Lenka Dzadíková
Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT. Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki. Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.
Neverím
Hovorí sa tomu aj výchova k divadlu. Pretože chodenie do divadla je aj o akomsi pozitívnom návyku. Diváka si treba vychovať, „zvyknúť ho“ na to, že v mieste jeho bydliska (alebo v blízkom meste) je divadlo. Najlepšie je, ak sa táto výchova začne už v detstve. Slovenské činoherné divadlá pravidelne pripravujú inscenáciu pre detského diváka.
PRE MALÝCH O VÍLE MENŠEJ AKO MAKOVÉ ZRNKO
Bábkové divadlo na Rázcestí chápe, že je potrebné „zvykať“ deti na divadlo od útleho veku. Divadlo pre najmenších má svoje špecifiká. Musí počítať s tým, že deti sú zvedavé a spontánne, na všetko čo sa deje reagujú a odpovedajú aj na básnické otázky. Preto je najvhodnejšie s týmto rátať a vytvoriť inscenáciu, ktorá bude počítať s reakciami divákov, alebo ich bude do deja priamo zapájať. V Bratislavskom bábkovom divadle sa platforma inscenácií pre najmenších nazýva Škôlkohry (sú to vždy inscenácie, ktoré po premiére v divadle putujú po škôlkach, nehrajú sa v rámci programu pre verejnosť).
VKUSNÁ ABSOLVENTSKÁ INSCENÁCIA AKO GENERAČNÁ VÝPOVEĎ
Na Katedre bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty VŠMU došlo tento akademický rok k zaujímavej a nie častej situácii. Vznikli tu až štyri absolventské inscenácie. Svoje štúdium totiž končia tri študentky a jeden študent odboru bábkarská réžia a dramaturgia.
O ŽENSKÝCH DRÁMACH EXPLICITNE
Banskobystrické Bábkové divadlo na Rázcestí sa vďaka systematickým aktivitám svojej riaditeľky a režisérky Ivety Škripkovej stalo centrom aktivít, ktoré sa snažia zvýšiť povedomie o rodovej rovnosti. V projekte Ružový a modrý svet sa zaoberajú rodovo citlivou pedagogikou – rodovou kompetenciou, uplatňovaním rodovej perspektívy vo vzdelávaní, spravodlivosťou v deľbe práce medzi mužmi a ženami. V rámci tohto projektu vznikli inscenácie pre deti Anička Ružička a Tonko modrinka i Neposlušné macíky a pre starších inscenovaná čítania - v programe divadla známe ako „Iné stredy“ a inscenácia Citová výchova hadej ženy.
FAREBNÁ POPOLUŠKA
Katedra bábkarskej tvorby už dlhší čas spolupracuje s francúzsko – slovenským občianskym združením Deti Dunaja. V roku 2002 ho založili dve Slovensky žijúce v Paríži. Jeho cieľom je materiálna a humánna podpora opustených, týraných a postihnutých detí na Slovensku. Pozývajú ich na prázdniny do Francúzska, podporujú v jazykových kurzoch i kultúrnych a športových aktivitách. Pre získanie financií organizujú v Paríži vianočné predajné trhy slovenských umeleckých a remeselných výrobkov i výtvarné výstavy.
Chráň sa lakomstva, lebo zhynieš
Jedna zo slovenských ľudových rozprávok zozbieraných Pavlom Dobšinským nesie meno Smrť kmotra a zázračný lekár. Hovorí o tom, že chamtivosť sa nevypláca alebo slovami samotnej kmotry Smrti „Chráň sa lakomstva, lebo zhynieš!“ Témy rozprávky - chudoba, peniaze, lakomstvo, chamtivosť, ochota niekomu pomôcť sú dnes nesporne aktuálne. Príbeh ovčiara, „čo mal na každý prst dvoje detí“ a keď sa mu narodilo už dvadsiate štvrté, nemal mu kto ísť za kmotru, len samotná Smrť, zdramatizoval režisér inscenácie Ondrej Spišák s dramaturgičkou Veronikou Gabčíkovou. Smrť nielenže ide bedárovi za kmotru ale ešte mu aj poradí, ako si zarobiť. Na základe spolupráce s ňou sa z neho stáva zázračný lekár. Chodí liečiť ľudí „chorých na úmor“. Tam kde Smrť stojí pri hlave chorého, niet už pomoci, má sa ovčiar už len prežehnať a pomodliť. Tam kde stojí Smrť pri nohách chorého, stačí, že lekár roztrúsi zázračnú zelinku nad hlavou. Tak vylieči i samotného kráľa.
STOKA JE MŔTVA, NECH ŽIJE S.T.O.K.A.
Blaho Uhlár. Po tom, čo mu zbúrali Stoku, dal niekoľko rozhovorov o tom, že už asi nemá cenu robiť divadlo a zmizol z povrchu divadelného. Zjavil sa až keď prezentoval inscenáciu, ktorú pripravil s trnavskými ochotníkmi, so súborom Disk. Po istom čase dal o sebe opäť vedieť v polovici decembra 2007.
VIANOČNÝ DARČEK – DIVADLO
Podľa prieskumov pravidelne (to znamená tri - štyrikrát do roka) navštevujú divadlo tri percentá slovenskej populácie. Chodenie do divadla je otázkou (aj) istého návyku, ktorý by sa mal začať budovať už v detstve. Výchova divadlom a výchova k divadlu sa v tom lepšom prípade začína už v materskej škôlke. Je však nepochybné, že dopraviť malé deti zo škôlky do divadla môže byť náročné a zdĺhavé.
ALI BABA A ŠTYRIDSAŤ BEDNÁRIKOV
Po predstavení najnovšej inscenácie Bratislavského bábkového divadla stojí recenzent pred náročnou úlohou. Svoju povinnosť kritickej reflexie by najradšej odbil nejakým trefným bonmotom, napríklad „mnoho kriku pre nič“, „za veľa peňazí málo muziky“ či pripomenutím starej známej pravdy, že „menej je niekedy viac“.
