Tamara Vajdíková
Tamara Vajdíková absolvovala v roku 2023 magisterské štúdium na Katedre divadelných štúdií Divadelnej fakulty VŠMU. Momentálne pôsobí ako interná doktorandka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV. Vo svojej dizertačnej práci skúma artificálnu estetiku divadla najmä v spojení s modernými technológiami. Recenzie publikuje v časopise kød aj na platforme MLOKi. Od roku 2023 je tiež koordinátorkou projektu V4@Theatre Critics Residency organizovaného ako súčasť Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra.
Tri sestry v Petržalke
Homo Panellus. Človek panelový. Začína sa teda predstavenie už pred predstavením? Napríklad nástupom do osemdesiattrojky na Zochovej a prechodom cez Most SNP? Alebo prechádzkou po rozostavanej električkovej trati smerom k Domu kultúry Zrkadlový háj? Veľmi pravdepodobne áno. Vysoké a mohutné paneláky nad hlavou, rozbitý chodník pod nohami a okolo ľudia, z ktorých každý žije vlastným životom, väčšinou bez potreby ho zdieľať s inými. Taká je Petržalka na prvý pohľad. Teda aspoň pre niekoho, kto tiež značnú časť svojho detstva prežil na sídlisku, no nie tu. Je to jednoznačne miesto zaujímavé na pozorovanie. Dá sa takáto esencia Petržalky preniesť na javisko?
Na ceste k sebapoznaniu cez umenie
Tvorcovia združenia Batyskaf uvádzajú, že sú kultúrna multižánrová platforma, ktorá podporuje vznik mladého a progresívneho umenia v Bratislave. V portfóliu majú viaceré projekty prepájajúce rôzne umelecké formy a technológiu s divadlom. Do svojho najnovšieho diela s názvom The Break up (Tí druhí) oslovili rumunskú umelkyňu Ioanu Păunovú. Tá v spolupráci so slovenskou performerkou Martou Blaškovou, scénografom Matejom Sýkorom a programátorom Borisom Vitázkom vytvorila interaktívnu performanciu o vzťahovej blízkosti a následnom odcudzovaní sa ústiacom až do rozchodu.
… a to slovo bolo…!
Zmeškané rozhovory Divadla Jána Palárika v Trnave sú oslavou zmien perspektívy. Traja autori – Lucia Mihálová, Rastislav Ballek a David Jařab – vytvorili projekt, v ktorom nám počas jedného večera predstavujú tri rôzne kapitoly v troch rôznych priestoroch divadla: Veľkej sále, Zrkadlovej sále a Štúdiu. Samotný koncept je zmenou perspektívy, ktorá už v trnavskom divadle smerujúcom k progresívnemu a kritickému, divácky atraktívnemu repertoáru nie je výnimkou. Rozhodne je však výnimočný. Je totiž niečím novým, niečím zvláštnym a hodným skúmania.
Náš domov je všade, kde je nejaké divadlo
Hra pre dvoch jedného z najvýznamnejších amerických dramatikov dvadsiateho storočia Tennesseeho Williamsa, hra blízka jeho srdcu, je voľne inšpirovaná jeho životom a vzťahom so sestrou Rose. Radí sa do neskoršieho obdobia autorovej tvorby, napísal ju až v roku 1973, teda dvadsaťšesť rokov po jeho najznámejšej hre Električka zvaná túžba a trinásť rokov po Mačke na horúcej plechovej streche. Hry z tohto obdobia majú blízko k absurdnej dráme, Williams sa tu približuje až k Beckettovi či Haroldovi Pinterovi.
Herci v škole? Čaute!
Augusto Boal bol brazílsky divadelník, teoretik a politický aktivista, priekopník toho, čo dnes nazývame aplikované divadlo. Vo svojom diele Divadlo utláčaných predstavuje divadelné formy, ktoré by mohli pomôcť v aktivistickom boji proti útlaku. Jednou z nich je „neviditeľné divadlo“. Pointou takéhoto divadla je, že sa neodohráva v divadelnej sále, ale vonku, medzi ľuďmi. Boal uvádza príklad z reštaurácie, kde sa strhne debata medzi jej zamestnancami a dvoma zákazníkmi, ktorí sú ale v skutočnosti „nasadenými“ hercami, o pomere ceny jedla k platom zamestnancov, ktoré sú malé a nedostatočné. Vďaka takejto „neviditeľne“ zohranej scénke si podľa neho mocní uvedomia, že je niekde chyba a nerovnosť.
