V úvode tejto recenzie by mohla byť úvaha o originalite, či vhodnosti výberu predlohy Psíček a mačička. Počet inscenácii dramatizácie Čapkových rozprávok na Slovensku už presahuje počet desať. Dôvody opätovného inscenovania vlastne v každom zo slovenských bábkových divadiel sú však úplne jasné. Ide o fakt, že stále dorastá nová generácia detí, ktoré môže inscenácia rozprávok z tejto, povedzme to pateticky, nesmrteľnej knižky zaujať.

Bábkové divadlo na Rázcestí chápe, že je potrebné „zvykať“ deti na divadlo od útleho veku. Divadlo pre najmenších má svoje špecifiká. Musí počítať s tým, že deti sú zvedavé a spontánne, na všetko čo sa deje reagujú a odpovedajú aj na básnické otázky. Preto je najvhodnejšie s týmto rátať a vytvoriť inscenáciu, ktorá bude počítať s reakciami divákov, alebo ich bude do deja priamo zapájať. V Bratislavskom bábkovom divadle sa platforma inscenácií pre najmenších nazýva Škôlkohry (sú to vždy inscenácie, ktoré po premiére v divadle putujú po škôlkach, nehrajú sa v rámci programu pre verejnosť).

Banskobystrické Bábkové divadlo na Rázcestí sa vďaka systematickým aktivitám svojej riaditeľky a režisérky Ivety Škripkovej stalo centrom aktivít, ktoré sa snažia zvýšiť povedomie o rodovej rovnosti. V projekte Ružový a modrý svet sa zaoberajú rodovo citlivou pedagogikou – rodovou kompetenciou, uplatňovaním rodovej perspektívy vo vzdelávaní, spravodlivosťou v deľbe práce medzi mužmi a ženami. V rámci tohto projektu vznikli inscenácie pre deti Anička Ružička a Tonko modrinka i Neposlušné macíky a pre starších inscenovaná čítania - v programe divadla známe ako „Iné stredy“ a inscenácia Citová výchova hadej ženy.