Géza Hizsnyan
Edmond Rostand: Cyrano de Bergerac
111 rokov po prvom uvedení aj najväčší skeptici musia uznať, že Edmondovi Rostandovi sa v jeho hre Cyrano de Bergerac „niečo veľmi podarilo“. Napriek všetkým pochybnostiam súčasníkov, úvahám o „opozdenosti“, povrchnosti, formálnosti atď tejto hry je dodnes úspešným titulom v repertoári európskych divadiel.
Čakanie v prúde
Čím viac platí konštatovanie, že väčšina divákov hľadá v divadle zábavu, o to väčšia je zodpovednosť divadiel za to, akú kvalitnú zábavu tejto veľkej skupine divákov ponúkajú. Diváci, hľadajúci v divadle len, alebo predovšetkým len zábavu, bývajú žiaľ aj menej nároční, a sú ochotní akceptovať umelecky ale aj „remeselne“ menej kvalitné predstavenia. Zodpovednosť divadla spočíva teda predovšetkým v tom, aby tento záujem a zábavné žánre uspokojovali umelecky kvalitnými predstaveniami. Dlhodobo je to mimoriadne dôležitá forma „výchovy divákov“. V Komárne sa za dlhé roky „vyselektovalo“ obecenstvo so záujmom o povrchnejšie formy zábavného divadla. V posledných rokoch snahy vedenia o umelecky aj myšlienkovo náročnejšie divadlo sa stretli s výrazným odporom agresívnej „zábavychtivej“ časti publika.
Revízor
Pre divadlo, ktoré chce zabávať na vysokej úrovni, zároveň byť aj spoločensky aktuálne, si ťažko predstaviť vďačnejší titul ako Gogoľovu komédiu. Strhujúco smiešny príbeh s presne charakterizovanými postavami, ktoré sú nadčasové, ktoré už takmer dve storočia v každom spoločenskom zriadení, pri každom politickom systéme pôsobia aktuálne, zabáva diváka, ale popri zábave ho núti aj premýšľať, poskytuje mu paralely zo súčasnosti. Lebo vždy a všade sa nájdu aktuálne typy, zodpovedajúce Gogoľovým postavám. Úspech je zakódovaný v presne charakterizovaných typoch ľudí, ktorí žijú (a priživujú sa) v každej spoločnosti, a v určitej morálke (resp. neprítomnosti morálky) od cárskeho Ruska z čias Gogoľa až po našu súčasnosť. Tento morálno-spoločenský obsah však predstavuje aj určitú pascu. Padnú do nej inscenátori, ktorí si myslia, že samotný príbeh bez hlbšieho výkladu, vtipné scénky a smiešne postavičky zaručia úspech.
Charlotte Keatley: Matka povedala, nie
Na poslednej premiére Jókaiho divadla v r. 2007 sme v Komárne boli svedkami prvého maďarského uvedenia hry anglickej dramatičky Charlotte Keatly: Matka povedala, nie.... Túto hru autorka napísala v r. 1985, potom na nej ešte 3 roky pracovala. V r. 1989 ju uviedlo v Londýne Royal Court, týmto uvedením sa zrazu autorka aj hra stali svetoznáme. Mladá režisérka, Adina Lévay študovala v Anglicku, a text si „doniesla domov vo svojom kufri“, lebo sa jej veľmi páčil.
András Sütő: KVETNÁ NEDEĽA KUPCA KONÍ
V maďarskej literatúre boli politické témy, reflexie na spoločensko-politickú situáciu vždy časté, a mali veľký význam. Sú prítomné aj v maďarskej literatúre v zahraničí, je teda samozrejmé, že silne rezonovali v Rumunsku počas diktatúry Nicolaea Causescua.
Zoltán Egressy: DOBROČINNÁ
Keď divadlo uvádza pôvodnú hru, je to vždy mimoriadne zaujímavá udalosť. Keď pôvodná hra je napísaná „na objednávku“ k istému výročiu, má to ešte ďalšie „čaro“, ale aj svoje nebezpečenstvá. Život Svätej Alžbety bol nepochybne veľmi zaujímavý, plný nie každodenných a nekonvenčných činov, ponúka teda sľubné možnosti pre historickú drámu. Režisér Sándor Beke oslovil jedného z najpopulárnejších súčasných maďarských dramatikov Zoltána Egressyho (jeho hru Portugalsko hrali v SND aj v ŠD v Košiciach), aby z príležitosti 800.-ho výročia narodenia Svätej Alžbety, dcéry kráľa Ondreja II. a Meránskej Gertrúdy, napísal drámu o jej živote.
Géza Gárdonyi: VÍNO
V druhej polovici 19. storočia maďarské divadlá zaplavil žáner bez výpovednej, estetickej, myšlienkovej hodnoty, ktorý sa nazýval ľudová spevohra. Scénky z dedinského prostredia, kde dedina bola len ku skutočnosti sa vôbec nepodobajúca, falošná dedina, hrdinovia boli idealizovaní pseudosedliaci, dej bol jednoduchý až primitívny so šťastným koncom s množstvom pseudoľudových piesní, ktoré potom hrávala cigánska muzika, a spievali ich po krčmách a zábavách.
PREDTÝM/POTOM
Ak chce byť divadlo „moderné“, reagovať na problémy súčasnosti, oslovovať divákov, ktorí v divadle nehľadajú len lacnú a bezstarostnú zábavu, musí byť v kontakte aj so súčasnou dramatikou. V šťastnejších krajinách je to kontakt obojstranný a tvorivý (divadlá často iniciujú vznik nových hier, majú svojich domácich autorov...).
KVALITNÁ GROTESKA S NEČAKANE ABSURDNÝM KONCOM
Práve som mal možnosť čítať predslov maďarskej teatrologičky, Andrey Tompu k plánovanému slovenskému vydaniu súčasných maďarských divadelných hier. Musel som ho opakovane prečítať, lebo som nechcel veriť, že pri pojednávaní o medzinárodnej recepcii a významu maďarskej drámy autorka vôbec nespomenie meno Istvána Örkénya.
