Mikrosvety sídliskových identít       

Anna Jablonská: Scény z rodinného života

Preklad: Nadežda Lindovská

Dramaturgia: Slavka Civáňová

Scéna: Laura Štorcelová

Kostýmy: Elena Rykusová

Projekcie: Veronika Šmírová

Hudba: Ján Cibula

Pohybová spolupráca: Zuzana Krausová

Asistent réžie: Kristián Kozmenko

Réžia: Pavel Gatilov

Účinkujú:

Nikolaj Boženko, dôstojník: Peter Oszlík

Irina Boženková, jeho manželka: Kristína Turjanová

Váňa Boženko, ich syn, školák: Andrej Remeník

Sergej, ich sused, učiteľ biológie: Marián Viskup

Naďa, ich susedka, veterinárna zdravotníčka: Gabriela Dolná

Dedo Andrej, ich sused, vojnový veterán: Vít Bednárik

Konzultant: Ján Cibula

Premiéra: 15. a 16. marca 2024 v Štúdiu Divadla Andreja Bagara v Nitre

Tvorcovia Divadla Andreja Bagara v Nitre sa v divadelnej sezóne 2023/2024 upriamili na divadelné kultúry z okolitých krajín v našom susedstve.  Autori – Matúš Bachynec, bývalý umelecký šéf, spolu s Martinou Mašlárovou, bývalou dramaturgičkou DAB v Nitre – takto koncipovanú monotematickú sezónu nazvali Bližšie od nás. Po inscenovaní titulov z česko-slovenskej (Pomlčka) a maďarskej proveniencie (Povala) nasledovala premiéra divadelnej inscenácie, vychádzajúca z dramatickej predlohy od nášho východného suseda. Originálne motivicky zostavený repertoár sezóny na jej konci uzatvorila adaptácia románu poľskej autorky Olgy Tokarczuk: Mordorys, pričom titul zastupujúci Rakúsko (Peter Schaffer: Amadeus) sa vôbec nezrealizoval. Dve kvalitne skoncipované divadelné sezóny po sebe (Krehká identita, Bližšie od nás) v ére pôsobenia umeleckého šéfa Matúša Bachynca a dramaturgičiek Martiny Mašlárovej a Slavky Civáňovej výrazne posunuli náročnosť kritérií umeleckých výpovedí a aktuálnej komunikatívnosti konkrétnych titulov, korešpondujúcich s leitmotívmi predchádzajúcich i súčasných sezón.    

Hra ukrajinskej autorky Anny Jablonskej, píšucej po rusky, sa do veľkej miery týka psychologickej reflexie uviaznutia ľudských bytostí v ich osihotených blúdeniach, ktoré umiestnila do jedného vežiaka – typickej kulisy postsovietskej reality. Jednotlivé scény predstavovali náhodné stretnutia postáv v štruktúrach panelákov. Dennodenne sa stereotypne stretávali, a iba občas sa ich všedné interakcie pretli v útrobách panelákových uzlov. Dosiahla sa tým istá šedivosť monotónnosti, ktorá sa na medziposchodiach či v chodbových zákutiach vyvíjala kaleidoskopicky. Bytové rodinné scény sa dostávali aj mimo bytov, na spoločných chodbách, kde sa odohrávali priam sídliskové drámy. Čiastočne ich ovplyvnil šedivý postsocialistických urbanizmus. Vzbudzoval agresivitu, s ktorou postavy zápasili na rôznych úrovniach. Okrem tohto sa vzdialená vojna objavovala či už v nočných morách dôstojníka navrátivšieho sa z konfliktnej zóny, ale rovnako sa aj citeľne sprítomňovala v elementárnych prípadoch sídliskovej agresie, resp. celkovej negatívnosti postáv voči všeobecnému okoliu.

Anna Jablonská sústredila témy hry do vnútorného sveta rodiny ovplyvnenej vojnou. Jej postavy, okrem dôstojníka, neboli bezprostrednými aktérmi vojny, ale niektorí mali s vojnou bytostné skúsenosti (iba Dedo Andrej ako vojnový veterán z veľkej vlasteneckej vojny). Beztak ju v sebe nosili v každodennej realite. Dôsledky vojny sa prejavili v rôznych formách správania sa, či už vo forme trýznenia (seba), vzťahovou atrofiou, citovým ochudobnením, či vonkajšou agresiou. Dalo by sa povedať, že obyvatelia vežiaka prežívali frustráciu, ktorá sa manifestovala skrytou, alebo naopak otvorenou agresivitou v rozmanitých prejavoch. Ventilovali ju čím ďalej, tým viac. Prekážkou sa im, napríklad, stalo už i to, že sa zasekli vo výťahu, prípadne v byte nefungovala batéria alebo, že sučka bezdôvodne breše. Pre dôstojníka Nikolaja Boženka (Peter Oszlík) bola neprekonateľnou prekážkou zaradiť sa späť do normálneho vzťahového života najmä nespracovaná trauma. Po návrate z vojny akútne trpel paranoidnými atakmi, nespavosťou, pocitmi viny, ako aj sexuálnym chladom voči svojej manželke. Irina Boženková (Kristína Turjanová), vyhľadávajúca frivolné vzťahy už počas mužovej neprítomnosti vo vojnovej misii na Severnom Kaukaze, sa cítila vo vzťahu neuspokojená. Frustráciou trpel aj ich syn Váňa (Andrej Remeník), predovšetkým pre dlhodobú neprítomnosť otca. Dedo Andrej ako vojnový veterán  neustále spomínal veľkú vlasteneckú vojnu, s nádychom nostalgie. Vdova Naďa prežívala svoje rodinné súženia a učiteľovi biológie Sergejovi prekážal manžel Iriny Boženkovej v jeho mileneckých záletoch. 

Hoci sa hra neodohrávala vo vojnovej zóne, vstupovala do súkromných životov jednotlivých postáv ako dávna prežitá trauma z minulosti, ktorá sa ako démon vyplavovala na povrch v ojedinelých duševných skratoch existenciálneho bôľu, či nedefinovateľnej tiesne. Anna Jablonská sa na poschodiach jednej bytovej jednotky venovala mikroscénam každodennosti, ich zdanlivej banálnosti. Pod desivými povrchmi sa prerýval vojnový tieň. Necitlivé zabitie zvieraťa (ktosi zastrelil sučku Žuľku) sa stalo mučivým svedectvom otvorenej agresie v sivom sídliskovom areáli. Sprvoti bol automaticky z  činu zabitia podozrivý Nikolaj. Ako sa neskôr ukázalo, páchateľom bol neplnoletý Váňa, čo len nasvedčovalo tomu, ako veľmi je  rozptýlená agresia medzi všetkými v dome. Autorka analyzovala dôsledky (vojnového) zla a jeho inštrumentálnych prejavov. Skľučujúca anonymita sídliska zreteľne vyvolávala patológiu vzťahov v stiesnených sídlach, a to tiež v krízových situáciách priam rozpínalo existenčné vákuum.

Ukrajinský režisér Pavel Gatilov sa zameral na univerzálne témy rodiny a susedskej komunity so všetkými problémami typickej sídliskovej reality, a to najmä na pozadí vzdialenej vojny. Sústredil sa na osudy jednotlivých obyvateľov, nechal ich boriť sa cez vpády spomienok a náhlych skratov v konaní. Sídliskovej stereotypnosti uspôsobil kompozično-tektonický pôdorys inscenácie. Sety výstupov oddeľoval rytmicko-apelatívnymi hudobnými intermezzami Jána Cibulu, v kombinácii s videoprojekciami. Tie vynikli na sterilno-bielych kontúrach poschodí, situovaných symetricky oproti sebe, ktorými sa  vizualizoval sídliskový dizajn inscenácie (scénografia Laura Štorcelová). Elena Rykusová v kostýmovej zložke akcentovala rozmer mestskej civilnosti, ktorú skombinovala so štylizujúcimi prvkami odkazujúcimi na prímorskú polohu Odesy (námornícky odev v postave dôstojníka, rôzne baretky atď.).  Kostýmová výtvarníčka uplatnila i prvky miernej grotesknosti  kombináciou súčasného odevu s mondénne zastaraným štýlom obliekania sa postáv dôchodcov a dôchodkýň.

V hereckej rovine sa uplatnil civilný, urbánny prejav v stvárnení drsnej každodennosti života na sídlisku. Vykreslenie rodinných vzťahov si väčšmi žiadalo realistickú líniu v hereckom stvárnení, aby viac vynikli drasticky vypuklé polohy vnútornej frustrácie a vonkajšej agresie. Peter Oszlík ako Nikolaj Boženko dokázal suverénne zvládnuť surový, apaticko-chladný výraz. Jeho mlčiaci výraz, neustála ostražitosť, paranoidný nepokoj, sexuálny chlad ho dotláčali k výrazu s nepriateľskými, podozrievavými prejavmi. Kristína Turjanová ako jeho manželka sa zmietala medzi citovou frustráciou, nudou, ako aj ubolenosťou z vlastnej životnej mizérie. Flirtujúcim vzťahom aj nepredstieraným podvádzaním manžela s komicko-pitoreskným Sergejom (Marián Viskup) si zahrávala s manželom. Vít Bednárik ako vojnový veterán sa sprvoti prejavoval ako morózny senior, ktorého navždy paralyzovala vojnová skúsenosť z veľkej vlasteneckej vojny, a napriek veľmi negatívnej vlastnosti svojej postavy, pridal jej poľudšťujúci tón a aj nádej, prečo ešte žiť. Aj Gabriela Dolná sa ako vdova neprofilovala iba jednostrunne. Autoritatívnosť postavy vedela zvýrazniť nielen komicko-karikatúrne, ale aj citlivo-vážne, s empatiou k zlyhaniam ostatných postáv. Remeníkov sústredený prejav odrážal averziu voči matke obsedantnými údermi na bicie. Iritoval nimi, naschvál vysielajúc manifestačný tón v podobe agresie, obrátenej navonok, najviac zo všetkých postáv (bezdôvodné zastrelenie Žuľky otcovou ukradnutou zbraňou). Jánovi Cibulovi vyhovovala úloha konzultanta ako hlásnika, komentátora, oznamovateľa časových údajov a miesta deja, ktorej sa zmocnil s hravou ľahkosťou a scudzujúcou civilnosťou výrazu.      

Inscenáciu Scény z rodinného života charakterizovala intímna sonda do mikrosveta panelákovej bytovky s obyčajnými susedskými vzťahmi, všednosťou banálnej každodennosti. Rodinné a susedské scény v nej takmer splývali a extenzívne prerastali jedna do druhej. Poľudšťovali anonymitu panelákovej existencie svojimi výpoveďami tragikomickej variety sporov, vzbĺknutých minikonfliktov i medziľudskej spolupatričnosti. Smutná sídlisková realita svojou bezútešnosťou mimoriadne zasahovala diváka, najmä v kontexte súčasnej zúriacej vojny na Ukrajine, ktorá je vzdialená natoľko, že si ju nie vždy chceme pripustiť, a nie veľmi sa dokážeme vciťovať do trápení jej obyvateľov. Akoby v tom bol obsiahnutý obranný mechanizmus. Chránime sa vedomím, že vojna je od nás v dostatočnej vzdialenosti. Neuvedomujeme si však jej hrozby a desivosť, napriek zľahčovaniu a skresľovaniu jej reálnych dosahov v každodennom živote.