Svätoplukovi gýč nepristane

Hudobné naštudovanie Dušan Štefánek,
zbormajster Pavol Procházka,
choreografia Jaroslav Moravčík,
scéna Milan Ferenčík,
kostýmy Ľudmila Várossová,
réžia Juraj Jakubisko.
Premiéra: 7. a 9. novembra 2008, Opera SND
Rok 2008 sa nesie v znamení stého výročia narodenia Eugena Suchoňa. Bokom osláv samozrejme neostali ani slovenské operné scény. Košická opera síce nezaradila do repertoáru žiadnu novú inscenáciu, v septembri pripravila aspoň slávnostný koncert z diela skladateľa. Banskobystrická Štátna opera sa blysla historicky významným, divadelne mimoriadne inšpiratívnym uvedením rekonštruovanej urverzie Krútňavy a opera Slovenského národného divadla siahla po monumentálnej hudobnej dráme Svätopluk.
Opera Svätopluk má v rodnom liste uvedený rok 1960, jej zrod však trval podstatne dlhšie. Suchoň sa už v 30. rokoch stretol so Stodolovou drámou Knieža Svätopluk. Najprv k nej skomponoval predohru, potom scénickú hudbu a napokon sa stala námetom samotnej opery. Libreto napísal skladateľ v tíme s dramatikom Ivanom Stodolom a s dramaturgičkou a libretistkou Jelou Krčméry-Vrteľovou, na hudbe pracoval v rokoch 1952 – 1959. Dielo malo premiéru v opere SND 10. marca 1960, v réžii Miloša Wasserbauera a v hudobnom naštudovaní Tibora Freša. Odvtedy ho SND uviedlo v ďalších dvoch inscenáciách (obe v réžii Branislava Krišku), ktoré sa dočkali viacerých obnovených uvedení. Okrem SND uviedla Svätopluka opera košického Štátneho divadla (1960) a operné scény v Prahe (Národní divadlo 1960), Saratove (1962), Olomouci (1968) a Liberci (1970).
Z javiska opery SND zaznel Svätopluk naposledy v roku 1998. Po desiatich rokoch sa do repertoáru prvej slovenskej opernej scény vracia, tentokrát v režijnej koncepcii Juraja Jakubiska, ktorého divadlo oslovilo po jeho úspešnej inscenácii Suchoňovej Krútňavy (1999).
Premiéru Svätopluka ohlasovali nervózne hlasy, prenikajúce na verejnosť z vnútra súboru cez internetové diskusie. Týkali sa nezvládnutého plánovania skúškového procesu, čo sa malo odraziť na hudobno-inscenačnom výsledku. V segmente hudobného naštudovania sa škandál nekonal – na prvej premiére sa orchester, zbor i speváci vypli ku kompaktnému výkonu bez zjavnejších kolízií. Hudobné naštudovanie Dušana Štefánka nebolo síce oslnivé, určite by znieslo viac dynamicko-náladových kontrastov i citu k spevákom (na prehlušovanie orchestrom trpel najmä Ján Galla ako Svätopluk), každopádne táto zložka hudobno-dramatického tvaru inscenáciu nediskvalifikovala.
Signály o nedoskúšanej inscenácii sa omnoho viac, než v hudobnom naštudovaní, prejavili na absencii hereckého vedenia postáv. Umelci boli zjavne ponechaní sami na seba – spoznali sme mnohé z ich osobných klišé i rezerv v hereckých dispozíciách. Speváci sa zväčša bezradne potulujú scénou a z rampy spievajú do hľadiska. Pri režisérovi Jakubiskovho formátu sú neodpustiteľné elementárne prehrešky proti remeslu: Hádajúci sa bratia Mojmír a Svätopluk mladší chytajú meč za čepeľ holými rukami. Režisér vonkoncom nezvládol zmenu obrazov po citovom kolapse Svätopluka (s vražedným úmyslom na neho zaútočil syn Svätopluk mladší): jedno z najdojemnejších miest opery rozbil mimodejový odchod protagonistu zo scény, navyše korunovaný civilným úklonom do hľadiska!
Žiadna pozornosť sa nevenovala vývoju postáv, ani vzťahom medzi nimi. Najzreteľnejšie sa absencia režisérskej práce prejavila pri dvojici Záboj-Ľutomíra. Tento vzťah prechádza najintenzívnejším emocionálnym vývojom – od zaslepenej igricovej lásky, až po zavraždenie intrigánskej Ľutomíry. Žiaľ, len v librete, nie v tejto inscenácii. Podobná výhrada o nevyvíjajúcom sa vzťahu platí pre dvojicu Mojmír-Milena. V intenciách tejto výhrady potom záverečný patetický výjav – čerstvo korunovanému kniežaťu vložia do náručia telo mŕtvej otrokyne, čo sa za neho obetovala a on ho na čele sprievodu odnáša z javiska – pôsobí nezdôvodnene. Nehovoriac o tom, že kým sa Mojmír venuje otrokyni, mŕtve telo jeho otca ostalo sedieť na tróne, zakryté bielou plachtou ako kus nábytku. Úplne nezmyselná interpretácia.
Mimoriadne nemotorne a naivisticky pôsobia zborové výjavy, skúšobný kameň režisérskej remeselnej zručnosti. Juraj Jakubisko skúšku tentokrát nezložil. Najmä druhé „pohanské“ dejstvo je veľmi nevydarené, po režijno-choreografickej i po výtvarnej stránke. Pohybový aparát zboru sa zväčša obmedzuje na monotónne opakované, málo koordinované upaženia vpravo a vľavo. Tento pokus o štylizované vedenie masy strieda večná choroba slovenských zborov – drobná posunčina. Kňažky Moreny vystupujú v červených kostýmoch so zvýraznenými prsiami, na hlavách koruny ako zo šantánu, cez plecia koketné kožušinové pelerínky. Jedna z Moren sa producíruje s falickým symbolom, z ktorého dáva piť omamujúci nápoj Milene, pripravenej k obeti. Do toho sa dymí, plápolajú kašírované ohníky, blikajú zelené, červené, žlté i fialové svetlá, Perúnov plášť zvýrazňuje dokonca laserový vzor. Celok pôsobí priam komicky, ako z českých čertovských rozprávok. V tejto chvíli sa nedá nespomenúť si na inú opernú inscenáciu iného slávneho filmového režiséra – košického Fausta a Margarétu Zdeňka Trošku. Svätopluka a Fausta spája rovnaká ťažkopádnosť a absolútny nedostatok imaginatívnosti i elementárneho citu pre divadelnú únosnosť. K silným stránkam inscenácie nepatrí ani výtvarná zložka, predovšetkým vinou prehnaného kolorovania. V kostýmovej zložke by závažnosti diela svedčilo menej farebnosti i striedmejšia práca s doplnkami a detailami (o vernosti k historickým prameňom zámerne nehovorím), scénickému segmentu by prospelo menej pestrofarebného svietenia.
Kľúčom k Jakubiskovej koncepcii má byť scénická dominanta – veľká hlava kniežaťa Svätopluka, zložená ako puzzle z troch častí, po rozpojení tvoriacich veľké nepravidelné stĺpy. „Opera Svätopluk, tak ako je napísaná, sa odohráva v hlave majstra Suchoňa. Ja som sa jeho príbeh snažil vyrozprávať tak, ako keby sa odohrával v hlave Svätopluka. Scénografia vznikla z podobenstva, že Suchoň je v tejto chvíli Svätoplukom, v ktorého hlave prebehne celý dej.“ Pôsobivé, no pre výklad diela málo podstatné.
Zarážajúco ťažkopádna je javisková realizácia ďalšieho režisérovho zámeru, použiť predohry k jednotlivým dejstvám „k podčiarknutiu historických či legendárnych súvislostí Svätoplukovho osudu“. Všetky sa totiž odohrávajú prostredníctvom prvoplánovej pantomímy. V predohre k prvému dejstvu sa puzzle hlavy mierne rozloží a v jej útrobách sa ilustruje prehistória deja – oslepenie kniežaťa Rastislava, ktorého Svätopluk vydal Frankom. V predohre pred tretím dejstvom sledujeme Svätoplukov retrospektívny sen: mladý kráľ na zväzku prútov demonštruje svojím šarvancom dôležitosť bratskej súdržnosti. Herecká realizácia výstupu je opäť prvoplánovo popisná, až inštruktážna. Popri predohrách Jakubisko – úplne zbytočne – ilustruje i niektoré vokálne čísla. Napríklad počas piesne igrica Záboja z prvého dejstva, ktorý na kráľov príkaz spieva pieseň o oslepení Rastislava, bojujú na javisku dvaja muži s vlčími kožušinami (prvý verš piesne totiž znie „Na Veľgrade v čiernej noci, zavýjajú hladní vlci“…). Ich súboj však nemá žiadny vývoj ani choreografiu, navyše štyria zbrojnoši, sledujúci ich v tureckom sede, pôsobia komicky.
V širokom sólistickom ansámbli požiadavkám partitúry najviac vyhovela Ľubica Rybárska, ktorej expresívny dramatický materiál si bez problémov poradil s mohutným orchestrálnym aparátom. Pekný výkon podala aj Katarína Štúrová (Milena), hoci interpretačná tradícia tejto postavy pamätá podstatne dramatickejšie predstaviteľky partu (Margita Česányiová…). Štúrovej strieborný soprán znel aj v eruptívnych pasážach hladko a príjemne, hoci s rezervami v málo zrozumiteľnej dikcii. Tá bola silnou stránkou muzikálneho Pavla Remenára. Škoda len, že jeho barytón sa dlhodobo nedokáže dôsledne vysporiadať s dychovou technikou, čo sa odzrkadľuje v občasnom vibráte, najmä pri odsadzovaní fráz. Každopádne sa však vo všetkých zložkách zvládnutá postava Mojmíra zaradí do profilových kreácií mladého barytonistu. Postava igrica Záboja je jedným z hudobne najkrajších partov opery. Tomáš Juhás ho naplnil príjemným lyrickým tenorom, hladko plynúcim v kantabilných frázach. Škoda, že sa mu režisér viac nevenoval, takže jeho vklad do interpretácie postavy sa obmedzil na vokálnu rovinu. Mimo svoj odbor je obsadený Ľudovít Ludha ako Svätopluk mladší. Postava si vyžaduje dramatickejší materiál, než je kantabilný tenor Ludhu, no skúsený spevák si s vypätým partom dokázal poradiť. To sa nedá povedať o jeho alternantovi Martinovi Pavlovičovi, ktorý bojoval nielen s masívnym orchestrálnym partom, ale aj s vlastnými technickými obmedzeniami vo vysokej polohe. Problémy mal aj Ján Galla ako Svätopluk, najmä s vyššou polohou, v ktorej sa tradične necíti komfortne. Problémy mu pôsobil aj masívny orchestrálny aparát, cez ktorý sa jeho hlas najmä vo vypätých dramatických momentoch niesol len s veľkými ťažkosťami. Inak, než hazardom, sa nedá nazvať obsadenie mladučkej neskúsenej sopranistky Petry Záhumenskej do vypätého dramatického partu Ľutomíry. Speváčka disponuje pekným, mäkkým zamatovým sopránom, ktorý časom môže dospieť k dramatickému odboru. V súčasnosti je však jej obsadzovanie do „wagnerovských“ partov nezodpovednosťou voči vzácnemu materiálu.
Svätoplukovi navždy patrí pozícia našej slávnostnej opery, porovnateľnej so Smetanovou Libušou. Žiaľ, pri nezvládnutej Jakubiskovej inscenácii a pri súčasnom stave ansámblu opery Slovenského národného divadla, v ktorom absentujú dramatické hlasy, vyznieva jeho súčasné uvedenie len ako povinná jazda pri príležitosti výročia slovenského skladateľského velikána. Škoda zmarenej príležitosti, ktorá sa zrejme tak skoro nezopakuje.

Michaela Mojžišová

Michaela Mojžišová absolvovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, v roku 2010 tu obhájila vedecký titul PhD. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného divadla, je autorkou monografie Od Fausta k Orfeovi. Opera na Slovensku 1989 – 2009 vo svetle inscenačných poetík. Pracuje v Ústave divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied. Je hlavnou redaktorkou časopisu Slovenské divadlo a odbornou redaktorkou mesačníka Hudobný život.