Mestské divadlo Žilina

Timur Vermes v roku 2012 vydal svoj debutový satirický román Er ist wieder da. Kontroverzným námetom i literárnou kvalitou si jeho prvotina získala svetový úspech a rýchlo sa stala bestsellerom. Kniha bola preložená do viac ako 20 jazykov a stala sa predlohou pre ďalšie umelecké spracovania. Jednou z najznámejších je rovnomenná filmová adaptácia režiséra Davida Wnendta z roku 2015. V samotnom Nemecku vzniklo niekoľko divadelných dramatizácii a v minulom roku tiež v českom Divadle na Jezerce. Slovenský preklad s titulom A je tu zas vyšiel v roku 2014 a jeho divadelnú adaptáciu v roku 2018 uviedlo Mestské divadlo v Žiline.

Po Vyrypajevovi siahol Kudláč znovu v ďalšej divadelnej sezóne, keď v domovskom Mestskom divadle Žilina uviedol hru Opití (premiéra 5. december 2014). Akoby si chcel overiť možnosti súboru popasovať sa s Vyrypajevom skôr, než sa s nimi pustí už do „odskúšaných“ Ilúzií, ktoré sa (podľa slov režiséra) žilinským hercom zapáčili. V novej interpretácii Ilúzií mohol dokonca rešpektovať autorovo zadanie, že herečky stvárňujúce prvú a druhú ženú majú tridsať rokov a herci stvárňujúci mužov majú tridsaťpäť rokov. Naplnenie tejto požiadavky sa však na žilinskom javisku ukázalo ako prebratie danajského daru.

Pre žilinskú inscenáciu pripravil Ľubomír Vajdička celkom nový preklad do slovenčiny, pričom spracoval obe verzie. Text ponúka široké možnosti uchopenia, pretože je v každom zmysle otvorený. Každá z postáv niečo skrýva a toto všeobecné napätie sa nesie celou inscenáciou. Napínavú atmosféru neukončí ani jednoznačné rozuzlenie či odhalenie, v akom záujme postavy vlastne konajú.

Inscenáciou Konfety potvrdzuje žilinské divadlo smer, akým sa vydalo už dávnejšie, a síce podporu najmladšej generácie divadelníkov, dokonca aj súčasných študentov VŠMU. Ponúka im priestory svojho štúdia ako pôdu pre ich prvé spolupráce s profesionálnym súborom. Výhody plynú obojstranne – pre začínajúcich tvorcov, ale aj pre domáce divadlo. Žilinský herecký súbor je totiž jedným z najmladších na slovenskej profesionálnej divadelnej scéne a pre jeho tvárnosť a umelecké dozrievanie je rozmanitosť tvorivých prístupov a poetík žiaduca. Štúdio žilinského divadla sa tak stáva akýmsi experimentálnym priestorom, ktorý (prirodzene, ako v iných divadlách) znesie viac, než veľká činoherná sála.

Nemecká dramatička Dea Loher je na slovenských profesionálnych javiskách autorkou málo známou. Ani inscenácie predchádzajúce Modrofúzovi v MD Žilina jej nepomohli „preraziť“, čomu zaiste napomáha i, u nás málo vyhľadávaná, nemilosrdná a pesimistická poetika jej hier.

Mestské divadlo Žilina sa v posledných rokoch vyprofilovalo, okrem iného, ako inštitúcia ponúkajúca priestor najmladšej generácii divadelných tvorcov, v tom čase ešte študentov divadelného umenia. Výsledkom tejto aktivity je i najnovšia inscenácia Zimná cesta. Pre Tomáša Procházku, študenta réžie a dramaturgie na VŠMU, je to druhá režijná skúsenosť na pôde MD Žilina, ktorej predchádzala inscenácia drámy Jeana-Luca Lagarca Som doma a čakám, že príde dážď (MD Žilina v spolupráci s o. z. Divadlo Kaplnka).

Jánošík je možno náš jediný poriadny mýtus. Určite však nie jediný fenomén. V texte Michaely Zakuťanskej väčšina slovenských fenoménov krúži okolo národného hrdinu a takpovediac mu nedá ani len zomrieť na háku, ako sa na tradičného slovenského zbojníka patrí. O tom to ale je, Jánošík zo spisu 00 7 nie je tradičný, ale takzvaný poriadny slovenský zbojník. Namiesto toho, aby na háku odvisol, stanú sa kľučky a háčiky jeho novým spôsobom boja. A samotný Jánošík? Ten by spočiatku mal všetko najradšej na háku.

Keby bolo komu pripomínať minulosť a keby bolo toto pripomínanie adekvátne umelecky spracované, teda v tomto prípade divadelne naštudované, možno by to malo zmysel. Ale koho by to zaujímalo? Trocha alibistická parafráza o nič menej alibistickej repliky z inscenácie Stalin v Žiline v sebe nesie o čosi viac pravdy než pôvodne tvorcovia zamýšľali.

Réžie Eduarda Kudláča už môžeme považovať v kontexte slovenského divadla za – svojím spôsobom – typické. Ak ideme na Kudláča, vieme, čo asi dostaneme. Dôraz na vytváraní statických mizanscén. Pohyby a správanie postáv nebývajú motivované logickými požiadavkami textu, ale abstrakciou vnútorných pocitov.

Stôl, za ním stolička, vzdialenosť je presne tridsať centimetrov, k stoličke prichádza ona, sadá si, vezme hlavu do rúk. Vzadu tri mikrofóny, každý presne stodvadsať centimetrov od toho ďalšieho, stoja pri nich tri ženy, hovoria. Jedna zo žien pristupuje k vaničke s vodou, nechce si spomenúť na stredoeurópsky čas, ponorí hlavu do vody a mlčí. Druhá fáza, desať minút. Desať minút je štandard, ktorý dokážem vydržať pozerať sa na statický prednes už aj tak neakčnej drámy. Zatváram oči, tretia fáza.