Divadlo NUDE, Bratislava

Autorská inscenácia Michala Beleja, inšpirovaná tragicky ukončeným životom a nadčasovými myšlienkami predstaviteľky britského ženského hnutia Emily Davisonovej (1872 – 1913), z pohľadu súčasnosti viacvrstvovo rozpráva o utláčaných jedincoch v rigidnej spoločnosti a skúma „hranice medzi aktivizmom a terorizmom, maskulinitou a femininitou, obeťou a manipulátorom“.

Divadlo NUDE pôsobí na našej nezávislej scéne už deväť rokov. Jedným z charakteristických znakov jeho tvorby je presah (primárne) súkromného života tvorkýň (ale aj niekoľkých) tvorcov do ich tvorby. V prípade Lýdie Ondrušovej a Veroniky Malgot (zakladajúce členky Divadla NUDE, ktoré ako jediné účinkovali vo všetkých inscenáciách divadla) to znamená, že tí, ktorí videli všetkých jedenásť doteraz premiérovaných inscenácií, zároveň sčasti nahliadli aj do deviatich rokov ich životov.

Pre poetiku Divadla NUDE sú kľúčové témy materstva, svadieb, partnerstva či rozchodov. Ich inscenácie nemajú naratívnu linku, skladajú sa z viacerých obrazov. Priaznivcov postdramatického divadla poteší, že v tomto divadle absentuje dramatický oblúk a postavy sa nevyvíjajú. Tvorcovia pracujú s nelineárnym vrstvením obrazov a informácií, čo ulahodí najmä divákovi, ktorý preferuje intelektuálne dobrodružstvá. A ich najnovší počin nie je výnimkou.

Choroba, staroba, smrť. Slová, ktoré v mladom veku nechceme počuť. Netýkajú sa nás, ešte nie sú našou súčasťou. Alebo sú? A my ich len odsúvame niekam ďalej, viac do útrob, aby sme nemuseli rozmýšľať nad budúcnosťou. Nad tým, aké to je zostarnúť, byť starý, umrieť. Nechceme byť ako naši rodičia, ktorých považujeme za starých. A nielen to! Niekedy sú pre nás naši rodičia či starí rodičia aj nemoderní, zaostalí alebo dôverčiví. V istom veku s nimi nedokážeme komunikovať, nevieme pochopiť, prečo konajú a hovoria to, čo hovoria. Nevieme sa s nimi stotožniť. Delí nás čas, poznatky a skúsenosti.

Divadlo NUDE s novou inscenáciou predstavilo aj nový hrací priestor – neveľkú miestnosť v industriálnom vzhľade v komplexe City Gate. Betónová podlaha, rúry prechádzajúce cez strop. Presklená stena oddeľujúca miestnosť od chodby. Miesto pôsobí nedorobene, akoby vyzývalo: „urob si so mnou, čo chceš, čo potrebuješ!”.