Stále aktuálny Veľký Gatsby

Francis Scott Fitzgerald: Veľký Gatsby
Dramaturgia: Lucia Mihálová
Scéna: Michal Lošonský
Kostýmy: Eva Farkašová
Hudba: Jozef Chorvát
Réžia: Viktor Kollár
Účinkujú:
Nick Carraway: Michal Jánoš
Jay Gatsby: Marek Majeský a. h.
Tom Buchanan: Miroslav Beňuš
Daisy Buchananová: Silvia Holečková
Jordan Bakerová: Petra Blesáková
Myrtle Wilsonová: Ingrida Baginová a. h.
George Wilson: Tomáš Mosný
Catherine: Dáša Móderová a. h.
Lucille: Petra Sabová a. h.
Herečka: Monika Stankovičová a. h.
Pán Gatz: Ján Topľanský
Komorník: Michal Blaho a. h.
Žltí: Michal Blaho, Martin Macko, René Sorád (a. h.)
Kapela: členovia Swing Society Orchestra
Premiéra: 16. 9. 2017, Divadlo Jána Palárika v Trnave
Repertoár Divadla Jána Palárika v Trnave sa v ostatných rokoch v prevažnej miere skladal z inscenácií takzvanej klasiky, vrátane dramatizácií svetovej či slovenskej epickej tvorby, a súčasnej drámy. Takéto zloženie repertoáru je vzhľadom na požiadavku diváckej návštevnosti bežným, ale aj pragmatickým riešením. Známe staršie diela majú tendenciu osloviť verných divákov i študujúcu mládež, súčasné hry zas umožňujú divadlu reagovať na aktuálny spoločenský a umelecký kontext. Dôležitejšie ako tituly sú však ich dramaturgicko-režijné interpretácie, ktoré zároveň ponúkajú herecké príležitosti. V tomto smere DJP kontinuálne pracuje na raste hereckého súboru (jeho mladšej časti), ale ponúka tiež svoj postoj k súčasnosti. V tomto divadle aj inscenácie starších diel či tých, ktoré sú venované historickým témam a osobnostiam, sú o dnešnom trochu stratenom človeku, ktorý zápasí najmä so samým sebou o to, či ešte dokáže byť nositeľom tradičných etických hodnôt. Jednoducho povedané, sú o hľadaní miesta dnešného človeka vo svete, ktorý prestáva stáť na starých hodnotových pilieroch.
Do tejto línie hier môžeme zaradiť aj inscenáciu slávneho románu Francisa Scotta Fitzgeralda Veľký Gatsby, ktorá mala premiéru začiatkom divadelnej sezóny 2017/2018. Román vstúpil do povedomia širokej verejnosti a preslávil autora ako dielo tzv. stratenej generácie. Bol úspešne sfilmovaný (v hlavnej úlohe sa predstavili Robert Redford a neskôr Leonardo DiCaprio). Stratenou generáciou označujeme autorov, ktorí prežili prvú svetovú vojnu a vo svojej tvorbe reagovali na zvláštnu situáciu po nej. Sprostredkovali citový a psychický svet ľudí, ktorí museli na ruinách starého sveta hľadať nový zmysel života. Väčšina autorov vo svojej tvorbe zachytila stratenú generáciu ako ľudí plných dezilúzie, vnútornej samoty a zranení. Hrdinovia sa nachádzali v chaose sveta, v situácii nestability hodnôt a poznačení neprekonateľnými stigmami. Boli akoby odcudzení vlastnému životu, neschopní začleniť sa opäť do normálneho chodu spoločnosti, ale veľmi túžili žiť. Fitzgerald často podsúval do svojich diel autobiografické črty, písal o ľuďoch a miestach, ktoré poznal. Jeho americkí hrdinovia boli vlastne poľutovaniahodní. Túžili žiť svoj americký sen, no nedokázali nájsť správne prostriedky na jeho naplnenie. Túžili byť víťazmi, pritom často len utekali od vnútornej bolesti a pocitov sklamania.
Veľký Gatsby ponúka príbeh charizmatického chlapíka, ktorý sa vlastným úsilím z chudobných pomerov vyšvihol medzi newyorskú smotánku. Cieľavedome krok za krokom pracoval na svojom pláne naplnenia amerického sna. Zarobil veľké peniaze pokútnymi obchodmi s alkoholom v čase prohibície, peniaze mu zaistili spoločenské postavenie (tajomný bohatý a vplyvný muž), priateľov si získaval bezuzdnými večierkami a darmi vo svojom honosnom sídle, kde vládla uvoľnená morálka. Súčasťou jeho plánu bolo však čosi nepredstaviteľné. Získať späť starú lásku, ktorú stratil, pretože ich rozdelilo odlišné sociálne postavenie a samozrejme vojna. Mal jasnú predstavu budúcnosti, za ktorou systematicky a neoblomne kráčal (zelené svetlo, ktoré sa nám stráca tým viac, čím sme k nemu bližšie).[1] Chcel sa dostať na materiálnu úroveň svojej už vydatej lásky Daisy Buchananovej, zmazať posledných 5 rokov, ktoré ich vzájomne vzdialili a žiť s ňou spoločne ďalej, akoby sa nič nestalo. Tomuto cieľu podriadil celé svoje bytie. No keď mal svoj americký sen na dosah ruky, rozplynul sa dôsledkom tragickej nehody. Daisy Gatsbyho automobilom usmrtila milenku svojho manžela a pomätený vdovec zas z pomsty zastrelil Gatsbyho. Najviac poľutovaniahodná sa však v príbehu javí byť elitná spoločnosť zbohatlíkov a hviezd. Nepátra po príčinách tragédie, nepríde dať posledné zbohom mŕtvemu, ktorého pohostinnosť predtým prijímala plným priehrštím, nevolá po vyvodení zodpovednosti voči pravým vinníkom (manželom Buchananovcom). Ľahostajnosť, s ktorou dá bodku za príbehom o nevydarenom naplnení sna (známy rozpor medzi snom a skutočnosťou), okomentuje len rozprávač Nick Carraway, ktorý odchádza z tejto spoločnosti preč, aby si uchoval aspoň akú-takú česť.
Čím môže byť Veľký Gatsby aktuálny dnes? Trnavskí tvorcovia (dramaturgička Lucia Mihálová a režisér Viktor Kollár) pôvodný príbeh značne skresali, no ponechali všetky dôležité kľúčové situácie, opisy i komentáre. Ich interpretácia sa nesústredila len na príbeh Jaya Gatsbyho, ale prostredníctvom rozprávača Nicka Carrawaya na to, čo sa skrýva medzi riadkami románu, na onú povestnú fitzgeraldovskú spoločenskú sondu. Tá im ponúkla dostatočný priestor na to, aby našli paralely s aktuálnymi spoločenskými tendenciami. Priniesla svet bohatých a celebrít, pseudo-elitu, ktorá má právo na čokoľvek, lebo má peniaze. Je jedno, akým spôsobom sa k nim dostala, či dedičstvom z pokolenia na pokolenie (aristokratickí boháči) alebo ide o novozbohatlíkov, ktorí našli „dieru na trhu“. Peniaze znamenajú moc, ktorú beztrestne uplatňujú. Je to taká malá spoločenská mafia, ktorá navonok budí zdanie vážených občanov alebo populárnych hviezd. Za jej úspechmi sa skrýva aj značná dávka podvodov, pokrytectva, ľahostajnosti. Predovšetkým už nemá svedomie ani súcit. Ak, tak iba so sebou samou. Elita sa tu vo veľkom štýle utápa v alkohole, bezstarostných večierkoch a snobských výletoch. Hodnotné sú pre ňu drahé a značkové veci, domy, autá. Bežní ľudia (prípadne chudobní) majú cenu, iba ak sú na chvíľu použiteľní v jej prospech či pre jej potešenie. Filozofuje o poriadku sveta a právach bežných ľudí (bielych, čiernych, chudobných či iných), snaží sa mať kontrolu nad ich osudmi. Navonok jej príslušníci prezentujú „to nepravdivé“ (ideálnu predstavu samých seba), pričom vo vnútri práve preto trpia.
V mnohom nám to pripomína súčasné dianie na Slovensku, kde sa mienkotvorcami stávajú televízne celebrity či pop hviezdy a správnu moc majú v rukách zbohatlíci skrývajúci sa za obraz slušných a čestných ľudí. Ich činy majú imunitu, ľud má len obdivovať ich pompézny majetok a zážitky. A ľud veru aj obdivuje, ba túži byť ako oni. Túži dostať sa na úroveň tohto falošného vyčačkaného sveta, ktorý je prezentovaný ako bezstarostný a „gýčovo pravý“. Čo tam po morálke, slušnosti, pravde a cti. Čo tam po hraniciach, ktoré by sa nemali prekračovať. S týmito cnosťami by sa dnes žilo ťažko. No máme tu aj takých ako Jay Gatsby, „self made manov“, ktorí skončili tragicky, odkopnutí a zabudnutí, pretože slabosti a chyby sa dnes neodpúšťajú a ísť okato proti prúdu sa nevypláca. A máme tu tiež takých, ktorí verili v silu peňazí a slávy, no po čase médiá priniesli príbehy o ich osobnom nešťastí a neslávnych koncoch.
Epickému pôdorysu dramatizácie pri jej inscenovaní značne pomohlo scénografické riešenie Michala Lošonského. Ten scénu rozdelil vertikálne aj horizontálne, čím vzniklo viacero hracích ostrovov, umožňujúcich takmer filmový strih. Lošonského scéne dominovalo veľké biele schodisko so zábradlím umiestnené v strede javiska s ligotavými závesmi na zadnom horizonte. Pokračovalo mólom až do hľadiska (priestor Gatsbyho sídla). Po jeho pravej aj ľavej strane vznikli dva priestory. Jeden na výstupy doma u Buchananovcov, kde bol umiestnený tiež živý orchester, a druhý na výstupy mimo (u pumpára Wilsona či v New Yorku), ktorý bol vyvýšený, čím budil zdanie vzdialenosti a izolovanosti (sociálnej, ale aj situačnej). Potreba takéhoto členenia javiska na druhej strane spôsobila, že výstupy doma u Buchananovcov sa odohrávali okolo klavíra, kde mali herci sťažený pohyb a do zákulisia odchádzali často dosť nemotorne (predierajúc sa poza klavír). Nesporným pozitívom však bolo, že scéna pôsobila ako takmer estrádne televízne štúdio, kde o chvíľu diváci uvidia vzrušujúcu reality show (zábava a klamstvo sa tam bude miešať s hranými aj skutočnými citmi). Umelá skutočnosť tu vystúpila do popredia ako náhrada skutočného sveta.
Dynamiku do inscenácie vniesli aj výstupy konzervatoristov tancujúcich na známe melódie v podaní Swing Society Orchestra. Vhodne vybrané a kvalitne interpretované (hudobne i spevácky) piesne, ktoré vybral a aranžoval Jozef Chorvát, inscenáciu miestami približovali k muzikálu. So živou hudbou má režisér Kollár značné skúsenosti a dobre vie, že s jej pomocou dokáže budovať nielen atmosféru výstupov, ale vďaka textom aj dej, a gradovať citové rozpoloženie postáv. Tento potenciál „muzikality“ naplno využil a treba dodať, že aj vďaka solídnej príprave a herecky zvládnutým speváckym výstupom. Rovnako využil potenciál scénického obrazu a metafory. Či už to bol symbol peňazí, ktoré ničia a zabíjajú v podobe troch divných pánov v žltom, smrť zastrelením v podobe vypustených balónov, obraz Gatsbyho a Daisy na schodisku stojacich tvárou a chrbtom k divákom ako metafora nespojiteľných životov a spoločenských tried alebo rozprávanie pred stiahnutou oponou o ľahostajnosti, ale aj magickom zelenom svetle nádeje, ktoré ostalo kdesi v diaľke za ňou.
Inscenácia je vlastne rozprávaním ex post (miestami malým traktátom), sprostredkovaným očami slušného človeka Nicka Carrawaya (Michal Jánoš). Presťahoval sa do New Yorku na West Egg a postupne predstavuje ostatné postavy, akoby sa s nimi práve zoznamoval na novom mieste. Carraway je rozprávačom aj postavou vstupujúcou do dramatických situácií. Jánošov Carraway má viacero polôh. S nadhľadom komentuje práve odohrané situácie, prirodzene vystupuje z postavy, ale plní aj funkciu akéhosi vševediaceho rozprávača – komentátora vyslovujúceho kritické a nelichotivé životné pravdy. Jánoš je síce úsporný v geste, no presný v pointovaní a výraze. Na ňom stojí celá inscenácia a je rozhodne tou najzaujímavejšou a najživšou figúrkou v celom gatsbyovskom panoptiku. Detsky naivný mladík, ktorý spočiatku všetko komentuje so zmyslom pre čaro nového, časom dospeje v muža, ktorý sa pevne rozhodne ísť ďalej inou cestou. Miera poznania iných i samého seba ho zmení na spomínaného komentátora ľudského života, na postavu, ktorá sa vznesie nad zem a díva sa na všetko z inej perspektívy.
Jeho Nick ako jediná postava prejde vnútorným prerodom. Ostatné postavy sú stvárnené ako pomerne vhodne obsadené typy, využívajúc vonkajšie herecké prostriedky, osvedčený arzenál pohybov a intonácií. Či už je to trochu neurotický a vnútorne nepokojný pumpár Wilson (Tomáš Mosný), miestami do karikatúry spadajúca Myrtle Wilsonová Ingridy Baginovej (sesterský opilecký tanec s Dášou Móderovou pôsobil až technicky nezvládnuto, akoby nevedeli, ako a kam sa majú vlastne potácať), snobský, primitívny Tom Buchanan Miroslava Beňuša s hromovým hlasom alebo naivná a trochu nevýrazná blondínka Daisy Silvie Holečkovej naopak s piskľavým hlasom.
Medzi zaujímavejšie kreácie patrila Jordan Bakerová Petry Blesákovej a Jay Gatsby Mareka Majeského. Blesákovej Jordan bola nonšalantná tajomná dáma s mačacími pohybmi a vyzývavými postojmi. Snáď ako jediná využila možnosť divadelne narábať s kostýmom. Kým ostatní herci a herečky kostým svojej postavy jednoducho len mali oblečený ako peknú variáciu ženských šiat či mužských oblekov z 20. a 30. rokov minulého storočia, Blesáková v pohybe a postojoch využila jeho danosti na tvorbu postavy. Marek Majeský ako Gatsby bol síce v pohybe a geste trochu strnulý, vo výraze miestami menej presvedčivý, ale zachoval si istú dávku potrebného šarmu. Vsadil na striedanie dvoch polôh – pokojného a odmeraného tajomného muža a roztraseného neistého mladíka čakajúceho na zlomový moment stretnutia so svojou láskou. Ťažko si však predstaviť, ako by sa s takouto povahou Jay Gatsby dostal k bohatstvu z pašovania alkoholu v čase prohibície. Majeského Gatsby je od začiatku plný akejsi melanchólie až nehybnosti (pomalá strojenosť). Fitzgeraldov Gatsby zas bol životaschopný a cieľavedomý jedinec, ktorý šiel neúprosne a plánovane, krok za krokom za svojím cieľom. Toto bolo viackrát zdôraznené aj v texte inscenácie. Majeského Gatsbymu chýbali práve odhodlanosť a vôľa, ktoré nahrádzal afektom (v zmysle, že na dramatickú situáciu postava nereagovala vedome, ale skôr citovo).
Snáď preto v závere inscenácie nebolo za ním až tak ľúto. Stratil tú zvláštnu auru sympatickosti, ono povestné čaro „cieľavedomých rojkov“, nachádzajúcich spôsoby (často riskantné), ako sa priblížiť k svojmu snu. Gatsby bol ako nočný motýľ, ktorého spáli žiara umelého svetla, za ktorým neúnavne letel v nádeji, že je skutočné (zelené svetlo na konci Daisynho móla – peniaze i nádej na lásku, keď ich máš). Trnavského Gatsbyho takým musel urobiť až záverečný rozprávačský výstup Michala Jánoša (a tiež Gatsbyho otca v podaní Jána Topľanského).
Napriek všetkému ide o inscenáciu odvážnu a umne zrežírovanú. Ukázala herecký aj spevácky potenciál mladšej časti súboru. Predovšetkým však priniesla veľa tém na zamyslenie. Prostredníctvom paralely spoločnosti i jedincov zo začiatku minulého storočia (stratená generácia) s tými dnešnými vznikol priestor na pomenovanie toho, v čom sme iní. Ukazuje sa, že v mnohom ani nie. Túžime po luxuse, peniazoch, moci a bezstarostnom živote. Manželstvá a lásky sa rovnako ako kedysi striedajú s neverou a nešťastím. Obklopujú nás tragické osudy, ktoré si ani nestihneme všimnúť. Ženie nás vpred vypočítavosť, túžba po stabilnom postavení a občas aj niečo ako sen. Chceme byť niekým výnimočným a šťastným. Azda preto máme pochopenie pre silu preludov vlastného srdca a azda aj pre tie preludy mávame pocit prázdnoty a stratenosti. To je inscenačný odkaz, ktorý nie je márny.

---

[1] Inscenátori prevzali metaforu z Fitzgeraldovho románu („Stmievalo sa a na druhej strane pobrežia blikalo zelené svetlo na okraji Daisynho móla…“). Zelené svetlo, za ktorým Gatsby celý život šiel, symbolizuje peniaze, ale aj nesplnený sen o láske.