Zabudnuté v rokoch 90

Dramaturgia: Valerij Kupka a.h.
Scéna: Štefan Hudák a.h.
Kostýmy: Anna Simková a.h.
Hudba výber: Valerij Kupka a.h.
Asistent režiséra: Svetlana Škovranová
Réžia: Vladimír Nadj a.h.
Hrajú: Ľudmila Lukáčiková, Daniela Libezňuk, Jozef Pantlikáš, Igor Latta, Svetlana Škovranová, Vasiľ Rusiňák, Vladimír Čerma, Michal Iľkanin
Premiéra: 26. novembra 2010, VS DAD Prešov
Téma nostalgie a konfrontovania sa s minulým režimom je v slovenskom divadelnom priestore stále živá a zdá sa ešte nevyčerpaná. Hra Štefana Suchého Vtáčie mlieko zobrazuje túto tému v prostredí bývalého družstva na rusínskom vidieku. Hrdých, napredujúcich ľudí ženúcich sa za majetkom stavia do kontrastu s bežným jednotlivcom, ktorý nie je schopný sa prispôsobiť súkromným ani celospoločenským zmenám. Hra však nie je baladou o beznádejnom stave spoločnosti. Hovorí o stratenej generácii poprevratových podnikateľov a ich neprispôsobivých rovesníkov, ktorú ale môže zachrániť ich potomstvo vyznávajúce skutočné hodnoty.
V 90. rokoch sa zo spoločného stalo vlastné, a tak miestne družstvo patrí súkromnej podnikateľke Soni Dobrovodskej. Tú sem viaže nielen vidina veľkých ziskov, ale aj osobné väzby so zamestnancami, najmä (ne)vyriešený vzťah s bývalým manželom a otcom ich dcéry. Tak, ako v otázke režimu, aj v rámci vzťahov sa tu staré porovnáva s novým, vznikajúcim, budúcim. Statkárka Dobrovodská sa snaží vyrovnať so svojím predošlým nevydareným vzťahom, no zároveň podlieha šarmu nádejného talianskeho investora… Hra Vtáčie mlieko by sa dala nazvať aj rusínskou variáciou k záverečnej časti českej komediálnej trilógie Slunce, seno, erotika.
Hoci Vtáčie mlieko tematicky zaujme, nie je najvhodnejšie pre javiskové spracovanie. Autor Štefan Suchý je rusínsky básnik a prozaik, čo sa v hre výrazne odráža jej dôrazom na slovo. Dlhé monologické výstupy postáv a málo mizanscén v tejto konverzačnej dráme ponúkajú minimálny priestor pre hereckú akciu. V realistickom svete hry chýba logika konania a hlbšia psychológia postáv. Naivné peripetie vzťahov navyše dodávajú hre charakter telenovely. Dobráci si aj v ťažkej situácii nájdu spôsob ako prežiť, no zlých napraviť nedokážu. Podnikateľka Dobrovodská a investor Angelini sú bezcitní ziskuchtivci ochotní v honbe za ziskom „zapredať“ aj vlastné deti a strategicky ich zosobášiť. Trošku naivne im zrkadlo nastavia práve ich deti, ktoré ani za cenu zrady rodičov nepoľavia z morálnych zásad. Tak mladý Angelini na svojho otca vyzradí, že nádejný investor v skutočnosti trávi kravy a chce sa nabaliť na kúpe nových. Ostatné postavy sú akýmisi mravokárcami Dobrovodskej, všetci ju poúčajú a ukazujú správnu cestu. Napriek tomu sa však Dobrovodská nezmení a od samovraždy po záplavách statku ju ochráni iba informácia, že všetky škody poisťovňa preplatí.
Hra sama osebe sťažuje prácu hercom aj režisérovi. Vladimír Nadj sa zväčša pridŕžal realistickej poetiky textu, čo sa však ukázalo ako chyba. Herecky najlepšie stvárnený Giovanni Angelini (Vasiľ Rusiňák) ako jediný predstavuje vyslovene grotesknú postavu večného podvodníka. Angelini nepotrebuje uvažovať nad správnosťou svojho konania či zmyslom života. Vďaka tomu nie je ani jeho herec vystavený polohám letargie či veľavýznamných úvah, ktoré viedli zvyšné postavy k zbytočnému prehrávaniu. Vasiľ Rusiňák paradoxne vyniká v okrajovej postave, ktorá ani nezapadá do realizmu hry.
Svet podnikateľov a radových zamestnancov družstva režisér Vladimír Nadj účinne rozdeľuje významovým obmedzením pohybu postáv a scénografickým riešením priestoru. Hoci celé javisko pripomína ohradu pre dobytok, svet napredujúcich podnikateľov je na proscéniu a stagnujúci dedinčania zaostávajú v pozadí medzi balíkmi slamy. Z nich vytvorené pomyselné okno či portál delí priestor ďalej na svet dnu a von. Portál v zadnej časti javiska však neslúži iba na priestorový popis scény. Rozhovormi „medzi nebom a zemou“ prechádza inscenácia z vážnej reality do magických obrazov, na ktoré využíva práve tento portál. Modré svietenie naznačuje ireálny svet predstáv a snovosti, kde postavy diskutujú so svedomím či osobnými „bohmi“. Celkový dojem dotvára vír z obalov mlieka a jogurtov na zadnom horizonte javiska, neustále, i keď nie najšikovnejšie, pripomínajúci, že všetky tunajšie kšefty sú o mlieku.
Napriek tomu, že inscenáciou chceli tvorcovia zjavne poukázať na súčasný stav rusínskej dediny, dnešný divák sa s ňou nemôže úplne stotožniť. Práve vrstva reprezentujúca podnikateľov, a teda v tejto societe moderných ľudí, je akoby o krok pozadu za dneškom. Ich kostýmy a rekvizity (mobil, notebook) narábajú s módou a gýčom 90. rokov. A tak oproti „nadčasovo“ oblečeným družstevníkom v montérkach, bielych plášťoch a gumových čižmách, podnikatelia vyvolávajú dojem, že súčasná rusínska dedina je ešte o krok pozadu za ostatným súčasným svetom alebo vyniká nie novými trendmi, ale recykláciou tých nedávnych. Inscenácia akoby chcela konfrontovať minulý režim s 90. rokmi 20. storočia a nie so súčasnosťou.
Lucia Lejková

Lucia Lejková

Lucia Lejková absolvovala štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. V rokoch 2013 – 2019 pracovala ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave. Od roku 2019 pracuje v autorskej spoločnosti LITA. Aktívne sa zúčastňuje divadelných festivalov a prehliadok, publikuje v divadelných časopisoch a internetových portáloch, venuje sa treťosektorovým aktivitám a organizácii kultúrnych podujatí.

V rokoch 2015 až 2018 bola členkou výboru Slovenského centra AICT.