Stretnutie so spolužiakmi na Stanici

Námet: Marek Adamov a Viera Dubačová
Réžia: Viera Dubačová
Dramaturgia: Martina Filinová
Réžia filmových projekcií: Adam Hanuljak
Strih filmových projekcií : Peter Kotrha
Autor fotografií: Peter Snadík
Účinkujú: Mária Žideková, Štefan Zvarík, Mária Hlístová, Dagmara Kolimárová, Ján Ničík, Marek Adamov, František Vanko
Dátum premiéry: 17.11.2008, Stanica Žilina-Záriečie
1968…taká bola doba….memory control…spolužiaci…exit 89…
Divadlo.Doba.Dejiny.
„Máme nariekať nad stratou historickej pamäti operujúcej v období medzi rokmi 68/89? Načo? Každý predsa sám dobre vie o tom, čo vtedy (ne)podpísal, (ne)povedal či (ne)urobil. Poznáme dôvody, treba im len správne rozumieť. Taká bola doba. To ona kládla nároky na jednotlivcov, nie oni na ňu.“
Obdobie 60-tych rokov minulého storočia sú pre súčasnú mladú generáciu medzi dvadsiatym a tridsiatym rokom zahalené tajomstvom. Predstavujú akúsi čiernu dieru v Slovenskej histórii, rovnako ako aj celé obdobie socializmu, ktorý sa skončil v rannom detstve príslušníkov tejto generácie. Je to história tak nedávno minulá, až je pre staršie ročníky úplne prirodzené, že o všetkých závažných faktoch, týkajúcich sa vtedajšieho režimu a jeho presahov do bežného života, všetci vedia. Opak je však pravdou, a preto sú návraty k tomuto obdobiu a rovnako k jej najzávažnejším momentom pre mladých ľudí často takmer dobrodružnou cestou. Názory na minulý režim sa totiž radikálne rôznia v závislosti od toho, kto vtedy ako žil a či patril k tej šťastnej väčšine, ktorí splývali s davom. V tejto otázke sa krásne zrkadlia generačné rozdiely, veď pre niekoho je to stále iba krásna doba, kedy „všetci mali prácu a mlieko stálo dve koruny…“. Nová generácia tieto pádne argumenty nie je ochotná akceptovať, nezriedka si jednoducho nevie predstaviť dobu, kedy sa nemohlo cestovať alebo verejne prezentovať svoj menšinový názor…
Stanica Žilina – Záriečie je jedným z participantov projektu česko – slovensko – nemeckého projektu divadlo.doba.dejiny. Ide o „umelecko – výskumný projekt, kde sa historický a politologický pohľad dopĺňa s tvorivým, najmä divadelným spracovaním, “, ako uviedla na margo festivalu Memory control 19×8 dramaturgička Stanice, Martina Filinová. Festival odštartoval symbolickým dňom 17. novembra, vernisážou fotografií Lucie Nimcovej a Juraja Kramerra pod názvom Unofficial a Memory control Fedora Blaščáka. Otvárací deň patril aj premiére divadelného happeningu Spolužiaci, v réžii Viery Dubačovej, ktorá sa takto zapojila do česko-nemecko-slovenskej kooperácie divadelníkov, ktorí mali uplatniť svoje tvorivé postupy na tému 1968. Slovenská strana, čiže Stanica Žilina – Záriečie a hosťujúca režisérka, sa na túto tému pozreli tiež vcelku svojsky. Dobu tvoria ľudia a z historického hľadiska, Žilina nebola v roku 1968 žiadnym významným politickým centrom, ktoré by tento moment mohol zásadne zasiahnuť. Preto sa Dubačová snažila o ľudský pohľad na prelomové roky tohto obdobia tak, že plynutie času ukázala na jednotlivých maturitných ročníkoch a ich jubilejných stretávkach. Maturanti rokov 1967, 1976, 1988 a 1997 sa stretávajú v jednom priestore, aby zaspomínali na školské zážitky a priblížili ich prostredníctvom fotografií, či filmov. Dojemnou situáciou bolo slávnostné ošerpovanie profesora, ktorý naposledy stužkoval svojich študentov v roku 1968… Atmosféru stretávky dotvárala „dobovo“ vyzdobená miestnosť. Dlhé stoly dekorované červenými tureckými klincami, najpopulárnejšími kvetmi bývalého režimu, či pripravené občerstvenie v podobe slaných tyčiniek a rohlíkových jednohubiek v kombinácii s kvalitným vínom. Miesto histórie politickej sa v happeningovej inscenácii hovorilo prevažne o histórii vína a jeho jednotlivých ročníkoch. Kedy bola politická situácia vhodná na slovenské „objavenie“ istých druhov vín, ktoré boli v zahraničí dávno poznané. História tak ani neprenikla do ľudských životov, skôr do kulinárstva. Je to svojský, no napriek tomu regulérny náhľad. Pri bližšom pohľade by sme ho azda mohli nazvať aj nadhľad. Popri príjemnom posedení vyrozprávali jednotliví predstavitelia maturujúcich ročníkov priebeh svojej stužkovej slávnosti, predstavili fotografie, staršie ročníky dokonca poskytli nahrávku.
Stanica už v predstihu vyzývala obyvateľov Žiliny, aby sa podelili o svoje spomienky na rok 1968 a usporiadali si stretávku na žilinskej stanici. Bol dopyt po skutočných príbehoch a ľuďoch s autentickými zážitkami, čo by v divadelnom priestore istotne veľmi zapôsobilo. No občas sa prosto stáva, že bežný život alebo august 1968 strávený nakupovaním marhúľ na zaváranie, nie je divadelne veľmi nosným materiálom. Atraktivita neuzavretých historických tém prebúdza divácku zvedavosť, aj na slovenských doskách exituje viacero dôkazov tohto fenoménu. Presahy politiky do životov ľudí a vyrovnávanie sa s nepriazňou historických osudov… silné, provokujúce, divadelné. 1968 je svojim spôsobom veľmi kontroverzná téma, bolo by istotne zaujímavé postaviť oproti sebe ľudí, ktorí boli z akéhokoľvek dôvodu so zmieneným režimom nespokojní a na druhej strane ľudí, ktorí si na tieto časy spomínajú v tom najlepšom svetle. Spolužiaci Viery Dubačovej pôsobia ako príjemná nostalgická spomienka, ktorá približuje skôr pohľad ľudí, ktorých sa udalosti roku 1968 nijako špeciálne nedotkli. Aj takto vyzerali šesťdesiate roky.
Program pokračoval v utorok 18. novembra, prvou z cyklu prednášok pre stredné školy, ktorú viedol prof. Miroslav Kusý, na tému: O čom boli šesťdesiate roky? Jej súčasťou bola aj diskusia a filmové projekcie, viažuce sa k téme. V poobednajších hodinách sa na prednášku napojila intelektuálna dielňa. Medzi hlavných diskusných aktérov patril opäť prof. Miroslav Kusý, spolu s Milanom Zemkom, Andrejom Fintorom a Lászlom V?r?som, pod moderátorským vedením Fedora Blaščáka. Hlavnou témou intelektuálnej diskusie bola idea nacionalizmu v obrodnom procese – vznik ČSR a SSR. Prednáška bola odvážna a inteligentná, napriek nízkej účasti sa na nej mohol človek veľmi veľa dozvedieť. Náhly politický prevrat na jar 1968 vyburcoval k činu aj Karla Vacheka, ktorý pohotovo zareagoval na vyvíjajúce sa udalosti a napriek nebezpečenstvu kamerou zachytil spoločenský vývoj prevratového roku. Na festivale Memory control sa prezentoval autorskou projekciou svojho filmu – spriaznení voľbou.
Druhá z cyklu prednášok pre stredné školy sa po politickom vývoji venuje kultúrnym (ne)prínosom 60. rokov, odohrala sa v dopoludňajších hodinách tretieho dňa festivalu. Študenti sa mohli počas trojhodinovej prednášky dozvedieť množstvo zaujímavých vecí o kultúrnom prínose tohto obdobia, napríklad o fenomene performance a happeningu v 60.rokoch. Sovietska propaganda vs. oscarový dokument je názov unikátnej projekcie, kde sa do kontrastu stavia pohľad zahraničných reportérov a propagandistických filmov, ako napríklad: Kontrarevolúcia neprejde či Odpor nepriateľom socializmu. Hlavný program večera sa odohral v spolupráci s československým festivalom súčasného tanca Hybaj ho! Improvizovanú punkovú pantomímu Metamorfósis famuláre predstavil herec a mím Vojta Švejda s hudobným doprovodom Jana Kalivodu.
Nemecko sa v štvrtkový podvečer prezentovalo dokumentárnou drámou Thorstena Trimpopa, pod názvom Iracionálne zvyšky. Príbeh z bývalej NDR, kde sa z krajiny pokúsi utiecť jeden muž a dve ženy, pojednáva o tom, ako sa z priateľstva pod vplyvom bolestivej minulosti môže stať hlboká nedôvera. Je škoda, že na Stanici nastali problémy s propagáciou festivalu, ktoré mali za následok pomerne nízku účasť na popoludňajších projekciách, no vo večerných hodinách bola divácka účasť vcelku uspokojivá.
České Divadlo Archa sa prezentovalo work – demo tragickou operetou progresívneho mladého režiséra Jiřího Havelky, pod názvom Exit 89. Montážovitý príbeh odohrávajúci sa na 89 kilometri diaľnice D1, kde sa stala osudová nehoda Alexandra Dubčeka, spája príbehy šiestich ľudí. Predstavitelia vtedajšej generácie sa bizarnou súhrou okolností stretávajú na benzínovej pumpe, kde sa dej ešte viac komplikuje. Havelka vo svojej inscenácii prepojil problematiku generačného rozdielu v súvislosti s vnímaním komunizmu, spolu so skvelou, takmer filmovou „podívanou“, ktorá sa postarala o netradičné farebno-svetelné obrazy. Jeden z hlavných aktérov je Karel, bývalý osobný vodič Alexandra Dubčeka. V roku 1968 bol pred československým rozhlasom postrelený guľkou, ktorá mu uviazla v mozgu, kde sa pohybuje a Karlovi spôsobuje halucinácie či výpadky pamäte. Pomník Alexandra Dubčeka, kde sa Karel ocitne, náhle prehovorí jeho hlasom, politik sa zjavuje ako kamenná fosília a vzápätí na to sa vodič stretáva s mladým dievčaťom, sklamaným hádkou so svojim nemeckým priateľom. Postavy sa stretávajú v prostredí benzínovej pumpy, kde príbeh vrcholí až absurdnými scénami všetkých zúčastnených. Fragmentárny príbeh šiestich ľudí voľne prepájajú piesne sprevádzané živým orchestrom. Situačný humor zľahka nadniesol závažnosť tematiky a klipovitá poetika zabezpečila zaujímavú formálnu stránku inscenácie, kde mohla naplno vyniknúť ľudská stránka rôznorodosti pohľadov na bývalý režim.
„O spomienkach sa hovorieva: Ak chceš jednu, dostaneš obvykle dve. Ukazuje sa, že v našom priestore je spomienok a nedávnej histórie oveľa viac, ako sme schopní (a ochotní) vstrebať. Preto na ne nie je takmer nikto zvedavý. Sú voľné. Na zabudnutie.“
Pri(S)pomienkový festival uzavrela piatková filmová projekcia spojená s prednáškou, kde sa prejednávalo zvukové a vizuálne iné umenie 60-tych rokov. Jedinou zmenou na programe festivalu bolo zrušené vystúpenie Stereototal, ktoré zlyhalo na strane zahraničného organizátora. Napriek tomu sa na Stanici objaví v budúcom roku.
Memory control, týždeň venovaný spomienkam alebo exkurzia do minulosti, bol „hlbokou reflexiou témy a pomerne intelektuálne náročný.“ Uviedla dramaturgička Stanice, Martina Filinová. Ona sama vníma 60. roky sprostredkovane, cez spomienky svojich rodičov, ktorí v tomto období prežívali detstvo a mladosť. „Ale bolo pre mňa fascinujúce pozerať sa na tie plné námestia, na úplne slobodné vyjadrovanie sa na verejnosti, na tie silné emócie, ktoré bolo cítiť zo záberov, či už zo 68, alebo v 69, po upalení sa Palacha. Trochu sa tak snažím vžiť do tej situácie. Človek cíti to, ako sa ľudia v 60-tych rokoch trochu nadýchli a niekto im ten dych násilne zastavil. Vždy to cítim ako nespravodlivé, keď niekto niekoho manipuluje, obmedzuje mu osobnú slobodu. Pri počúvaní všetkých tých príbehov mám často pocit, že ja by som vtedy určite z tejto krajiny emigrovala.“ Odvážny dramaturgický počin Stanice Žilina-Záriečie, ktorý spája divadlo a umenie so vzdelávaním, je zároveň skrytou výzvou o minulosti nedávno minulej začať hovoriť. Spoločný nepriateľ v podobe socializmu bol paradoxne umeleckým motorom mnohých unikátnych umeleckých tvarov. A to najlepšie z minulosti by sme sa mali pokúsiť preniesť do súčasnosti.

Mária Karoľová

Mária Karoľová absolvovala divadelnú vedu a báboherectvo na Vysokej škole múzickým umení v Bratislave. Pôsobila ako herečka v Španielsku, na Slovensku spolupracuje s divadlom No Mantinels či s inými nezávislými projektmi. Od roku 2019 pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave.