SÚČASNÝ TANEC – SMRŤ ZA ŽIVA?

Štúdio tanca Banská Bystrica
Námet a choreografia Zuzana Hájková, Hudba Juraj Hraško, Svetelný dizajn Ján Čief, Scéna Martin Dubravay, Kostýmy Larisa Gombárová, Tanec Denisa Benčaťová, Tibor Trulík, Michaela Nezvalová, Martina Beňačková, Petra Péterová.
Premiéra: 1. decembra 2007 v Komornom divadle DK Banská Bystrica
Postavenie súčasného tanca na Slovensku je z pohľadu dvadsiateho prvého storočia viac než alarmujúce. Umelci, ktorí sa rozhodli v tomto žánri „podnikať“ jednoducho neprežijú. Musia „emigrovať“; a nie z politických dôvodov, ako to bolo zvykom kedysi, ale z dôvodov čisto ekonomických, aby nezomreli „od hladu“. Ak chcú zostať „doma“, kontinuálne pracovať a „obetovať“ sa, vystavujú sa dobrovoľne riziku, že nielenže nebudú podporovaní, ale ani akceptovaní kultúrnou divadelnou obcou a jej mienkotvornými osobnosťami. Nepomôže im v praktickom plánovaní svojho dlhodobého umeleckého smerovania ani ministerský grantový systém, ktorý viac ako pätnásť rokov prešiel rôznymi transformáciami (ako je u nás dobrým zvykom viac politickými ako odbornými). Optimálny model udeľovania finančných zdrojov pre pôvodnú, autorskú (aktívne koordinujúcu rôzne, dynamicky sa rozvíjajúce umelecké kategórie, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s divadelným žánrom) nezávislú tanečnú scénu je limitovaný ekonomikou a legislatívou (absencia zákona o sponzoringu).
Tanec, ako samostatná múza sa po (ne)rozpadnutí fondu Pro Slovakia ocitla v ministerskej divadelnej komisii, bez možnosti spolupráce s inými komisiami. Súčasný tanec existuje a bude existovať ako menšinový žáner a ak chceme podporiť všetky menšinové žánre, potrebovali by sme presnejšiu, nielen ekonomickú definíciu štátnej kultúrnej politiky a jej stratégie, s prihliadnutím na medzinárodný kontext. Tanec, hudba a výtvarné umenia sú umenia, ktoré nepoznajú komunikačné problémy. Sú však veľmi náročné pre svoje zhmotnenie a prezentovanie verejnosti.
Možno by stačilo tomuto živoriacemu žánru, keby sa mu dostalo takej pozornosti a cti (finančnej?), akým vládnu profesionálne, poloprofesionálne, či amatérske folklórne súbory a ich okázalé, medzinárodné festivaly zamerané na ďalšie zahraničné menšinové kultúry so vzťahom k rodnej zemi. Tento, tiež menšinový žáner, štát s obľubou a plnou dávkou podporuje podľa momentálneho „vkusu a potreby“, zato vždy na štandartnej úrovni, ktorá poskytuje možnosť na sústredenú a kontinuálnu prácu, aktuálnu reflexiu, ale i možnosť širšieho dialógu v tom, ktorom umeleckom telese, ktorý používa tanec, hudbu a výtvarné umenia pre svoje umelecko-ľudové vyjadrenie. Bolo by žiadúce dnes viac diskutovať o mechanizmoch štátnej podpory pre menšinové umenia, obzvlášť pre súčasný tanec. A ak nechceme byť novodobými barbarmi, nemali by sme tento provokujúci žáner súčasného tanca, ktorému sa v európskom priestore venuje podstatne výraznejšia pozornosť a podpora, ignorovať.
Aktuálny stav súčasného slovenského tanca nie možné v medzinárodnom kontexte zodpovedne vystopovať a zhodnotiť. Neexistuje informačné centrum, ktoré by tento umelecky šifrovaný pohyb v rôznych mutáciách mapovalo, aktuálne informovalo o jeho pohybe, prípadne by bolo schopné medzinárodnej reflexie. Široká laická i odborná verejnosť sa nedostane v dostatočnom predstihu k aktuálnym informáciám o tom, čo sa u nás v súčasnom tanci pripravuje, čo sa následne odrazí i na návštevnosti týchto predstavení a projektov.
Štúdio tanca Banská Bystrica je profesionálne tanečné divadlo, ktoré existuje takmer desať rokov a jeho zriaďovateľom je Banskobystrický samosprávny kraj. Je ešte zázrak, že toto divadlo nezaniklo, že zo sebou nezobralo všetko kvalitné a životaschopné, čo sa v týchto „partizánskych“ podmienkach urodilo. Doba pokročila, na kvalitu a profesionalitu sú kladené vysoké umelecké nároky. Či si to priznáme alebo nie, nachádzame sa v európskom priestore, dobe internetu a naša práca je priamo, či nepriamo konfrontovaná s tým najlepším, čo v tomto žánri vzniklo.
Zuzana Hájková je profilujúcou osobnosťou nielen regiónu, kde súčasný a klasický tanec nemá veľkú tradíciu. Vytvorené diela v tomto meste spolu so Štátnou operou Banská Bystrica, kde pôsobí balet ako súčasť operného súboru pod vedením Jozefa Dolinského ml., si svoj profesionálny a tanečný kredit získavajú len veľmi ťažko. Situácia sa zlepšila v prvých rokoch založenia tanečného Konzervatória J. L. Bellu. Zuzana Hájková je jeho zakladateľkou a s prestávkami i vedúcou. Špecializovaný tanečný odbor pre súčasné tanečné techniky je jediný na Slovensku. Tanečné osobnosti, ktoré škola vychovala sa poväčšine rozpŕchli po svete a zostal materiál, ktorý zbiera svoje prvé profesionálne skúsenosti v jedinom špecializovanom telese, ktoré pracuje so súčasnými tanečnými technikami.
Blízkosť vzdialených je posledným autorským projektom choreografky a riaditeľky Štúdia tanca Banská Bystrica Zuzany Hájkovej. Téma troch opustených žien, ktoré navštevujú dvaja anjeli, sa stala hlavnou dejovou linkou tohto autorského projektu. Choreografka si prizvala k svojej spolupráci hudobného skladateľa Juraja Hrašku, ktorý niekoľko rokov spolupracuje s Bábkovým divadlom na Rázcestí. Vytvorili spolu scénickú hudbu, ktorá pracovala s tichom a atmosférou jednotlivých scén. Nebola vytvorená hudobná partitúra diela, ktorá by rámovala príbeh, ale vznikla ilustrovaná, plochá, hudobne chudobná a introvertne rozháraná skica.
Výtvarný koncept predstavenia sľuboval zaujímavú prácu so scénografickým detailom v podobe „domčeku na kolieskach“. Jej autor Martin Dubravay ponúkol režisérke možnosť množstva choreografií „na kolieskach“, ktoré nevyužila a postavy sa stali javiskovými technikmi, ktorí prestavovali dekoráciu bez bližšie zadefinovaného režijného rukopisu. Kostýmová výtvarníčka Larisa Gombárová pracovala s kostýmom „z ulice“. Charaktery jednotlivých opustených žien kreslila „butikovo“ v kontraste s dobrom a zlom. Biely a čierny anjel tancoval vo voľnom kostýme, kde „sukňa“ prekrývala nohavice a na záver, v konečnej póze, tak ako v začiatočnom duete, sa objavili obrovské, operené krídla.
Choreografka striedala herecké akcie s charakterotvorným pohybovým znakom, ktorý umocňovala samotným tancom, kde využívala statickosť duetov, tancom na zemi a spoločnou variáciou, ktorá bola jediným gradačným prvkom celého predstavenia. Tanečníci, ktorí momentálne pracujú v súbore sú limitovaní svojimi „technologickými“ a hereckými možnosťami. Je na škodu veci, že choreografka musela skôr „zakryť“ interpretačné nedostatky, ako pracovať s brilantnou tanečnosťou, ktorá využíva, skok, rotáciu, kontrast a dynamiku. Nemohla sa spoľahnúť ani na detailne prepracované plochy súčasných techník, ktoré by striedala s ozvláštnenou hereckou akciou a dramatickou situáciou.
Pracovať mimo hlavného mesta, ktoré ponúka širšiu umeleckú konfrontáciu a konkurenciu, je dnes naozaj veľmi zložité a v mnohých ohľadoch demotivizujúce. Živé umenia a kultúra vôbec, stoja na poslednom mieste v rebríčku politicko-spoločenského života a v regiónoch obzvlášť. Umelci a študenti, ktorí významnou mierou podporili politické zmeny v bývalom československom socialistickom zriadení v novembri 1989 musia dnes „žobrať“ a byť aspoň politickými sympatizantmi, aby mohli slobodne tvoriť a pracovať. Umelecká sloboda a nezávislosť sú ešte pre naše územie zakliate princezné, ktoré čakajú na svojich odvážnych princov.

Peter Maťo

Herec, režisér a divadelný kritik. Študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Prahe a potom divadelnú vedu a kritiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V rokoch 1982 – 1990 bol hercom v súbore Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, kde stvárnil desiatky dramatických postáv. Okrem toho účinkoval aj vo viacerých filmoch, napr. Citová výchova jednej Dáše (1980), Jeden krok od raja (televízna inscenácia 1981), Tisícročná včela (1983) a iné. Pracoval aj ako asistent choreografa v divadle Laterna magika v Prahe a ako režisér pôsobil v Mestskom divadle Ústí nad Labem. V rokoch 2003–2007 bol tajomníkom Správy baletu v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Ako režisér sa podpísal pod viaceré operné inscenácie, napr. Iľja Zeljenka – Bátoryčka v Štátnej opere Banská Bystrica (prvé uvedenie 1996); v Ústí nad Labem režíroval tri opery Giuseppe Verdiho: Maškarný bál (spoločná réžia s Ondrejom Šothom 1996), Rigoletto (1997), La traviata (1998); v Štátnom divadle v Košiciach režíroval Eugena Onegina od P. I. Čajkovského (2000). Po úspešných premiérach v SĽUK-u Chorea slovaca (2010) a Krížom-krážom (2012) nadviazal na libretistickú, dramaturgickú a režijnú prácu. Ako režisér na voľnej nohe sa venuje činohre, pohybovému a hudobnému divadlu aj performanciám tanečného typu. Z posledných realizovaných projektov treba spomenúť prvé uvedenie jednoaktovky Terézie Vansovej V salóne speváčky (2014), takisto prvé uvedenie hry Emancipácia Jozefa Hollého (2015) a inscenáciu Sonety 2016 podľa rovnomennej básnickej zbierky Williama Shakespeara (2017) na pôvodnú hudbu Viliama Gräffingera, s ktorým spolupracoval aj pri inscenácii PamiatKAR, ktorá je prvým uvedením pôvodnej slovenskej hry Petra Lomnického v divadle SĽUK (2018). Je dramaturgom Liptovského divadla tanca (LDT). Predstavuje v ňom autorské projekty slovenských choreografov, hudobných skladateľov, výtvarníkov, študentov tanečných konzervatórií atď. Poslednou inscenáciou LDT, bolo prvé uvedenie tanečnej inscenácie Gräffinger – Dedinský – Piovarči Rozprávky... (2018), podľa klasického baletu Oskara Nedbala Z pohádky do pohádky. V septembri 2015 vyšiel narodeninový mini portrét baletnej majsterky a choreografky Marileny Halászovej. Vyvrcholením úspešnej spolupráce so skladateľom Viliamom Gräffingerom bolo uvedenie pôvodnej slovenskej opery ANTI-GONÉ vo forme hudobnej inštalácie pre hlas a orchester v Novej synagóge v Žiline v marci 2019.
V súčasnosti spolupracuje s kolektívom autorov na pripravovanej encyklopédii Dejiny slovenského divadla II. a režijne pripravuje uvedenie pôvodnej hry Eugena Gindla Prípad B.