Divadlo Astorka Korzo '90, Bratislava

Goetheho Stella s dvoma otvorenými koncami a uzmierením. Stella ako otvorená možnosť. To je inscenácia Juraja Nvotu, ktorá v Divadle Astorka Korzo ´90 v pomalom melancholickom tempe rozpráva príbeh vzťahového trojuholníka. Stella ako obeť? Či Stella obetujúca? Takéto otázky sa ponúkajú aj vnucujú, ak vnímate inscenáciu plnú nevtieravých signálov o možnostiach mužsko-ženských väzieb, pripútaní či odpútavaní. Ale predovšetkým preto, že režisér nám núka viacero verzií ako pointovať nešťastné lásky.

Spracovaním troch noviel Marta, Cia a Paula zo zbierky Jozefa Cígera Hronského Sedem sŕdc Marekom Maďaričom pokračuje dramaturgia Divadla Astorka Korzo ´90 v sérii premiér inscenácií, ktoré vytvárajú dobové portréty. Na rozdiel od inscenácií Tolstoj a peniaze a Červená princezná ide o portrét, ktorý vychádza z hlboko precíteného a dôsledne pochopeného života bežného človeka z čias života Jozefa Cígera Hronského.

Iba málo hercov na Slovensku je schopných tak sústredene a zároveň s veľkým vnútorným človečím gestom stvárňovať negatívne postavy, ako je to u Zity Furkovej. Má zmysel nielen pre tú pravú ľudskú divadelnú rovnováhu v nich, ale aj schopnosť odhaliť pre nás (pretože sme iní ako oni) ich krutosť, zlobu, podstatu toho, čo ich robí inými ako ich bežné okolie. Vďaka jej herectvu ich síce chápeme, ale zároveň - opäť ale iba vďaka nej - v nich vidíme hranicu, za ktorú nemôžeme a ani nesmieme ísť. (Či aj nechceme - je otázkou už inou - nášho osobného „barometra“ pre zlo a zlobu.)

Pohľad do minulosti cez dotyk so známymi osobnosťami nás neraz zavedie na uvzaté pátranie po atraktivitách, či bludné scestie skúmania privátnych životov. Osobnosť v dejinách nie je len dielo, ale aj jej privatissimá, ktoré však získavajú podstatnejšie významy len vtedy, ak sa v nich zrkadlia hlbinnejšie motivácie tvorby alebo indície súvislostí, či samotné fakty ožiarené novou silou účinnosti, ktorá potom vrhá svetlo aj na dosiaľ temné, či temnejšie stránky minulosti práve v súvislosti s dielom.

Klasické dedičstvo na dnešnej divadelnej scéne má zmysel len vtedy, ak sa priamo navrúbľuje na posolstvo súčasnosti alebo jeho ozveny a echá. Túto starú pravdu poznáme už desaťročia.

Jevgenij Griškovec /1967/ patrí k tým mladým ruským divadelníkom, ktorí si svoju súčasnosť vnášajú do problematiky scénovania témy ako čosi samozrejmé. Autor, herec i režisér veľmi dobre rozumie súčasnosti a jej vonkajšej ale predovšetkým vnútornej topografii,tak kruto sa zrkadliacej v osudoch dnešných ľudí. Nejedna z jeho hier bola priam hitom nielen na území dnešného Ruska, ale aj mimo neho / Ako som zjedol psa/.

Divadelné skúmanie toho, čo je to „ľudský“ človek, či jazykom iného divadelníka „človečina“ a jej prejavy, patria k dramatikovi Ladislavovi Smočkovi už od uvedenia jeho prvých hier. Jeho hrou Piknik sa otváral legendárny Činoherný klub v Prahe v roku 1965.

Starý príbeh o sebaklame živenom z druhej ruky prilievaním oleja do ohňa už prinútil diváka neraz tŕpnuť nad osudom zblúdených duší. Tak to bolo aj za čias W.Shakespeara, keď legenda O Maurovi prevzatá zo starých kníh, v knihe Hecatommithi /1566/ Geraldi Cinthia ožila ako príbeh o kráse Maura, čo očaril Benátčanku.

Volanie po odpustení, volanie, ktoré môže byť nástojčivé, vtieravé, dojímavé, znepokojivé. Predovšetkým je však konečné. Záverom novej slovenskej drámy inscenovanej v komornom činohernom divadle Astorka-Korzo '90 režisérom Romanom Polákom je volanie po odpustení.