Veritelia bez dlhov a bez ziskov

Preklad: Milan Žitný
Úprava: Radovan Kuštek, Ivo Dobrovodský
Réžia: Ivo Dobrovodský
Dramaturgia: Radovan Kuštek
Výprava: Ján Husár
Produkcia: Patrícia Kamenická, Igor Kmiť
Hrajú: Barbora Andrešičová, Pavol Šimun, Richard Autner
Premiéra: 7. 4. 2014, Štúdio Burkovňa DF VŠMU
Divadelná sezóna 2013/2014 priniesla na pôdu VŠMU, konkrétne do priestorov Burkovne, dve diela švédskeho dramatika Augusta Strindberga z jeho naturalistického obdobia. Obe inscenácie, tak Slečna Júlia režiséra Tomáša Procházku, ako aj Veritelia Iva Dobrovodského, majú mnoho spoločného. V oboch prípadoch tvorcovia zvolili komorné texty zaoberajúce sa Strindbergovou ústrednou témou ranného obdobia – súbojom pohlaví – a v oboch prípadoch hľadali ich paralely v súčasnom svete.
Hoci oba texty vznikli v rozmedzí niekoľkých mesiacov a spája ich rovnaká téma, je Slečna Júlia textom mnohokrát inscenovaným, kým Veritelia sú diváckou raritou. Ak by teda Dobrovodského inscenácia nepriniesla už žiadne iné pozitíva, je namieste hneď v úvode vyzdvihnúť dramaturgický výber textu. Veritelia obsahujú všetky roviny, ktoré boli pre Strindberga v tom čase kľúčové. Nejde len o dobre známy súboj pohlaví, ale aj o priam hmatateľnú úzkosť, rodinné väzby, či vinu a trest.
Rovnako ako Slečna Júlia je aj hra Veritelia určená pre tri postavy, ktoré sa vzájomne mučia neznesiteľnými partnerskými vzťahmi. Maliar Adolf sa v kúpeľoch lieči z psychického zrútenia a čas si kráti rozhovormi s novým známym Gustafom. Ten mu najskôr pomáha prekonávať apatiu a tvorivú krízu, veľmi skoro sa však ukáže, že krehkým Adolfom manipuluje. Pod jeho vplyvom sa rozhodne, že opustí maliarstvo a začne sa venovať soche ako umeniu budúcnosti. Keď však začne reálne pracovať, Gustaf jeho snahu o sochu vysmeje. Snaží sa ho presvedčiť, že sa u neho prejavujú prvé príznaky epilepsie a na jej zastavenie odporúča absolútne obmedzenie sexuálnej aktivity, čo Adolf odmieta ako vec, ktorá by zničila jeho manželstvo s Teklou. Gustaf je v skutočnosti Teklin prvý manžel a prostredníctvom rafinovanej manipulácie sa pokúša Adolfa presvedčiť, že príčinou všetkého jeho utrpenia je práve manželstvo s Teklou. Postupne ho privádza nielen k tomu, že Tekla využila jeho umelecký vplyv na to, aby sa sama dostala na umelecké výslnie, ale podporuje ho aj v predstavách, že je mu neverná a nikdy ho nemilovala. Napokon ho nahovorí, aby ju spoločne otestovali. Gustaf sa skryje a Adolf sa k svojej žene bude správať mimoriadne nepriateľsky, aby zistil, či ho skutočne podvádza. Potom si majú pozície vymeniť. Z rozhovoru Tekly s Adolfom skutočne vyplýva, že ich vzťah je mimoriadne nezdravý. Chorobná závislosť potláča akúkoľvek možnosť byť si partnermi. Tekla je zmyselná, tvrdohlavá a cieľavedomá žena, ktorá od svojho mladšieho manžela vyžaduje absolútnu slobodu a zároveň jeho úplnú oddanosť. Ich spoločné dieťa dala na adopciu, rada koketuje s mladými mužmi a Adolfa neustále stavia do pozície mladšieho bračeka. Vyhrotený rozhovor sa končí hádkou a Adolf uvoľňuje miesto Gustafovi. Ten sa v Teklinej prítomnosti sprvu správa priateľsky a pokorne. Postupne začne Teklu zvádzať a presviedčať, že ju Adolf nemiluje. Keď jej ukáže dôkazný materiál, Tekla nachvíľu podľahne zlosti na Adolfa, no v okamihu pochopí, že to bol Gustaf, kto s Adolfom trávil čas a manipuloval s jeho mienkou. Gustaf priznáva svoju intrigu, ktorá mala byť pomstou za poníženie spôsobené rozvodom. Zhrozená Tekla zisťuje, že Adolf bol celý čas vo vedľajšej miestnosti a prekonal tam ďalší, možno fatálny, nervový kolaps. Gustaf sa až teraz presvedčí, že Tekla Adolfa milovala.
Hoci text pre potreby inscenácie tvorcovia mierne upravili, nedá sa hovoriť o výrazných zásahoch. Kvôli aktualizácii sa dôkazom Adolfovej nenávisti k manželke nestáva roztrhaná fotografia, ale tajne zhotovená nahrávka. Úprava vypúšťa výrazný vekový rozdiel medzi staršou Teklou a mladším Adolfom, ale aj Gustafov prehovor plný nenávisti k ženám samotným. Všetky tieto úpravy možno nazvať kozmetickými a je zjavné, že vychádzali z praktických potrieb inscenácie. Za pozornosť však stojí skutočnosť, že tvorcovia odstránili aj Gustafovo záverečné precitnutie a zistenie, že Tekla svojho muža naozaj ľúbila. Odstránením záverečnej vety sa mení pointa a celá Gustafova intriga nie je ničím iným, iba zlomyseľnou pomstou. Aj táto nenápadná úprava hrá v prospech celkovej nálady a jednotnej myšlienky inscenácie, ktorú tvorcovia legitímne priznávajú v bulletine: „I just can’t get enough“. Názov skladby skupiny Depeche Mode, ktorá napokon v inscenácii aj odznie, presne abstrahuje smerovanie celej inscenácie. Postavy nikdy nemajú dosť. Sú nenásytné po vzájomnej prítomnosti, sexualite, nenávisti, pomste. Každý z trojice je svojím spôsobom nekonečná čierna diera, ktorá pohlcuje seba aj iných a nikdy nemá dosť.
Dobrou protiváhou je spôsob, aký režisér Ivo Dobrovodský spolu s dramaturgom Radovanom Kuštekom zvolili pri formálnom spracovaní. Hoci je text plný vyhrotených hádok, inscenácia zbytočne nepodlieha veľkým emóciám, naopak, drží sa v najväčšej možnej miere v rovine striedmosti a civilnosti. Jednoduchý moderný interiér, súčasné kostýmy a civilné herecké prejavy sú len málokedy „narušené“ snahou o zdivadelnenie. Výnimkou je niekoľko situácií, ako napríklad zmena svietenia vo chvíli, keď sa Gustaf pokúša zistiť, čím Adolf pred odchodom nahneval Teklu. Bežné svietenie sa v tej chvíli zmení na modré a pripomína svietenie počas výsluchu. Ďalšou výnimkou je situácia, keď Tekla po Adolfovom odchode začne spievať už spomínanú skladbu I just can’t get enough. Dodajme, že ako mikrofón použije vibrátor, ktorý jej predtým vypadol z kabelky. Dalo by sa povedať, že réžia v maximálnej možnej miere ustupuje do úzadia. Vďaka vhodnej úprave textu a hereckým osobnostiam, ktoré ho pri tomto koncepte podržali, si to však režisér mohol dovoliť. Do veľkej miery sa mu dokonca podarilo vyhnúť strate napätia, ktorá je bežným úskalím textu chudobného na dramatické udalosti a bohatého na záľahu argumentov.
V postave Adolfa sa predstavil Pavol Šimun. Chlapčenský výzor a pre herca charakteristické energické pohyby, ktoré nie sú ďaleko od nervozity, boli dobrým základom, na ktorom mohol Šimun ďalej budovať postavu. Jeho Adolf je mäkký a oddaný, no zároveň je v ňom niečo cholerické a zlostné. Tak ako sa v minulosti bezvýhradne oddal svojej manželke, teraz bezbreho prijíma názory svojho nového priateľa. Keď však ich manipulácie presiahnu únosnosť, pokúsi sa z nich vymaniť krikom, siláckym správaním. V Šimunovom podaní tieto pokusy pôsobia, akoby sa dieťa hralo na dospelého – neprimeraná vážnosť, našpúlené pery, čo samozrejme výborne zodpovedá jeho postave. Táto poloha však Adolfa rýchlo vyčerpá a on sa rezignovane vracia do svojej pôvodnej pozície. Ešte unavenejší a rezignovanejší. Toto vrcholí v situácii, keď Tekle na jej žiadosť bozkáva ruky a prosí ju, aby mu už dala pokoj.
Jeho protikladom je Richard Autner ako Gustaf. Sebavedomé gestá a pohyby pri čítaní novín a nalievaní kávy už na prvý pohľad vyjadrujú dospelého muža. Autner si však vedel výborne poradiť z viacerými polohami, ktorými jeho postava v inscenácii prechádza. Od ležérneho priateľa, za akého sa vydáva v prvých minútach komunikácie s Adolfom, cez tvrdého a neľútostného sudcu, na ktorého sa mení počas ich demagogického rozhovoru, plachého a pokorného bývalého manžela, ktorý sa znenazdajky zjaví pred Teklou, až po zvodcu. Vo všetkých polohách je Autner prirodzený, hrá úsporne a za pozornosť stojí aj jeho schopnosť poľahky prechádzať zložitým textom.
Trojicu uzatvára Barbora Andrešičová ako Tekla. Hoci Strindbergov text postavu v nijakom smere nešetrí, úprava a najmä Andrešičovej stvárnenie z postavy odstraňujú viaceré negatívne vrstvy. Takmer úplne sa stráca výrazný vekový rozdiel medzi manželmi a Teklina záľuba v zvádzaní mladých mužov je v inscenácii len naznačená. Z dnešného pohľadu pochopiteľne stráca význam aj „bezočivá slobodomyseľnosť“ spočívajúca v možnosti prichádzať a odchádzať, kedy sa žene zachce, rovnako ako ambicióznosť. V 21. storočí je teda Tekla síce komplikovaná žena, ktorá od svojho manžela vyžaduje absolútnu pozornosť, je žiarlivá, ironická a egocentrická, rozhodne to však nie je démonické stvorenie. Andrešičová kladie dôraz na zmyselnosť, koketériu, no do Tekly vnáša aj pozitívne a nežné tóny.
O výtvarnú stránku inscenácie sa postaral Ján Husár. Kostýmy aj scéna sú pritom riešené minimalisticky a civilne. Celé dianie, okrem nevyhnutných príchodov a odchodov postáv, sa odohráva v centrálnej časti Burkovne, ktorej priestor je doplnený len o tmavý kovový stôl a dve stoličky. Adolf a Gustaf pri stole pijú kávu z bežného, ničím nešpecifického servisu. Bočné priestory slúžili ako pomyselný Adolfov ateliér a Gustafova izba, no pre diváka zostali nekonkrétne. Minimalizmus sa prejavoval aj v kostýmoch postáv. Jednoduché, vkusné, civilné a najmä súčasné odevy postavy charakterizovali len nenápadne. Adolf na scénu prichádza v župane a s mokrými vlasmi a pred zrakmi divákov sa prezlieka do jednoduchých tmavých nohavíc, modro-bieleho trička bez rukávov a do vlasov si dáva čelenku. Celkovo pôsobí chlapčensky, no nijak extravagantne. Gustaf má oblečené sivé elegantné nohavice a bielu košeľu, ktoré sú doplnené kvalitne pôsobiacimi koženými topánkami a opaskom. Teklin kostým spočíva v krátkych modrých šatách s výstrihom a bez rukávov. Sú síce ženské, no rozhodne nie prvoplánovo zvodné.
Veritelia na pôde VŠMU síce nie je formálne invenčná inscenácia, ktorá by vynikala nápaditou réžiou, nezvyčajným výtvarným spracovaním, alebo objavným výkladom Strindberga. Prináša však málo známy text v úprave, ktorá ho robí viac-menej aktuálnym, a výborné herecké výkony.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.