejto inscenácie boli diváci svedkami naozaj vyzretého herectva. Každý z protagonistov predstavenia je naozaj špecifickou hereckou osobnosťou, každý/každá je schopný/schopná predviesť svoj vlastný part, avšak nikto z hereckého orchestra ani raz nevykročí. Každé ich gesto, záchvev presviedča o tom, že na javisko prišli ako kolektív a tak z neho budú aj odchádzať. A to je pre diváka naozaj veľký zážitok. Je totiž úplne iné sledovať divadelnú fikciu ľudí, ktorí ju vytvárajú spoločne, pretože jedine tak sa v procese tvorby môže stať uveriteľnou realitou. Vrátim sa ale oblúkom k už spomínanej dramaturgii a fascinácii nihilizmom vzťahov – toto všetko totiž prirodzene herectvo do veľkej miery určuje. Aj keď sú to naozaj výborní herci, badať už prvé náznaky istého stereotypu. Tým, že herci stvárňujú typovo podobné postavy, neprinášajú už divákom, ktorí ich sledujú, systematickejšie toľko nových a prekvapivých hereckých polôh. V Chorobe mladosti neplatí toto tvrdenie pre Rebeku Polákovú, ktorá na relatívne malej ploche suverénne stvárnila racionálnu a sarkastickú Desiree. R. Poláková v jemných hereckých nuansách, cez tvrdý, prázdny a popritom vznešený pohľad a gesto, ktoré vládne situácii, privádza na javisko ničivú silu, ktorá ovláda nielen ju, ale aj všetkých naokolo. Výbornou partnerkou jej bola aj Kristína Tóthová, ktorá mala v inscenácii akoby najväčší priestor nielen textovo. Príbeh postavy Márie bol zo všetkých najbohatší, motivácie pre konanie boli naozaj premyslené. Tóthová stvárnila citovo labilnú Máriu, ktorej najväčšou drogou je chorobná „láska“, naozaj sebavedomo, bez akýchkoľvek zaváhaní. Typové ohraničenie najviac uškodilo Tomášovi Vravníkovi v postave sebavedomého, podnapitého Fredera. Aj keď Vravník takéto typy postáv zvláda s prehľadom, vie im dodať svojský humor a šarm, začínajú tieto jeho postavy splývať v jednu. Bolo by potrebné ponúknuť tomuto talentovanému hercovi aj iné herecké príležitosti, aby neustrnul v šedej hereckej priamke. Podobne je to aj v prípade Danice Matušovej a Michala Jánoša, ktorých herectvo determinoval aj neveľmi záživný príbeh postáv uviaznutých v banálnom zobrazení vášne a nevery. Andreja Vozárová v postave slúžky Lucy zaujala najmä svojím podmanivým sólovým tančekom s podtextom sexuálnej rozcvičky, ktorý bojoval s veternými mlynmi trápnosti až sa dopracoval k diváckemu potlesku. Ako hovorí John Cage, keď je niečo nudné po dvoch minútach, treba v tom pokračovať štyri minúty, potom to skúsiť predĺžiť na osem. Inak sa jej prerod od naivnej, trochu nahlúplej Lucy so stále sklopeným pohľadom k dračici, ktorá valcuje ulice, zdá naozaj neuveriteľný, motivácie prvoplánové – čo však opäť prikladám za vinu skôr dramaturgii a réžii ako samotnej herečke. Absolvent muzikálového herectva František Balogh je známy svojím sklonom k hyperbole a štylizácii, ktorá vždy prinesie na javisko veľkú energiu. Tak to bolo aj v prípade postavy lekára Alta. Postave však chýbala ukotvenosť, jasný dôvod prečo by vôbec mala na javisku byť, čo prináša okrem toho, že tam je a občas niečo povie a aký je jej vzťah k ostatným postavám.
Skoncovať s mladosťou? – to je otázka, ktorá sa hmýri v hlavách postáv z inscenácie Choroby mladosti. Skoncovať s mladosťou! – to je moja skromná rada mladej generácii divadelníkov, ktorým k pomenovaniu generačné divadlo nechýba tvorivý potenciál, ale rozhodnutie vykročiť z tematického stereotypu. Je potrebné skoncovať s mladosťou školských inscenácií a zamerať sa na mladosť experimentálnych tvorivých výbojov a dramaturgických činov.

Jana Mikuš Hanzelová vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Externe pracuje ako redaktorka pre časopis Javisko, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Momentálne najviac času investuje do svojich dvoch splnených snov: malej dcéry a kultúrneho priestoru Diera do sveta v Liptovskom Mikuláši.

Uverejnené: 19. septembra 2009Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Jana Mikuš Hanzelová

Jana Mikuš Hanzelová vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Externe pracuje ako redaktorka pre časopis Javisko, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Momentálne najviac času investuje do svojich dvoch splnených snov: malej dcéry a kultúrneho priestoru Diera do sveta v Liptovskom Mikuláši.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Jana Mikuš Hanzelová vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Externe pracuje ako redaktorka pre časopis Javisko, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Momentálne najviac času investuje do svojich dvoch splnených snov: malej dcéry a kultúrneho priestoru Diera do sveta v Liptovskom Mikuláši.

Go to Top