STAČÍ BYŤ, O TO OSTATNÉ SA POSTARAJÚ TÍ S KRÍDLAMI

Štúdio tanca Banská Bystrica

námet a choreografia: Zuzana Hájková
hudba: Juraj Haško
scéna: Martin Dubravay
kostýmy: Larisa Gombárová
účinkujú: Denisa Benčaťová, Martina Beňačková, Michaela Nezvalová, Petra Péterová, Tibor Trulík
Premiéra: 01. 12. 2007 v Komornom divadle DK Banská Bystrica
Biela a čierna. Jin a jang. Zlo a dobro. Jednota a večný boj. Sú tu, hoci ich nevidíme. Sily, démonov a anjelov. Cítime ich, lebo oni sa nás dotýkajú. Hoci ten dotyk nie je fyzický, ale čosi tušíme. Možno práve teraz sa kdesi okolo nás vznášajú a vyzerá to vážne: obaja by chceli zasiahnuť. O tom, ako blízko sú duchovné bytosti alebo energie, ak chcete, rozpráva najnovšie tanečné predstavenie Blízkosť vzdialených zo Štúdia tanca v choreografii jeho zakladateľky Zuzany Hájkovej.
Ona: v bielom. Tancuje vznešene, jemne, láskyplne. On: v čiernom, s tmavou kravatou na tmavej košeli. Pohybuje sa trhane, nevrlo, nepríčetne, skľúčene.
Podobná etuda, len úplne iná. Podobný pohyb, len úplne iný. Závisí od kostýmu a kostým závisí od úmyslu bytosti, na ktorej je natiahnutý. Dva póly, dva extrémy, treba zabudnúť na strednú cestu. Toto je boj. O našu dušu, ako inak? Výsledok tohto ringu rozhodne o tom, ktorá farbu bude kolovať našou krvou, mysľou, dušou. Ktorá z tých dvoch bytostí príde bližšie než ďaleko. A potom začne vládnuť – našimi pohybmi, konaním, nami.
A od čoho závisí, ktorá z farieb to v ringu vyhrá? To je tá životná otázka. Predurčenosť alebo aktivizmus? Konať či snáď len byť? Ale pekne po poriadku – skok po skoku.
Po úvodných tanečných minútach, v ktorých sa predstaví Pani Dobrá (Anjel) a Pán Zlý (Démon alebo Diabol) pricupitajú (veľmi rozkošne) na javisko troje dverí. Keď sa otvoria dokorán, odhalia tri ženské, veľmi rozdielne, veľmi konkrétne životné štýly.
Scénograf Martin Dubravay pripravil divákom jasnú a pôsobivú scénu. Za prvými dverami sa skrýva žena na stacionárnom bicykli, šliape vzduchom bez prestávky, neuroticky akoby naozaj verila, že niekam unikne. Sebazničujúci pohyb, lebo dnes už netreba mať dozor nad nedisciplinovaným telami, netreba ich väzniť vo Foucaultovom Panoptiku. Dnes si je každý sám sebe otrokom aj otrokárom. Jednou rukou sa udrieme bičom a druhou si vkladáme cukor do úst.
Ďalšie dvere otvoria okno do spálne. Červenej ako víno, vyzývavo červenej, agresívne červenej, a najmä nešťastne sa opíjajúcej. Keď nikto nevidí a keď kdesi na srdci leží niečo tragické a ťažké a studené ako balvan, ktorý ani alkohol neroztopí. Ale treba to skúšať a mať svoju fľašku vždy po ruke, v šuflíku pod posteľou.
A ešte sú tu tretie dvere. A za nimi romanticky zamilovaná žena. Svadobná fotografia, vysušená kytica ruží, kniha a stolička, na ktorej sa žienka šťastne točí v naivných oblakoch. Zdá sa, že aspoň tu je všetko tak, ako má byť. Čo sa spoločenských konvencií týka, určite. Len keď žena odhodí knihu a prázdny oblak praskne, teda keď sa roztancuje, vtedy začne kričať pohybom. Príliš živelne, ruky aj nohy jej z pyžamka vystrelia ako oddanému psovi pustenému z obojka. Akoby sa chcela roztrhnúť, vyrvať si kúsok zviazaného srdca, volá o pomoc. A naozaj, dočká sa jej, rovnako ako aj ďalšie dve opustené, utrápené duše.
Workoholička, alkoholička, romantička, nie je to jedno? Osamelosť si nevyberá. A čo s ňou urobíme – či ju polejeme alkoholom, knihou alebo rotopedom – tie možnosti sa zdajú byť podobne mizantropické. Lebo, aspoň tak to vyplýva z Blízkosti vzdialených, napokon je aj tak všetko v rukách Tých Druhých. Anjelov a Démonov. A nikdy vopred nevieme, kto z nich vyhrá.
Všetko je tu také odovzdané. Tri ženy kúpajúce sa vo svojej bolesti. A Tí Druhí im vlastne len chcú pomôcť. Len ich predstava pomoci je raz veľmi blahodárna, inokedy deštruktívna. Závisí od toho, či sa veci chytí Anjel alebo Diabol.
Zdá, že Anjel a Démon sú v rovnováhe. Veď každý si z nich si berie svoj pohybový priestor a čas. Plynie to postupne, prípad po prípade, žena po žene, pri každej odhaľuje Anjel a Démon svoju silu. No napriek tomu, nevyznievajú ich „operácie“ vyrovnane. Démonov tanec je naliehavejší a expresívnejší, Anjelov pohyb je v porovnaní s ním nevýrazný, akoby dobro nemohlo nabrať extrémne polohy. Také ako u Diabla – keď z uškriekano divokej a chladnej erotiky prechádza do zbesilosti, potom do agresie a stúpa vysoko, až do nenásytných polôh. Škrtí, dusí, udiera zúfalo sa plaziace telá. Jeho špirálovito rastúce násilie a krutosť akoby nepoznalo hranice. Taký je Diabol. Zdá sa byť oveľa rozhodnejší vo svojom konaní ako Anjel. Ten je jemný a pôsobí ako balzam na rany a jazvy, no jeho pohyb akoby nedokázal explodovať a zaliať javisko svojou láskou tak ako Diabol svojou nenávisťou.
Psychóza narastá, anjel ju nestíha vyrovnávať. Rotoped sa spája s počítačom, k šliapajúcim nohám sa pripájajú bez prestávky do klávesnice čosi ťukajúce prsty a k roztopašnej erotike prichádzajú S/M praktiky.
Je v tom veľa energie, ale prekvapenia a teda aj napätia s pribúdajúcimi minútami čoraz menej. Po fascinujúcom úvode sa etudy pravidelne striedajú, krok za krokom, až príliš proporčne. Pre tých, čo majú radi zvraty, nečakané rozuzlenia, všetky tie peripetie a digresie, je to príliš symetrické predstavenia. Troje dverí, tri osudy, tri boje medzi Anjelom a Démonom. Dobre sa na ten súčasný pohyb pozerá, krásne sa tomu rozumie, ale možno by nezaškodilo, ak by aj divák občas, tak ako tri ženy na pódiu, zalapal po dychu. Ponoril hlavu do vína, do vlastných spomienok, do svojho nekľudu, workoholizmu, čohokoľvek, do vlastného boja.
Z Hájkovej príbehov na javisku vanie ľudská pasivita. Nie my si vyberáme, ktorú silu pustíme bližšie: to Oni si vyberajú nás. Toľko k tej počiatočnej životnej otázke – len byť. Človek akoby bol príliš slabý na to, aby sa rozhodol, ako chce žiť, a akým chce byť. Akoby za všetko zlé mohol Démon, ktorého už proste nebaví vysedávať tam, niekde v diaľke, a hompáľať infantilne nohami vo vzduchu. A keď je najhoršie, príde rýchla záchranná anjelská služba. Pohoda. A ten, podobne ako Perinbaba fúkne len tak do našich životov trochu tepla, lásky a pokoja.
Ak by to niekomu stále nebolo jasné: záverečné anjelské krídla a vytrubovanie na roh sú ako vystrihnuté z vianočných rozprávok. Ktovie, ktorí z tých dvoch zamieril rohom práve teraz na nás. Vizualizovať si ich už oboch dokážeme. Možno trochu príliš.

Sunderman Kadlecova

Jana Sunderman (rod. Kadlecová), počas štúdia Mediálnych štúdií na Karlovej Univerzite v Prahe začala pôsobiť ako korešpondentka pre kultúru pre denník SME, venovala sa najmä filmu, fotografii a súčasnému tancu. Externe prispievala do Taneční zóny, Divadelných novin, Xantypy a iných českých médií.

Po ukončení štúdia pôsobila ako vedúca oddelenia kultúry v týždenníku Domino Fórum, neskôr ako kultúrna redaktorka v denníku SME.

Získala viacero štipendií, o.i. na Medzinárodnom workshope pre mladých tanečných kritikov (Taneční Zóna), na Programe pre mladých filmových kritikov (Medzinárodný filmový festival Rotterdam).

V mladosti tancovala v súboroch súčasného tanca Bralen a Allegro.