Tuláčikovia

Erik Jakub Groch – Adam Walny: Tuláčik a Klára
Preklad, úprava a dramaturgia: Petra Štorcelová
Scéna, kostýmy a bábky: Adam Walny, Paulina Antoniewicz
Realizácia kostýmov: Nadežda Antalíková
Hudba: Katarzyna Jackowska
Texty piesní: Róbert Mankovecký, Jozef Mokoš
Réžia: Adam Walny
Účinkujú:
Nový a Tuláčik: Matej Valašík
Klára: Juliána Hamranová
Komediant X: Jana Eliášová
Komediant Y: Ján Demko
Komediant Z: Jan Homolka
Premiéra: 11. mája 2018, Bábkové divadlo, Žilina
Divadelné inscenácie, ktoré hovoria o hodnotách a pozitívnom postoji k životu, sú v súčasnosti veľmi potrebné. O to viac v bábkových divadlách, kde je jedným z divákov ten detský. Inscenátori sa snažia prostredníctvom rozprávky ukázať deťom hodnoty, za ktoré sa oplatí bojovať. Väčšinou je hrdinom takýchto rozprávok zviera, mláďa. Malý recipient sa tak rýchlo s hlavnou postavou stotožní. Zvierací kamarát na javisku mu je blízky, pretože tiež ešte dobre nepozná svet a nejdú mu všetky veci tak, ako dospelákom.
Kniha Tuláčik a Klára je citlivým hľadaním toho, čo je v živote dôležité. Psík Tuláčik, čo už z mena vyplýva, je stratený. Nielen v priestore, ale aj v hodnotách. Dievčatko Klára mu pomáha s nástrahami života. Dobrý titul pre dnešok.[1] Erik Jakub Groch je spisovateľ, básnik, grafik, ktorý píše aj detské knihy a rozhlasové hry.[2] Debutoval básnickou zbierkou Súkromné hodiny smútku (1989). Jeho najvýraznejším dielom je Druhá naivita (2005), ktorá bola preložená aj do slovinčiny. Príbeh o psíkovi sa, ako sa píše v bulletine, zrodil v roku 1966 v detskom tábore na Šumave. Tam mu jeden malý chlapček každé ráno pri raňajkách rozprával svoje sny. Poprosil ho, aby o tom napísal knihu. Za týždeň sa tak stalo. Ten chlapček mu nadiktoval aj postavy. V jednom rozhovore E. J. Groch prezradil: „Už som to mal od neho tak do polovice hotové“.[3] V roku 1989 vznikla z tohto námetu rozhlasová hra a v roku 2002 aj kniha. Druhé vydanie, upravené, ilustroval významný slovenský ilustrátor Ľuboslav Paľo. Jeho ilustrácie pozdvihli textovú podobu ešte vyššie a boli zapísané na Čestnú listinu IBBY, Medzinárodnej únie pre detskú knihu. Kniha bola preložená do viacerých jazykov (taliančina, poľština, čeština), získala ocenenie Najkrajšia detská kniha roka Slovenska a medzinárodnú cenu Corvi Bianchi (Biele havrany). Bola tiež zaradená do stálej zbierky kníh Medzinárodnej knižnice v Mníchove. Erik Jakub Groch v tejto knižke potvrdil, že je veľmi citlivým autorom. Každé slovo kladie na papier „pomaličky a potichučky“. Každé slovo rezonuje. V každom slove cítiť veľkú pokoru a harmóniu. Sedem krátkych rozprávok hovorí o tom, že naozaj dôležité a cenné sú skutočné potreby (domov, jedlo, láska) a so zbytočnosťami (zdanie, zhon, sláva) je zakaždým len veľa neužitočného trápenia. Erik Jakub Groch žije v malej dreveničke v dedinke Úloža pri Levoči. Život v obklopení prírodou je preňho terapia a v jeho knihách tú atmosféru cítiť.
Bábkové divadlo Žilina sa rozhodlo osloviť na spoluprácu vynikajúceho poľského bábkoherca, režiséra, scénografa a divadelného pedagóga Adama Walneho, [4] zakladateľa divadla Walny-Teatr a Štúdia divadla predmetu vo Varšave. Tento bábkar získal vyše tridsať významných ocenení, napísal päť publikácií, organizuje festivaly Sviatok bláznov vo Varšave a Kaskadéri divadla vo Varšave, Krakove a Tallinne. Po celom svete hráva svoje inscenácie, predovšetkým monodrámy (Hamlet, Jánošík, Diktátor a i.), ktoré sú výsostne bábkové a výtvarné. Má veľmi svojrázny a osobitý rukopis.
Text na motívy Grochovej knihy napísali režisér Adam Walny a dramaturgička Petra Štorcelová, ktorá bola aj autorkou prekladu z poľštiny. Príbeh o psíkovi a dievčatku doplnili o troch komediantov a zasadili ho do prostredia divadla. Intímne hľadanie ľudskosti tak stratilo svoje čaro, prekryli ho cirkusové výstupy a výkriky. Dvojicu nahradila skupina. Kým Grochov text je takmer bez slov a akcií, v tichosti je vypovedané všetko, Walneho hra je plná kotrmelcov, kúziel, trikov s bábkami. Groch sníva, Walný koná, rieši.
Inscenácia začína príchodom Nového (Matej Valašík) na javisko. Je nesvoj, hľadá si miesto, kde by patril. S veľkým rachotom k nemu vpadnú traja komedianti. Prichádzajú na konkurz do divadla. Ten vedie Klára. Komedianti jej postupne predvádzajú svoje čísla, trikové bábky. Komediantka X (Jana Eliášová) je baletka, tanečnica, Komediant Y (Ján Demko) je silák, vie rýchlo šplhať po tyčiach, Komediant Z (Jan Homolka) zas mení tváre. Iba Nový, ktorý vodí Tuláčika, nič nevie. Je stratený. Klára ho utešuje. V každom obraze sa Tuláčik dozvie niečo nové – aká je sláva pominuteľná, aké je dôležité mať domov a jedlo, čo je to mať rád. Všetci prejdú konkurzom a nájdu tak svoj nový domov.
Pod výtvarnú zložku (scéna, bábky, kostýmy) sú podpísaní Adam Walny a Paulina Antoniewicz. Na prázdne javisko prichádzajú komedianti s kuframi, v ktorých sa skrývajú bábky. Tie sú veľmi expresívne, pripomínajú starú éru cirkusu. Psík Tuláčik je marioneta na viacerých nitiach. Klára má svoje miesto v zadnej časti javiska, ktorá sa odkrýva až počas predstavenia. Je to biely horizont, s visiacimi stránkami kníh a verklíkom, na ktorom hrá. Kým predná časť javiska prestavuje perifériu, miesto chladné, neisté, zadná časť, Klárina, pôsobí snovo, mäkko, lákavo. Všetci sa tam chcú dostať. Kostýmy sú vyskladané z rôznorodých kusov. Komedianti tak majú poobliekané časti obleku, k tomu traky, pozašívané saká s farebnými záplatami, šály, klobúky, pásikavé ponožky, klaunské topánky. K jednotlivým akciám využívajú rekvizity – hudobné nástroje, dáždniky, kufre. Z nich poskladajú aj napr. dom, psa a i.
Hudbu skomponovala Katarzina Jackowska. Autormi piesní boli Róbert Mankovecký a Jozef Mokoš. Témou piesní bola oslava bábkarov, ktorí sa stále len hrajú. Hudobný motív sa opakoval.
V hereckom tíme sa predstavila v postave Kláry študentka bábkoherectva na Divadelnej fakulte VŠMU, Juliána Hamranová. Predviedla aj svoj spevácky talent. Herci Bábkového divadla Žilina sú skvelí bábkoherci, pohybovo a spevácky nadaní. Za každých okolností sa snažia odohrať čo najlepšie predstavenie. Aj v prípade, že inscenácia nie je najlepšia. V Tuláčikovi a Kláre sa stratil zmysel celej inscenácie. Herci tak nevedeli, čo hrať a prečo. Odanimovali bábky, predviedli klauniády, odspievali piesne, no odchádzala pointa, myšlienka.
Režisér s dramaturgičkou sa v tejto inscenácii stratili, aj keď sa im nedá uprieť snaha o hľadanie javiskového tvaru. Inscenácia tak skončila ako mnohé iné, ktoré sa snažia preniesť filozofický text na javisko divadla. Niekde sa stratila citlivosť, krehkosť, pokora, viera, ktorá je obsiahnutá v pôvodnom Grochovom texte. Potrebovali asi Grochovu Kláru, ktorá by im ukázala smer. Bez nej sa na javisku odohrávali akcie bez zmyslu, herci zachraňovali, no nevedeli čo, divák sa beznádejne strácal. Spojili sa dvaja jedinečný tvorcovia, z ktorých každý prezentuje svojskú poetiku, ktorá je však nezlučiteľná s tou druhou. Každému by viac pristal iný partner – Grochovi iný dramatizátor a Walnému iný dramatik. Veľká škoda oboch jedinečných umelcov. V prípade žilinskej inscenácie nebol na javisku ani Groch a ani Walny.

---

[1] Knihu Tuláčik a Klára už inscenovalo divadlo Lečo. Autorkou dramatizácie a režisérkou bola Katarína Aulitisová, scénografiu vytvorila Ivana Macková a hrala Klára Jediná. Išlo o interaktívnu inscenáciu s tvorivou dielňou.[2] Okrem spomínanej knihy pre deti Tuláčik a Klára, napísal Erik Jakub Groch aj Píšťalkára (2006), Rozprávky pre indigové deti (2009), Šlabikár päťmestia (2013). Pre deti napísal aj rozhlasové hry: Cililink (1987), Rozprávkolamy alebo Čo je čo a čo nie je (1988) a niekoľko večerníčkov.[3] https://www.postoj.sk/25764/erik-jakub-groch-pred-nami-je-vecnost-nech-uz-bude-akakolvek[4] Na Slovensku je to jeho prvá réžia.