Divadlo Thália Színház, Košice

Keď sa činoherný súbor rozhodne inscenovať „hudobný žáner“ (operetu, muzikál...), musí rátať s dvomi faktormi, ktoré väčšinou výrazne obmedzujú možnosti vytvoriť divadelne kvalitnú inscenáciu. Jedným je kvalita samotného diela (inscenuje sa neuveriteľné množstvo hudobne aj dramaturgicky – jemne povedané – problematických titulov), druhým sú technické a personálne možnosti (schopnosti) súboru.

V programe k inscenácii Equus Divadla Thália v Košiciach si môžeme prečítať zvláštnu úvahu umeleckého vedúceho Károlya Korognaiho (ktorý v inscenácii hrá psychiatra Martina Dysarta). Úvahu som neoznačil za zvláštnu preto, že v takmer každej vete sa nachádzajú gramatické a štylistické chyby, „previnenia“ proti pravidlám maďarského jazyka, niekedy priamo nezmyselné vety, v ktorých nesprávne používanie pojmov dáva opačný význam, než bol zámer autora, aj keď vydanie oficiálneho materiálu k inscenácii na takejto jazykovej, štylistickej úrovni by sa tiež právom mohlo označiť za zvláštne, napr. aj preto, že diváka prinúti uvažovať o úrovni umeleckej práce, ktorá má takýto „sprievodný materiál“. To by však už bolo „o inom“, a malo by sa zrejme prediskutovať na interných hodnoteniach, keby Thália niečo také vôbec mala.

111 rokov po prvom uvedení aj najväčší skeptici musia uznať, že Edmondovi Rostandovi sa v jeho hre Cyrano de Bergerac „niečo veľmi podarilo“. Napriek všetkým pochybnostiam súčasníkov, úvahám o „opozdenosti“, povrchnosti, formálnosti atď tejto hry je dodnes úspešným titulom v repertoári európskych divadiel.

Pre divadlo, ktoré chce zabávať na vysokej úrovni, zároveň byť aj spoločensky aktuálne, si ťažko predstaviť vďačnejší titul ako Gogoľovu komédiu. Strhujúco smiešny príbeh s presne charakterizovanými postavami, ktoré sú nadčasové, ktoré už takmer dve storočia v každom spoločenskom zriadení, pri každom politickom systéme pôsobia aktuálne, zabáva diváka, ale popri zábave ho núti aj premýšľať, poskytuje mu paralely zo súčasnosti. Lebo vždy a všade sa nájdu aktuálne typy, zodpovedajúce Gogoľovým postavám. Úspech je zakódovaný v presne charakterizovaných typoch ľudí, ktorí žijú (a priživujú sa) v každej spoločnosti, a v určitej morálke (resp. neprítomnosti morálky) od cárskeho Ruska z čias Gogoľa až po našu súčasnosť. Tento morálno-spoločenský obsah však predstavuje aj určitú pascu. Padnú do nej inscenátori, ktorí si myslia, že samotný príbeh bez hlbšieho výkladu, vtipné scénky a smiešne postavičky zaručia úspech.

Keď divadlo uvádza pôvodnú hru, je to vždy mimoriadne zaujímavá udalosť. Keď pôvodná hra je napísaná „na objednávku“ k istému výročiu, má to ešte ďalšie „čaro“, ale aj svoje nebezpečenstvá. Život Svätej Alžbety bol nepochybne veľmi zaujímavý, plný nie každodenných a nekonvenčných činov, ponúka teda sľubné možnosti pre historickú drámu. Režisér Sándor Beke oslovil jedného z najpopulárnejších súčasných maďarských dramatikov Zoltána Egressyho (jeho hru Portugalsko hrali v SND aj v ŠD v Košiciach), aby z príležitosti 800.-ho výročia narodenia Svätej Alžbety, dcéry kráľa Ondreja II. a Meránskej Gertrúdy, napísal drámu o jej živote.

Práve som mal možnosť čítať predslov maďarskej teatrologičky, Andrey Tompu k plánovanému slovenskému vydaniu súčasných maďarských divadelných hier. Musel som ho opakovane prečítať, lebo som nechcel veriť, že pri pojednávaní o medzinárodnej recepcii a významu maďarskej drámy autorka vôbec nespomenie meno Istvána Örkénya.