História jedného, dejiny všetkých

Matej Truban: Súhvezdie

Dramaturgia: Michal Onduš
Scénografia a kostýmy: Michaela Urbanová
Projekcie: David Javorský
Hudba: Michal Mikuláš

Réžia: Matej Truban

Účinkujú: Martin Frank, Bibiana Tarasovičová

Premiéra: 14. júna 2024 v Bábkovom divadle Žilina

Zaujíma téma holokaustu dnešných násťročných? Je to pre nich už len dávna história, ktorá ich nemá čím frapovať? Predstavme si dieťa narodené v roku 2013, ako v skupine spolužiakov kráča na predstavenie o židovskom chlapcovi, ich rovesníkovi, a jeho osude počas druhej svetovej vojny. Ako napríklad šiestak či šiestačka na základnej škole vníma taký príbeh?

Múzeum Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici  v roku 2019 iniciovalo výskum verejnej mienky a agentúra AKO ho realizovala na reprezentatívnej vzorke tisíc ľudí vo veku pätnásť až dvadsať rokov. Okruhmi boli témy SNP, vojnová Slovenská republika, holokaust a extrémizmus. Štyri percentá dopytovaných vyjadrilo súhlasný postoj s holokaustom a takmer desať percent mladých ľudí nemalo názor – nedokázalo sa k holokaustu vyjadriť. Toto zistenie je alarmujúce. K nemu treba pripočítať politickú klímu a fakt, že k slovu sa až príliš často dostávajú političky a politici hanobiaci Slovenské národné povstanie a takí, ktorí sa nenávistne vyjadrujú na adresu rôznych menšín. Národné dejiny sú pre divadlo určené dospievajúcim vhodným námetom. Zaujímavé je, že medzi diváctvom a inscenačným tímom nemusí ísť o výrazné generačné rozdiely, a že tému holokaustu (a pridruženú tému politických totalít) si vyberajú aj tvorcovia a tvorkyne z mladšej generácie autorov. Sami nemajú priame spojenie s pamätníkmi udalostí druhej svetovej vojny a divákom sa neprihovárajú z pozície skúsenej autority. Prax ukazuje, že zväčša nejde o kalkul ani „povinnú jazdu“ v podobe inscenácie, ktorá sa bude dobre predávať školám, ale o symbiózu dôležitej témy a kvalitného divadla. Príkladom sú inscenácie režiséra Šimona Spišáka v nitrianskom Novom divadle Anna Franková (2016) a Zlodejka kníh (2021), ktoré zobrazujú deti, ktoré v náročnom období dospievania žijú v bezprostrednej hrozbe smrti, ukrývajúc sa pred odvlečením do koncentračného tábora.

Ešte mladším režisérom ako Šimon Spišák je Matej Truban, narodený v roku 1996. V rokoch 2020 až 2023 bol dramaturgom v Bábkovom divadle Žilina a naštudoval tam aj inscenáciu Dejiny Európy (2022). Od divákov 11+ vyžadovala schopnosť dekódovať metaforu a pracovať s imagináciou. Šlo o ambiciózne a značne abstraktné divadelné dielo. V najnovšej inscenácii je oveľa konkrétnejší. Súhvezdie je o školákovi Šlomovi. Na pozadí druhej svetovej vojny sa odohráva príbeh židovského chlapca ukrývajúceho sa v žilinskom katolíckom sirotinci. Autorom inscenačného textu je Matej Truban. Pracoval s publikáciami Petra Frankla Židia v Žiline a Židia v Žiline – osobnosti, a tiež s autobiografiou Šloma Breznitza Polia spomienok. Svedectvo vojnového dieťaťa. Inscenácia má podtitul Sny Salomona Lénarda. Taký človek neexistoval. Matej Truban v tomto mene naznačuje spojenie osudov viacerých ľudí a vzdáva hold najmä Šlomovi Breznitzovi a Dionýzovi Lénardovi. Práve básňou Dionýza Lénarda – Žilinčana, ktorý utiekol z koncentračného tábora Majdanek a podal správu o tom, čo sa tam deje – premietanou na projekčnú plochu sa inscenácia začína. Tragický osud a kruté útrapy, ktoré zažívali desaťtisíce ľudí, zobrazil Truban prostredníctvom príbehu jedného chlapca, v ktorom použil aj viaceré skutočné okolnosti. Z reálneho života Šloma Breznitza vynechal osobu jeho otca a sestry Judity. Jeho matka pobyt v koncentračnom tábore prežila, no v inscenačnom texte to tak nie je. Autor sa v deji koncentroval na Žilinu. Malý Šlomo hovorí o tom, ako chodí cvičiť do telocvične židovskej telovýchovnej organizácie Makabi. (V priestoroch žilinskej Makabi už od svojho vzniku v roku 1950 sídli BDŽ.) Šlomo chodí do školy, a keď učiteľ ráno kontroluje dochádzku, mená, ktoré číta, patria skutočným žiakom jedného ročníka židovskej ľudovej školy v Žiline a v projekcii sa zobrazí aj ich reálna fotografia.

Matej Truban napísal príbeh, v ktorom akcentuje hrôzyplný príbeh chlapca. Schválne nekonkretizuje jeho vek, môže sa s ním stotožniť širšie spektrum školopovinného diváctva. V úvode sledujeme harmonický vzťah starostlivej mamy a syna, ktorého posiela do školy. Šlomo má na raňajky chlieb s lekvárom a v škole ho čaká kamarát. Medzi riadkami však môžeme čítať antisemitskú náladu konca tridsiatych rokov 20. storočia. Pri prechádzke na Dubeň pastieri okrikujú chlapcov „židáci, practe sa!“. Šlomov život sa rýchlo a radikálne komplikuje po vydaní tzv. Židovského kódexu. Susedia Brezinovci náhle zmiznú a mama prišíva na kabáty žlté hviezdy. Vo vydavateľstve, ktoré jej už nepatrí, teraz vychádza denník Gardista. Musia sa vysťahovať, skrývajú sa na rôznych miestach, až sa matke podarí umiestniť Šloma v cirkevnom sirotinci. Je to síce záchrana pred deportáciou, no zažíva tam šikanu a sám je ochotný zmlátiť iné dieťa, len aby sa dostal k lekvárovému chlebu. Z reálnych faktov vychádza aj obraz, v ktorom malý Šlomo vyprevádza na druhý svet zomierajúcich nemeckých vojakov. Sirotinec koncom vojny slúžil aj ako lazaret. Na javisku opisuje neľudské podmienky a agóniu, ktorú vojaci prežívajú, no i to, že umierajúcim nacistom stihne povedať, že je Žid. V závere inscenácie sledujeme projekciu časti staršieho dokumentu – žilinská fotografka Madgaléna Robinsonová hovorí o svojom návrate z koncentračného tábora do Žiliny a o tom, že ako prvého zbadala spokojne korzujúceho člena Hlinkovej gardy. Posledná veta predstavenia je: „Pochopila som, že Žilina ostala v Slovenskom štáte.“ Záver je náhly, úsečný, čo mu dodáva apelatívnosť a je to silný podnet na zamyslenie sa nad tým, koľko nenávisti, predsudkov a koľko zločincov bez potrestania tu ostáva aj desaťročia po zásadnej a určujúcej skúsenosti ľudstva – druhej svetovej vojne.

Inscenačný tím zvolil vecnosť vo zvolených vyjadrovacích prostriedkoch a prístup tendujúci k dokumentárnemu divadlu. Inscenácia kombinuje herecký prejav, projekcie a má výraznú auditívnu zložku. K nej patrí nielen hudba Michala Mikuláša, ale aj početné nahrávky replík, s ktorými účinkujúci herec a herečka interagujú. Scéna Michaely Urbanovej je minimalistická. Tvorí ju stôl, ktorý mení svoje funkcie – je to posteľ, na ktorej sa ráno zobúdza Šlomo, symbolizuje aj úkryt v stodole. Okrem kostýmov, ktoré pracujú s jasným znakom (uniforma, teplý kabát so židovskou hviezdou), vytvorila aj objekty zastupujúce epizódne postavy príbehu. Rádovú sestru zobrazuje biela hlava s pokrývkou, ktorú animuje herec pomocou palice a zranených vojakov zasa vystužené uniformy uložené vedľa seba na zemi. Projekcie výtvarníka Davida Javorského sú kvalitné nielen technicky (premieta sa na priehľadnú plochu v prednej časti javiska, herecké akcie sa odohrávajú za ňou), ale aj obsahovo. Ide o čiernobiele jednoduché kresby, napríklad množstvo očí predstavujúce deti v sirotinci, ale aj úryvky zo Židovského kódexu.

V inscenácii účinkujú Martin Frank ako Šlomo a Bibiana Tarasovičová ako jeho matka. (Okrem nich technici divadla nemo, náznakovo zobrazujú epizódne postavy ako učitelia a vojaci.) Ich herectvo je vecné, nezobrazujú zúfalstvo a smútok prvoplánovo a nepokúšajú sa o psychologický realizmus. Neznásobujú smútok príbehu plačlivosťou. Dojatie dokážu docieliť už samotným obrazom, v ktorom Tarasovičová ako matka necháva svoje dieťa v sirotinci, inštruuje ho, ako sa má modliť katolícke modlitby, a že má poslúchať. Bez prehnaného pátosu podáva aj svoje monologické otázky krátko pred tým, ako odchádzajú hľadať úkryt: „Kto má dnes moje hodinky? Kto má dnes môj kabát? Kto sa zajtra nasťahuje do môjho domu?“ Martin Frank, ktorý je členom súboru BDŽ len druhú sezónu, dostal výbornú hereckú príležitosť a zhostil sa jej výborne. Žilinský súbor v ňom má schopného herca s vynikajúcim verbálnym prejavom. Postavu Šloma, hoci je prevažne vo vecne dokumentárnej polohe, kreuje aj trochou detskej naivity.

Inscenácia Súhvezdie je určená divákom a diváčkam už od desiatich rokov. Je to odporúčanie nastavené s dôverou v dospelých (inscenátorov, pedagógov, rodičov), ktorí by mali byť ochotní a schopní viesť o videnom dialóg a dovysvetliť niektoré fakty. Obzvlášť, ak sa predstavenia zúčastnia nižšie ročníky druhého stupňa ZŠ, ktoré sa s históriou 20. storočia ešte nestretli. Inscenácia reflektuje svetové dejiny s dôrazom na lokálne reálie a je tak okrem divadelného zážitku výbornou vzdelávacou pomôckou pre miestne školy.