Komunizmus, normalizačná tragédia?
Nevzniklo veľa významných hier o normalizácii, okrem hier Ruda Slobodu, na rozdiel od filmu, ktorý sa úspešne s nedávnou minulosťou vyrovnáva (či už český alebo najnovšie aj slovenský - Muzika). Špeciálnym subžánrom vnútri hier z predprevratového obdobia by boli drámy s tematikou spolupráce s ŠTB. Je to bolestivá ale integrálna súčasť totalitného režimu a bez jej pertraktovania sa o charaktere zriadenia, v ktorom sme žili, nepovie to podstatné.
Neverím
Hovorí sa tomu aj výchova k divadlu. Pretože chodenie do divadla je aj o akomsi pozitívnom návyku. Diváka si treba vychovať, „zvyknúť ho“ na to, že v mieste jeho bydliska (alebo v blízkom meste) je divadlo. Najlepšie je, ak sa táto výchova začne už v detstve. Slovenské činoherné divadlá pravidelne pripravujú inscenáciu pre detského diváka.
Havlovo Odchádzanie v Činohre SND Od reportu k metafore
Námet odchodu mocného muža do priestoru obyčajného občianstva, by mohol byť príležitosťou aj pre psychologickú drámu, štúdiu či duševný striptíz. To v tom prípade, keby autora zaujímal pád človeka.
Orchestrálny pokus o muzikál???
Inscenácia hry Orchester od Jeana Anouilha mala na Malej scéne VŠMU premiéru 21. 11. 2008, v naštudovaní Michala Vajdičku, absolventky odboru herectva Henriety Mičkovicovej a hercov 4.ročníka, prevažne odboru muzikálové herectvo. Z týchto faktov aj vzhľadom na koncepciu hry bol zrejmý muzikálový charakter inscenácie, s výraznou hudobnou stránkou… Ako to však nakoniec dopadlo?
Príbeh ulice
Príbeh je klišé, banalita, déja vu, konzumná konštrukcia a svojím spôsobom „zlátanina“. Tu je jeho obsah: odohráva sa v dnešnej Petržalke. Po prečítaní si scenára a zhliadnutí inscenácie si môžeme povedať, parafrázujúc podtitul Jarryho Kráľa Ubu, že „odohráva sa v Petržalke čiže nikde“. Taká je to tá Petržalka, fiktívna krajina, akýsi no man´s land. Lebo iba dve reálie od autora ju charakterizujú: ide v nej o drogy a o alkohol. Tak to je naozaj priveľmi klišéovitá definícia legendárneho bratislavského sídliska.
Stretnutie so spolužiakmi na Stanici
„Máme nariekať nad stratou historickej pamäti operujúcej v období medzi rokmi 68/89? Načo? Každý predsa sám dobre vie o tom, čo vtedy (ne)podpísal, (ne)povedal či (ne)urobil. Poznáme dôvody, treba im len správne rozumieť. Taká bola doba. To ona kládla nároky na jednotlivcov, nie oni na ňu.“