Vezmem ťa tam, kde milovanie nie je hriech

Preklad: Ľubomír Feldek
Libreto: Valentín Kozmenko-Delinde
Dramaturgia: Ľubomír Šárik
Scénografia: Valentín Kozmenko-Delinde
Hudba: No Name
Pohybová spolupráca: Ivana Kučerová
Réžia: Valentín Kozmenko-Delinde
Asistent réžie: Peter Creek Orgován
Účinkujú:
Hlas: Igor Timko
Romeo: Tomáš Diro a. h./Dominik Dupľák a. h.
Juliet: Lívia Dujavová a. h./Janka Balková a. h.
Mercutio: Peter Creek Orgován
Jorik: Jana Štafurová
Paris: Dárius Pešek a. h.
Tybalt: Andrej Sisák
Rozalína: Viktória Sedláková
Montek: Miroslav Kolbašský
Pani Monteková: Viktória Sedláková
Capulet: Juraj Fotul
Pani Capuletová: Miriam Ryšavá
Angelika: Erika Orgován Molnárová
Lorenzo: Miroslav Kolbašský
Premiéra 10. novembra 2017, Scéna Jorik Bábkového divadla v Košiciach
Začnime hovoriť hneď z mosta doprosta tak, ako v našom meste starosta. V Košiciach spojili nesmrteľné meno Williama Shakespeara, ikony svetovej kultúry, s tými, čo sú už viac než dvadsať rokov úspešne bez mena. Spoluautorom najnovšieho naštudovania tragédie Romeo a Júlia nie je totiž nik iný ako Igor Timko so skupinou No Name.
Nie tak dávno – v júni 2016 – v Košiciach hosťovalo divadlo Białostocki Teatr Lalek s tromi Shakespearovými hrami. Na scéne divadla Thália sa poľskí bábkoherci uviedli vo veľkom štýle, keď zahrali – skoro bez slov, ale o to výrečnejšie – práve monumentálne poňatú tragédiu Romeo a Júlia. Divácke očakávania pred novou premiérou košického Bábkového divadla mohli byť preto právom veľké.
Aby sme boli úplne presní, inscenácia sa – nie náhodne – nazýva Romeo & Juliet. Bábkové divadlo v Košiciach ju uviedlo na svojej činohernej scéne Jorik, ktorú obnovilo po siedmich rokoch od začiatku vynútenej prestávky po jej prvom tvorivom období (1995 – 2008). Chce znovu predstavovať druhú scénu Bábkového divadla s ambíciou vyplniť medzeru medzi inscenáciami pre deti a pre dospelých. Jej oficiálne prezentovaným cieľom je osloviť stredoškolského diváka experimentálnym poňatím diel svetovej klasiky v komorných priestoroch pri minimalistických nárokoch na scénu, kostýmy a pod. Aj použitie názvu tejto Shakespearovej tragédie v originálnom znení približuje hru dnešným mladým s ich rečou pretkanou množstvom anglicizmov, resp. priamo anglických slov.
Samostatnou otázkou je využitie hudby domácej skupiny No Name, ktorá tvorí svojím spôsobom až kostru konceptu Valentína Kozmenka-Delindeho. Jej piesne znejú už dlho pred predstavením a ostávajú prirodzenou súčasťou scény aj po jeho začiatku. Treba však čestne dodať, že No Name je už predsa len niekoľko rokov za zenitom svojej popularity. Snaha osloviť dnešnú generáciu stredoškolákov môže veľmi ľahko naraziť na základnú neznalosť ich hudobnej tvorby. Stačí si uvedomiť, že v čase najväčších hudobných úspechov skupiny (album Počkám si na zázrak, 2000) ešte pravdepodobne ani neboli na svete. Ich vtedajší fanúšikovia dnes majú po tridsiatke a zrejme už dlhšie nepatria k študentom stredných škôl. Tvorcovia jorikovského Romea a Júlie tak nemôžu počítať s obnovením dávnejších emócií, ktoré dokázal vyvolať Igor Timko so svojou kapelou medzi mladými, ale musia ísť do rizika a staviť na to, že aj dnešní mladí si vytvoria aspoň počas predstavenia pozitívny vzťah k piesňam z repertoáru skupiny No Name. Tie však na druhej strane vytvárajú so Shakespearovou tragédiou miestami takú synergiu, že vyzerajú, akoby vznikli len kvôli tomuto hudobno-divadelnému projektu. Či už ide o divácky atraktívne scény, keď sú na javisku všetci účinkujúci, napr. počas veľkého bálu u Capuletovcov – Zatancuj si so mnou / nauč ma tvoje kroky / prisahám nikdy nedržal som v rukách / nič krajšie ako tvoje boky // Tak zatancuj si so mnou / a uver v tejto chvíli / že sme sa jeden pre druhého narodili –, alebo o ústredný hudobný motív celej inscenácie tejto „naveky najsmutnejšej tragédie“ všetkých čias – pieseň s príznačným názvom Večnosť: Už viem ako chutí večnosť / jej chuť je trpká / chýba mi tvoj smiech / Ja si počkám kým príde rad na teba / vezmem ťa tam / kde milovanie nie je hriech…
Je škoda, že hudobná a činoherná zložka funguje prakticky iba paralelne vedľa seba a pieseň je zväčša len externým doplnkom hereckej akcie. Výsledný dojem z hry by zaiste umocnilo to, ak by piesne interpretovali priamo herci na javisku. V susednom Prešove v Divadle Alexandra Duchnoviča pred časom (2013) premiérovali Tolstého rozprávku Zlatý kľúčik s hudbou rovnako od domácej skupiny IMT Smile. Napriek tomu, že v celom Buratinovom príbehu ani raz nezačujeme Ivana Táslera a herci si všetko odspievajú sami, konečný dojem je takto bezpochyby lepší.
Režisér a autor celkovej koncepcie Valentín Kozmenko-Delinde mal pritom naporúdzi elegantnú možnosť, ako skĺbiť hru a spev do jedného celku. V jeho upravenej verzii Shakespearovej drámy vystupuje aj postava Jorika, ktorá takto zaujímavo prepája literárno-dramatickú (postava/lebka z Hamleta) a reálnu skutočnosť (rovnomenná divadelná scéna). Pôvodný Jorik bol šašom a k úlohám šaša patril samozrejme aj spev. Obsadenie Igora Timka do tejto roly by bolo zaiste celkom zaujímavým ťahom tak z komerčného, ako aj z inscenačného hľadiska.
Shakespeare ako najväčší básnik divadla by zaiste len uvítal posilnenie lyrickosti svojej tragédie cez hudbu a pieseň. Rozporuplné reakcie však môže vyvolať práve voľba (bývalej) veľmi populárnej skupiny. Tu sa dostávame ku kľúčovej otázke nielen inscenovania Shakespearových hier, ale aj prekladov jeho hier do súčasnej slovenčiny. Kto je pre nás William Shakespeare? „Vozvýšený“ klasik, svetový dramatik číslo jeden, „kánon západnej literatúry“ (Harold Bloom)… alebo „len“ hviezda alžbetínskeho bulváru?
Už Ľubomír Feldek, autor prekladu, ktorý využila aj košická produkcia, vraví¹, že pre Shakespeara nebola dráma vznešeným artefaktom, ku ktorému treba pristupovať s pietou a úctou. Shakespeare bol masový autor a ako takého ho treba vrátiť späť masám. Brožované, pomerne lacné vydania Shakespearových drám v komerčnom vydavateľstve sa stále stretávajú u čitateľov s veľkou obľubou. Formou sa pritom tieto vydania svetového klasika veľmi nelíšia od vydaní rôznej brakovej literatúry. Shakespearova domovská scéna, verejné divadlo Globe v Londýne, mala hľadisko s kapacitou až tritisíc divákov, ktorí patrili k všetkým sociálnym vrstvám. Budova divadla sa nachádzala v zábavnej štvrti mesta južne od Temže medzi zvieracími (medvedie a kohútie zápasy) a športovými arénami, verejnými domami a krčmami. Divadlá boli repertoárové, premiéry mali zhruba každé dva týždne, predstavenia trvali dve až tri hodiny, herci si museli pamätať aj štyridsať úloh naraz. Päťdesiat rokov zlatej epochy anglického divadla, do ktorého patrí Shakespearova tvorba, znamená zároveň i približne 250 dramatikov a 1 200 textov divadelných hier… Podľa dobového zdroja sa divadlo považovalo za „zábavu, kratochvíľu a radovánky“². Tento sociálny aspekt shakespearovského divadla paradoxne veľmi dobre vystihol Feldekov predchodca v prekladaní Shakespearových hier Jozef Kot, keď ich neváhal označiť za popkultúru renesancie. Tvrdí, že Shakespeare bol v divadle prijímaný s rovnakým vzrušením a rovnako živo ako dnešné hviezdy veľkých športových zápasov alebo rockových koncertov.³
Ak zopakujeme, že William Shakespeare bol hviezdou popkultúry renesancie, tak rovnakým právom mohol zaznieť v sále scény Jorik aj hlas Igora Timka, predstaviteľa popkultúry (nedávnej) súčasnosti. Nie je dôvod na žiadne pohoršenie. Mnohí môžu namietať, že spojenie Shakespeara a No Name je čisto účelové a pragmatické. Kvôli komerčnému efektu. Ale Shakespeare bol (aj) komerčný autor a bol aj komerčne úspešný. Vstup hudby No Name do Romea a Júlie môže dnešnému (nielen stredoškolskému) divákovi naznačiť, ako vnímali Shakespeara jeho vtedajší diváci. Shakespeare a popkultúra jednoducho patria k sebe, preto môžeme iba oceniť veľké ambície Valentína Kozmenka-Delindeho v súvislosti s novým naštudovaním tejto notoricky známej drámy. Jedným dychom však treba dodať, že vyzdvihnutie skupiny No Name do pozície spoluautorov hry je najmä marketingový ťah, ktorý až tak nezodpovedá realite. Inscenácia v plnej miere zachováva notoricky známy sujet tejto Shakespearovej tragédie o láske, ktorá musí zájsť až za hrob, aby sa oslobodila od nenávisti rodín.
Pri realizácii svojej myšlienky si Kozmenko-Delinde pomohol aj alžbetínsky strohou a shakespearovsky výrečnou scénou. Dominantným prvkom celej scénografie sú tri zrkadlá rozličnej veľkosti na zadnej stene javiska, ktorým sekunduje veľké pohyblivé sklo vo funkcii priehľadného „zrkadla“. Scéna sa takto stáva veľkou metaforou základného rysu Shakespearovej poetiky, ktorý Martin Hilský, najväčší odborník na Shakespeara v našich krajoch, nazval jednoducho „zrkadlenie“: „Shakespearov svet je javisko, na ktorom Shakespeare rozmiestnil množstvo divadelných zrkadiel – zrkadlá postáv, zrkadlá deja, zrkadlá situácií, zrkadlá reči a taktiež, možno predovšetkým, zrkadlá zrkadiel.“⁴ Aby toho nebolo dosť, v komornom priestore scény Jorik sa prostredníctvom zrkadiel sami sebe zrkadlia aj diváci, ktorí aj takýmto spôsobom tvoria kulisu smutných udalostí z Verony. Spomínané pohyblivé priehľadné sklo je zvláštnym zrkadlom. Človek v ňom vidí „iba“ toho druhého (Romeo a Júlia) vo svete, kde každý vidí len samého seba (ostatní). To však nič nemení na tom, že je studené a svojím chladom oddeľuje zamilovaných, ktorí sú si už tak veľmi blízko… Keď si svojím horúcim dychom chcú niečo povedať, sklo sa zahmlí a obraz sa stráca a znejasňuje. Aktívnym scénickým prvkom sú aj obidva lustre. Jeden visí zo stropu, druhý leží na zemi, plní rôzne funkcie, no svetlo – dôvod svojej existencie – prinesie až v samom závere. Tu sa zrkadlí deň a noc, počas ktorých sa odohráva dramatický sujet, zároveň však aj svetlo a tma, ktoré sa netýkajú len prostredia, ale aj vnútra Shakespearových postáv. Zrkadlo celej spoločnosti nastavil Shakespeare už tým, že sa nikde nedozvedáme, prečo sú hrdé rody Montekovcov a Capuletovcov znepriatelené až na smrť. Diváci všetkých generácií sú takto pozvaní dosadiť si sami za seba dôvody tejto veľkej nenávisti medzi ľuďmi.
Zrkadlá postáv fungujú aj tu shakespearovsky účinne. V prvej polovici hry je to výrazné pri Romeovi a Mercutiovi. Zatiaľ čo Romeo spočiatku hovorí o láske vyumelkovane a frázovito (Rozalína), Mercutio tvorí svojou ironickou prostorekosťou a obscénnosťou jeho presný kontrapunkt. Keď Romeo (a Shakespeare) objavuje novú, úprimnú reč lásky⁵ (Júlia), Mercutio sa stáva nepotrebným a zomiera. To je z hľadiska košickej inscenácie veľká škoda.
Prejdime k hereckým výkonom. Práve Peter Creek Orgován ako Mercutio je najvýraznejšou hereckou osobnosťou na scéne. Postavu veselého a lascívneho posmeškára, ktorý je majstrom v slovnom šerme (znásobenom Feldekovým prekladom) hral úplne spontánne a prirodzene. Po svojej smrti na javisku jednoznačne chýba, aj keď to v druhej časti hry svojím výkonom čiastočne vyvažuje Miroslav Kolbašský ako mních Lorenzo. To už však nie je ten veselý Mercutio, ale vážny a zodpovedný kňaz, navyše s výrazne okrajovejšou pozíciou, preto logicky nedokáže „ťahať“ inscenáciu tak, ako to robil pred ním Mercutio. Aj vďaka tomu tempo hry v druhej časti miestami upadalo. Nie je dobrým znamením, ak si v určitých pasážach predstavenia v hľadisku všimnete do desať divákov (oficiálna kapacita je osemdesiatosem miest; hovoríme o druhej premiére), ktorí si čítajú bulletin k predstaveniu alebo pozerajú do mobilu. Obaja spomínaní páni – predovšetkým však Orgován – svojím zrelým herectvom pôsobili v tomto predstavení miestami až cudzorodo. Dvojicu kvalitatívne rovnocenne dopĺňa postava Jorika v interpretácii Jany Štafurovej. Samotná postava by si však vyžadovala možno väčšie prepracovanie a predovšetkým zdôvodnenie svojej prítomnosti v tejto hre, aby sa mohla Jana Štafurová prejaviť aj výraznejšie. Porovnanie týchto troch hercov najmä s mladšími kolegami na javisku tvorí nechcené zrkadlenie hereckej kvality.
Dá sa povedať, že krivé zrkadlo sa nastavilo v dvoch smeroch. Bez toho, aby sme tomu venovali príliš veľa priestoru, musíme z mosta doprosta povedať, že pri jednom z hercov (Paris) sme sa pýtali, či si naozaj iba neodskočil z nejakej stužkovej slávnosti, ktorá sa konala niekde poblízku. Druhým problémom boli herci (Capulet a i.), ktorí v rôznej miere nedokázali preladiť z bábkového na klasické činoherné divadlo. V Košiciach akoby zvlášť platilo – šuster, drž sa svojho kopyta…
Komplexný dojem z inscenácie bol tak dosť poznačený disparátnosťou hereckej kvality a nefunkčnou pluralitou hereckých poetík. Na jednej strane sa Valentínovi Kozmenkovi-Delindemu nepodarilo úplne vyladiť celý orchester, no treba mu vysloviť uznanie za to, že pracoval napospol s veľmi mladým hereckým kolektívom, ktorý má azda svoju budúcnosť ešte len pred sebou. Najväčšou výhodou bolo bezpochyby to, že aj predstavitelia hlavných rolí boli mladí a svojím vekom sa veľmi približovali veku Shakespearových postáv, s čím sa bežne v profesionálnych divadlách nestretávame. Treba na to kus odvahy dať hlavnú rolu herečke, ktorá má byť čo najbližšie Júliiným štrnástim rokom. Kozmenko-Delinde túto odvahu našiel, no za mladých hercov zaplatil mladým herectvom. V našom prípade hovoríme pri hlavných postavách o dvojici Dominik Dupľák a Janka Balková. Pri oboch sa striedali silnejšie, ako aj slabšie momenty, ale svoje roly zvládli v zásade so cťou. Sme úprimne presvedčení, že v každej ďalšej repríze a každej ďalšej role bude ich herecké umenie vyzrievať ako dobré víno. Vôbec u všetkých hercov sa nedala prehliadnuť veľká chuť a snaha – a to sa nedá neoceniť.
Ako poľahčujúcu okolnosť by sme možno mohli brať fakt, že cieľovou skupinou tohto naštudovania Romea a Júlie sú „len“ stredoškoláci, no to obstojí iba čiastočne. Nakoniec, aj v repertoári Bábkového divadla v Košiciach nájdeme hru Michaila Uryckého Sloník (2017), ktorá je síce určená pre deti od troch rokov, no aj dospelým ponúka výnimočný zážitok.
Naveky najsmutnejší! Taký je ten príbeh Romea & Juliet. Shakespearov príbeh sa končí v hrobe, skupina No Name ho však svojou hudbou posúva ďalej – až do večnosti. Iba v Košiciach zobral nakoniec Romeo svoju milovanú Júliu tam, kde milovanie nie je hriech. Vo večnosti sa už mohlo ozvať – … zatancuj si so mnou a pocíť silu tanca, posledné tango je posledná šanca. Tak zatancuj si so mnou a uver v tejto chvíli, že sme sa jeden pre druhého narodili. Nádej premohla smútok, láska zvíťazila aj nad smrťou. Ľudské osudy sa nekončia smrťou, ale pokračujú ďalej. Skutočná láska prekračuje všetku časnosť a patrí večnosti. A to je napriek niektorým výhradám naozaj silné a dôležité posolstvo (nielen) pre stredoškolákov.
1 Bližšie pozri Marcinčin, M.: Shakespearova dramatická tvorba v slovenských prekladoch. Košice 2016.
2 Podrobnejšie pozri Bžochová-Wild, J.: Úvod do shakespearovského divadla. Bratislava 1999.
3 Pozri Kot, J.: Príbehy zo Shakespeara (doslov). Bratislava 2006.
4 Z češtiny preložil autor recenzie podľa: Hilský, M.: Shakespeare a jeviště svět. Praha: Academia, 2010.
5 Pozri Marcinčin, M.: Jazyk lásky ako kategória prekladu. Prešov 2016.

Matúš Marcinčin

Matúš Marcinčin vyštudoval slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s občianskou náukou na PU v Prešove (PhDr.) a literárnu vedu na UPJŠ v Košiciach (PhD.).