Hoci svet zažíva renesanciu predverdiovského belcanta už vyše pol storočia, v našich končinách patrí táto oblasť k vytrvalo obchádzaným miestam. Z viac než 120 diel trojice belcantistov Rossini – Donizetti – Bellini sú slovenskému divákovi dôverne známe len komické opery - Nápoj lásky, Don Pasquale, Barbier zo Sevilly. Tragické opery belcantistov sa na slovenské javiská - až na skromné výnimky - nedostali.
Kým súčasná tvorba slovenských dramatikov nachádza v repertoári divadiel relevantné miesto a je dokonca priamo iniciovaná súťažou dramatických textov Dráma či festivalom Nová dráma, súčasná slovenská operná tvorba je pojem nenaplnený obsahom. Po novembri 1989 uviedla naša prvá operná scéna, ktorá vo svojom názve nesie názov „národná“, len tri rozprávkové opery (Dubovského Veľká doktorská rozprávka a Tajomný kľúč, Kupkovičova Trojruža) a hamletovskú operu Juraja Beneša The Players (2004). Operné snaženia slovenských tvorcov tak hľadali azyl na pôde alternatívnych divadiel (štyri opery Združenia pre súčasnú operu v Stoke, Solovicov – Klimáčkov Cirostratus v GUnaGU). Smutná vizitka ne/kultúrnosti...
Madama Butterfly je zvláštna opera, veristické libreto je schované pod ambalážou sentimentu, ku ktorému autor nikdy nemal ďaleko. Hádam si toho bol vedomý aj on, skúsený divadelník Puccini, ktorý sa k svojmu dielu dlhé roky vracal (existuje prinajmenšom šesť celistvých verzií diela). Je dobre, že sa v SND nepúšťali do dramaturgických objavov a siahli po klasickej trojaktovej verzii (1907). Očakával som však, že v programe (i po iných stránkach veľmi odbitom) bude dramaturgická voľba objasnená presnejšie.
Pred dvomi rokmi sa predchádzajúcemu vedeniu opery SND na čele s Mariánom Chudovským podarilo získať pre spoluprácu renomovaného nemeckého režiséra Petra Konwitschneho.
Sezóna 2006/2007 bola pre operu SND ťažká nielen kvôli sťahovaniu sa do novej budovy. Bola problematická aj z hľadiska dosiahnutých umeleckých výsledkov.
Richard Strauss nepatrí medzi stálice slovenských operných scén. Skladateľovi najviac žičili roky dvadsiate a tridsiate, v januári 1929 dokonca v SND pohostinsky dirigoval inscenácie svojich opier Gavalier s ružou a Elektra. Po druhej svetovej vojne dostal (rovnako ako celá opera nemeckej jazykovej oblasti s výnimkou Mozarta a Beethovena) dištanc, ktorý prelomilo až naštudovanie Gavaliera s ružou (1958). Nasledovala Ariadna na Naxe (1966), Salome (1976) a Elektra (1980).
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.