Aké je byť bábkarom?
„Bábkoherectvo? To sa študuje? A v čom si hral? A kedy ťa už uvidíme v televízii? A čo z teba bude? To ťa uživí? To je pre deti?“ To je len niekoľko z množstva otázok, ktoré študenti Katedry bábkarskej tvorby na VŠMU, zdá sa, často dostávajú, a ktoré do veľkej miery odrážajú myšlienkové stereotypy, aké spoločnosť (nielen) o tomto druhu umenia stále má. Napríklad presvedčenie, že bábkové divadlo je divadlom pre deti, stále panuje aj medzi kultúrnou a divadla znalou societou, podobne ako klišé o tom, že byť divadelníkom nie je naozajstné povolanie, že je to len akási bohémska zábava, v horšom prípade celodenné povaľačstvo.
Nebo je automat / Padáme ničotou
Dvojinscenácia nitrianskeho súboru nás konfrontuje (nie po prvý raz v tomto divadle, a určite nie naposledy) so scénickým tvarom, ktorý sa, mám pocit, pri prvom videní nedá celkom bezo zvyšku stráviť. Nie je to však preto, že by bol vystavaný v zmätku, neporozumení, náhodne a bez názoru či nápadu; ide o ten typ umeleckého diela, ktoré k nám prehovára naraz toľkými spôsobmi, že si na jeho mnohohlas musíme najskôr „naladiť prijímač“, mobilizovať citlivosť, ktorá zväčša pohodlne drieme. Vnímať to, čo v nás po predstavení uviazlo, čo v nás pokračuje a ticho pracuje. Čo narúša naše vykachličkované vnútro. Tak nejako, myslím, funguje kvalitné umenie.
Od smrti k narodeniu alebo od neľudského kapitalizmu k radostnému socializmu
Román Spiatočka (Rükverc, 2012) je tretím románom autora, ktorého dramatizáciu uviedlo už aj prestížne maďarské divadlo Katona József Színház z Budapešti (2013). Košické divadlo pripravilo modifikovanú verziu autorskej dramatizácie, ktorá tematicky výraznejšie reflektuje povojnovú históriu socialistického a kapitalistického Česko-Slovenska. V centre stojí večný outsider, košický mešťan pôvodom z južnoslovenskej maďarskej dediny. V jeho osobnom príbehu sa rámcujú a zrkadlia aj širšie osudy nášho štátu, ale najmä Maďarov žijúcich v Košiciach a v južných regiónoch východného Slovenska.
Do pol boka odratá
Mestské divadlo Pavla Országha Hviezdoslava (MDPOH) už šiestu sezónu nie je len „stagiona“, ale buduje i vlastný repertoár. Jeho súčasťou sú aj inscenácie pre deti. K Trom prasiatkam, ktoré uvádzajú od roku 2012, pribudla Koza rohatá. Dopyt po predstaveniach pre deti je v bratislavských divadlách značný. Rozhodnutie vedenia MDPOH zaradiť do ponuky ďalšiu inscenáciu pre detských divákov nebolo teda prekvapivé.
Oslovovať a osloviť nástojčivo súčasníka
Zabávať sa na vlastných chybách a pokleskoch je vraj oslobodzujúce. Sebairónia je bezpochyby znakom nadhľadu a osobnej aj osobnostnej vyspelosti, schopnosti nazrieť na seba a do seba, a naučiť sa, ako sa poučiť z vlastných chýb. Aj o tom všetkom je najnovšia inscenácia Divadla Astorka Korzo ´90 Jama deravá, ktorou sa tím divadla pod vedením hosťujúceho režiséra Michala Vajdičku metódou autorského divadla obracia tvárou v tvár súčasnosti a jej či našim zžieravým a pálčivým problémom.
Polstoročie v dvoch hodinách alebo veselý cintorín minulosti
Stanislav Rakús patrí na slovenskej literárnej scéne určite medzi špičku autorov. Tento rok oslávil svoje životné jubileum, 75 rokov a snáď i tento fakt zohral rolu pri dramaturgickom výbere jeho piatich poviedok – noviel a ich následnej dramatizácii. Rakúsovo literárnovedné zázemie, intelektuálna náročnosť textov a sofistikovaná intertextualita s prihliadnutím na naratívnosť a autobiografický kontext predznamenávajú, že jeho prozaické texty budú len ťažko dramatizovateľné a potencionálny dramatizátor nebude mať jednoduchý kľúč k úprave týchto textov do dramatickej podoby.
