(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Avatar photo

Lucia Lejková

Lucia Lejková absolvovala štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. V rokoch 2013 – 2019 pracovala ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave. Od roku 2019 pracuje v autorskej spoločnosti LITA. Aktívne sa zúčastňuje divadelných festivalov a prehliadok, publikuje v divadelných časopisoch a internetových portáloch, venuje sa treťosektorovým aktivitám a organizácii kultúrnych podujatí. V rokoch 2015 až 2018 bola členkou výboru Slovenského centra AICT.

Odvážna dramaturgia na nestálej pôde

Mestské divadlo Žilina sa v posledných rokoch vyprofilovalo, okrem iného, ako inštitúcia ponúkajúca priestor najmladšej generácii divadelných tvorcov, v tom čase ešte študentov divadelného umenia. Výsledkom tejto aktivity je i najnovšia inscenácia Zimná cesta. Pre Tomáša Procházku, študenta réžie a dramaturgie na VŠMU, je to druhá režijná skúsenosť na pôde MD Žilina, ktorej predchádzala inscenácia drámy Jeana-Luca Lagarca Som doma a čakám, že príde dážď (MD Žilina v spolupráci s o. z. Divadlo Kaplnka).

Čudné popoludnie zahmlené a prchavé ako Dr. Burke sám

Najnovšia inscenácia Blaha Uhlára v Divadle Alexandra Duchnoviča sa odlišuje od jeho predchádzajúcich spoluprác s rusínskym divadlom najmä „svojím vznikom“, keďže nejde o javiskový tvar, ktorého jadrom sú kolektívne improvizácie súboru či iné alternatívne divadelné postupy. Hoci tvorcovia tentoraz ako východisko použili starší dramatický text, inscenácia tematicky zapadá do spomínaného radu spoločných diel, keďže Ladislav Smoček v hre Čudné popoludnie Dr. Zvonka Burkeho vytvára absurdný, groteskný svet plný bizarností a obrátenej logiky.

Zložité dobrodružstvo pre čitateľa, no ešte zložitejšie pre diváka

Martin Hvišč získal za hru Triáda, ktorú sám nazval „divadelnou jednoaktovkou“, tretie miesto v súťaži pôvodnej slovenskej drámy Dráma 2010. V dramatickom texte sa odráža autorova orientácia na rozhlasovú tvorbu, ktorej sa vo svojom profesijnom živote venuje a za ktorú získal aj viacero ocenení. Dráma Triáda je založená na slove, na výpovedi postáv, na rozhovore. Nie je dôležité, kde presne, stačí vedieť, že v opustenej zadymenej kaviarni sa po záverečnej stretajú tri postavy: Barman, Hosť a On, ktorý do deja vstupuje ako posledný.

Niektoré dlžoby iba láska nesplatí

Je ľahké moralizovať o zvrátenom uctievaní peňazí ako všeobjímajúceho božstva, karhať krátkozrakú honbu za mamonom či obklopovanie sa matériou. Britský dramatik Dennis Kelly však vo svojej hre Láska a peniaze stavia otázku inak: Ako čeliť problému, keď trpíme nie vlastnou vinou? Hlavný hrdina David zasvätil svoj život „vyšším“ ideálom, výučbe literatúry. Možno nebyť manželky Jess, nepotreboval by viac, než má, možno by sa neponižoval, nešiel by žobrať, možno by ho nelákalo to, čo nemôže mať, čo je odrazu až také vzdialené...

(Ne)shakespearovská fraška

Tvorivý tím Medzinárodného divadla Meteorit opisuje inscenáciu Rómeo a Júlia ako svetovú klasiku v modernom šate. Za základ tohto moderného šatu možno považovať využívanie moderných štýlov (street dance, hip-hop, break dance, lockin, popin) v tanečnej zložke inscenácie a aj celé koncipovanie bojov znepriatelených rodov ako tzv. tanečných battles. Taktiež hovorový jazyk, do ktorého inscenátori upravili pôvodný jazyk Shakespearovej hry. Text však nielen upravili, no i doplnili o rôzne slangové výrazy a celé vety. Je teda otázne nakoľko je v tomto modernom šate ešte ukrytá spomínaná svetová klasika a nie jej výrazná úprava.

Ďalšie dvere, ktorými šťastie neprejde

Hra autora Ďura Papharhajiho je sondou do spolužitia staršieho manželského páru Emy a Emila, ktorých spoločný život je jedným veľkým vzdušným zámkom. Svoju minulosť vystavali postavy na mnohých sebaklamoch a dobrovoľnom zamlčaní pravdy. To bola pre nich jediná možnosť ako uniknúť skutočnosti naplnenej nespokojnosťou a nešťastím.

V Caffe RozKOkoš každý môže všetko, no nik nevie, čo chce

Inscenácia Caffe RozKOkoš sa snaží preniesť divákov do kabaretu či putiky prvej polovice 20. storočia. Na miesto, kde človek v istom čase mohol stretnúť Edith Piaf, Marlene Dietrich, Josephine Baker a Franka Sinatru. Divadelná sála je preto ponorená do prítmia lámp a klasické hľadisko dopĺňajú okrúhle stolíky so sviečkami.

Go to Top