Vtákoviny

Preklad a úprava: Katarína Jánošová
Dramaturgia: Silvia Vollmannová
Hudobná spolupráca: Denisa Uherová, Miloš Mokrý
Scénické, kostýmové návrhy a bábky: Silvia Balážová, Patrícia Jakubová, Zuzana Oravcová
Réžia: Naďa Uherová
Produkcia: Alfonz Kobielsky, Alena Pitlová
Pedagogické vedenie: Ján Uličiansky, Peter Čisárik, Miroslav Duša, Barbora Zamišková, Adriana Totiková, Svetlana Waradzinová
Účinkujú:
Vták: Igor Švaňa
Sliepka: Martina Slobodová, Alica Bukovčanová
Kačka: Andrea Kramárová, Oľga Hincová
Orol: Jozef Štupák, Ján Jozéfek, Michal Zeman
Vtáčica: Natália Kajzerová
Divadlo Lab VŠMU Bratislava, 19. decembra 2013
Názov inscenácie študentov Katedry bábkarskej tvorby Vtákoviny je mimoriadne výstižný. Päťdesiatminútová inscenácia je o vtáčom živote a obsahuje aj niekoľko „vtákovín“.
Hru napísali Vladimír Oravský a Kurt Peter Larsen v roku 2006. Prvý menovaný je Slovák, ktorý žije a tvorí vo Švédsku. Hra vznikla v angličtine, jej pôvodný názov je Aaahr! Pre potreby inscenácie v Bratislavskom bábkovom divadle, kde v roku 2012 hru uviedli pod názvom Naozaj alebo O chlapcovi, ktorý kreslil, ju preložila dramaturgička BBD Katarína Jánošová. Naštudovali ju vtedy Ivan Martinka a Andrej Kalinka.
Vtákoviny – inscenácia študentiek a študentov Katedry bábkarskej tvorby DF VŠMU – sú teda v krátkom čase druhou slovenskou inscenáciou tohto textu.
Inscenácie sa nelíšia len svojím názvom, ale aj diametrálne odlišnou interpretáciou. Tvorcovia v BBD sa textom len zľahka inšpirovali, postavám dodali ďalší rozmer, okrem vtákov predstavovali aj členov rodiny a výrazne pracovali s motívom kreslenia – obrazy vznikali priamo pred divákmi ukladaním farebných častíc na biele plátno.
Režisérka – doktorandka Naďa Uherová a dramaturgička Silvia Vollmannová ostali textu verné. Nereflektovali však na autorskú poznámku v úvode, v ktorej autori odporúčajú, aby v inscenácii účinkovali len jeden herec a jedna herečka. Do inscenácie, pochopiteľne, zapojili celý tretí ročník bábkoherectva.
Zobrazili príbeh Vtáka (farebného operenca, pravdepodobne papagája – ani autori textu jeho druh nešpecifikujú), ktorý hľadá svoju identitu, pretože nevie, aký je druh. Zároveň však s veľkou dávkou otvorenosti a dôvery hľadá priateľov. Nepochodí u Sliepky, Kačky, ani Orla. Po strastiplných pokusoch žiť v jemu neprirodzených podmienkach s inými druhmi vtákov stretá samicu svojho druhu, ktorá práve hľadá, „s kým by si sadla na bidielko“ a založila si rodinu. Ide o pomerne jednoduchý príbeh, tzv. „putovačku“, ktorá vrcholí šťastným koncom. Preto aj predstava autorov o dvoch účinkujúcich hercoch bola na mieste. Autori a autorky inscenácie sa však pokúsili aj na takejto malej ploche vytvoriť celovečernú inscenáciu.
Vtákoviny sú bakalárskou inscenáciou nielen pre študentov a študentky bábkoherectva, ale aj bábkarskej scénografie. Scénu tvorí jeden premieňajúci sa objekt (konštrukcia), v úvode, pri scéne so Sliepkou, s nápisom Kurín s.r.o.
Bábky zobrazili scénografky náznakovo. Vtáka stvárnil Igor Švaňa, pri pohybovej štylizácii využil vtáčie sekané pohyby hlavou. Pohybuje sa na chodúľoch. Jeho postava je tak čiastočne ozvláštnená, no hercovi sa tak aj skomplikoval pohyb. Zo začiatku sa režisérka snažila, aby dochádzalo k premene rekvizity (chodúle sa zmenili napríklad na bidlo či lopatu), neskôr sa však s chodúľmi nepracuje.
Sliepku stvárňujú Alica Bukovčanová a Martina Slobodová. Animujú oddelene hlavu a nohy (červené čižmy). Podobne je to s postavou Kačky, ktorú predstavujú Oľga Hincová a Andrea Kramárová. Majestátnosť postavy Orla dosiahla výtvarníčka tým, že hercov spolu s bábkou umiestnila na vyvýšenú plošinu. Orla animujú Ján Jozéfek, Michal Štupák a Michal Zeman.
Scénografia však obsahuje aj samoúčelné prvky. Pri scéne s orlom preletia okolo dve lietadlá. Sú to drevené makety, ktoré v danej chvíli spustia po natiahnutých lankách. Je jasné, že scéna s Orlom sa odohráva vysoko v oblakoch, prelet lietadiel je zbytočný. Ďalším efektom, ktorý však má slabé vyznenie, je záverečná scéna. Po tom, čo Vták nájde Vtáčicu a spolu si ľahnú do hniezda, pukne nadrozmerné vajce, ktoré celý čas viselo nad scénou. V ňom tušiť farebné perie, teda ide zjavne o mláďa týchto dvoch farebných operencov. Je to však prislabý obrazový a zvukový podnet, jeho nenápadnosť je o to väčšia, že dovtedy Vtáka sprevádzala divoká hudba Dana Nekonečného. Vzhľadom na to, že vajce je celý čas prítomné na scéne, je záverečná scéna nedomyslená – nie je ani veľkolepou a neočakávanou pointou, ani taká mimoriadne efektná, aby uniesla vlastnú samoúčelnosť. Otázne tiež ostáva nadužívanie parostroja.
Text Oravského a Larsena má svoje kvality, prináša tému sebaidentifikácie, sebaurčenia, porovnávania sa s inými. Teda je pre deti (divákov) istého veku mimoriadne podnetný. Ocenili ho aj na medzinárodných fórach. Možno však povedať, že natiahnutie komornej hry na plochu celovečernej inscenácie obsadenej deviatimi hercami a uvádzanej na klasickom javisku nebolo pre text prínosom. Hra nedokáže obsiahnuť takúto plochu a hlavná myšlienka sa rozplýva v pokusoch o efektnosť.

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.