SĽUBNÁ ROZPRÁVKA

Staré divadlo Nitra
Preklad, dramatizácia a dramaturgia: Veronika Gabčíková, scéna, kostýmy a bábky: Zuzana Malcová a. H., text piesne: Oľga Schrameková, hudba, réžia: Kamil Žiška a.h.
Premiéra: 9. a 11. novembra 2007, Staré divadlo Nitra
Novembrová premiéra Starého divadla v Nitre priniesla ďalší titul pre detského diváka. Jan Drda, známy český dramatik a prozaik, autor divadelných hier a filmových scenárov písal aj rozprávky. Z jeho zbierky České pohádky (prvýkrát vyšli v 1959 s ilustráciami Josefa Ladu) si vybrali nitrianski inscenátori rozprávku Zabudnutý čert. Čertovi Trepifajkslovi, na ktorého zabudli aj v pekle, sa do chalupy a života nasťahuje rázna baba Plajznerka a poľudští ho na Matesa. Trepifajksel-Mates vymieňa svoje čertovské meno, chvost, rohy a lenivosť za dobré jedlo, oblečenie, babinu starostlivosť a ľudskú pracovitosť. A keď si naňho nakoniec aj v pekle spomenú a musí sa ísť zodpovedať za svoje prehrešky voči čertovstvu, sám Lucifer ho z pekla vyženie, lebo Mates už nie je žiaden čert, Plajznerka ho načisto počlovečila.
Hoci existuje Drdova vlastná dramatizácia s názvom Dalskabáty, hříšná ves aneb Zapomenutý čert, dramaturgička Veronika Gabčíková sa rozhodla preložiť a dramatizovať pôvodný text z Drdovej rozprávkovej zbierky. Rozhodla sa vychádzať z českého originálu, a nie zo slovenského prekladu Maši Haľamovej z roku 1988 (zbierku rozprávok J. Drda: Zabudnutý čert vydali Mladé letá). Tomu sa netreba čudovať. Haľamovej preklad ozaj nie je šťastný. Použitý neprirodzený archaický jazyk nevyznieva poeticky a zároveň humorne ako Drdova osobitá čeština. Postráda šťavnatosť a rytmus originálu, retarduje prúd rozprávania, robí z jadrnej rozprávky uhladený salónny príbeh.
Gabčíková po Drdových Dalskabátoch zrejme nesiahla kvôli – pre tento prípad – zbytočnej košatosti príbehu a množstvu postáv, jej snahou bolo vytvoriť komornú hru s jednoduchou dejovou líniou, ktorú odohrajú štyria protagonisti.
Dramatizátorka je dejovo verná rozprávke a očarená nezameniteľnou poéziou Drdovho jazyka usiluje sa ju výstižne zachytiť. Príbeh buduje naratívne, vytvára dve postavy Anjelov – rozprávačov, ktorí dej prerozprávajú, komentujú a vysvetľujú. Nevýhoda takéhoto prístupu sa prejavila najmä v úvode dramatizácie (i inscenácie), ktorý je priveľmi uvravený a málo dramatický. Vstupom baby Plajznerky do deja sa ale všetko dostáva do rovnováhy a najmä druhá polovica textu – Matesovo zoznamovanie sa so životom dediny, až kým sa nestáva jeho súčasťou – poskytuje režisérovi dostatočnú inšpiráciu a priestor na budovanie zaujímavých divadelných obrazov rýdzim divadelným jazykom. Napomáha tomu aj dôslednejšie a aktívnejšie využitie postáv Anjelov, ktorí už nie sú len rozprávačmi, ale berú na seba ostatné postavy – Susedu, Kováča, Tovariša, Krčmára, a nakoniec aj Čertiska a Lucifera.
Tak ako text, tak aj inscenácia samotná v náznaku odkazuje na známe filmy podľa Drdových scenárov (spomínané Dalskabáty.. aj Hrátky s čertem v Ladových dekoráciách). Výtvarnou dominantou priestoru sú veľké drevené vráta, ktoré oddeľujú mikrosvet chalupy, v ktorej žije Mates, neskôr spolu s Plajznerkou, od zvyšku sveta. V tomto brlohu sa zašíva Mates ešte ako lenivý čert Trepifajksel, aby naňho v pekle neprišli. Je to jeho kráľovstvo, ktoré si nárokuje pred Plajznerkou a do ktorého ju nechce ani za nič pustiť. Toto sa postupne, ako si Plajznerka Matesa získava, mení spolu s ním zo špinavej zatečenej kutice na úhľadnú izbietku. Scény z ostatných, pre Trepifajksla-Matesa cudzích prostredí – z dediny, lesa – sa odohrávajú priamo vo vrátach, ktoré tak plnia funkciu kukátkového divadla. Scéna, v ktorej sa už celkom poľudštený Mates vyberie s Plajznerkou na hody do dediny a ktorá sa odohrá pred vrátami, v priestore pôvodnej chalupy, tak nesie ďalší význam – Mates zobral za svoje aj prostredie dediny, už do nej patrí.
Najdôležitejšími rekvizitami sú veľké plné vrecia. Režisér Kamil Žiška spolu s výtvarníčkou Zuzanou Malcovou ich využívajú naozaj mnohoznačne – kopa haraburdia sa mení na posteľ či nábytok, neskôr na kostol, no javiskovo významotvornými sú chvíle, kedy ich herci animujú ako dedinčanov. A opäť – ich význam sa dokonale napĺňa v závere, kedy z tých istých vriec herci vytvoria obrovskú bábku Lucifera. K takýmto výsostne divadelným oživeniam rekvizít patrí aj výborne animovaná kobyla, vytvorená z prúteného kresla a košíka.
Rozpačito oproti tomu pôsobia malé vyrezávané drevené bábky Anjelov, ktorým nepomáha ani dotvorenie krídel z rúk Anjelov-hercov v rukavičkách z peria. Postrádame iný než ilustratívny zmysel ich použitia. Nefunkčým prídavkom, ktorý hercovi skôr prekáža, je aj marioneta Trepifajksela, farebne splývajúca s kostýmom Valkoviča, hoci herec sa ju usiluje vodiť tak, aby bola viditeľná. Možno i preto sa jej inscenátori zrazu kdesi v polovici príbehu zbavujú a Valkovič ju viac nenápadne ako výrazne odhadzuje do zákulisia – málo dôrazné a nevybudované gesto na to, aby sa dalo pochopiť ako odhodenie posledného spojenia Matesa s peklom… Škoda. Väčšia dôslednosť pri utváraní vzťahu medzi vodičom a tradičnou bábkou (maňuškoví anjeli a marioneta čerta) mohla významovo dotvárať príbeh rovnako nevšedne, ako sa to darilo pri oživovaní rekvizít (vrecia, prútené kreslo).
Inscenácia herecky stojí na protagonistoch Oľge Schramekovej ako Babe Plajznerke a Romanovi Valkovičovi v úlohe čerta Trepifajksela – Matesa. Obom postavy sadli ako uliate a majú nemalú zásluhu na vydarenej inscenácii. Schramekovej Plajznerka je rázna žena, ktorá sa nezľakne ani čerta. Vie ale, na ktorú zahrať, aby si ho získala, aby dosiahla svoje. Skúsenosti s tromi nebožtíkmi, všetko Matesmi, ju naučili, že i na čerta treba okľukou a prefíkano, potom z neho možno urobiť aj človeka. Ďalší rozmer dáva Schrameková svojej postave svojráznym šťavnatým dialektom. Je zdrojom slovného humoru, vrství komičnosť celej postavy, no keď sa to žiada, vie ním aj poláskať a utešiť. Ľahko preto obídeme nelogickosť Matesovej rečovej premeny z čerta na človeka: z čertovskej reči a nezrozumiteľného bľabotania prechádza do spisovnej slovenčiny, ktorá ale zžívaním sa s Plajznerkou stráca svoju „čistotu“ a mieša sa s jej nárečím. Romanovi Valkovičovi bola postava Trepifajksela akoby šitá na mieru. Jeho kúzelne neohrabaný čert, ufrflaný, no od začiatku neškodný, je ako starý mládenec: skoro vďačne vymieňa svoj chvost a rohy za jedlo a šaty. Nie je z neho ale umiernený Plajznerkin prívesok, Matesov vnútorný čertovský oheň nám Valkovič predvedie v scéne stretnutia sa s kováčom – zanietene diskutujúc o koňoch – a v nasledujúcom výstupe podkutia kobyly, ktorá je aj bábkovodičsky vynikajúco rozohraná.
Schramekovej s Valkovičom sekundujú v postavách Anjelov Lucia Arendášová – Barcziová a Ivan Gontko. Ich výrazná typová odlišnosť a klaunské líčenie navádzajú k myšlienke, že budú nielen rozprávačmi deja, ale aj jeho vtipnými glosátormi. Hereckú uvoľnenosť a istotu získavajú, až keď na seba preberajú sprievodné postavy príbehu – Kováča, Tovariša, Krčmára, Lucifera – a animujú ich.
Kamil Žiška nie je v bábkovom divadle úplným nováčikom. Zaujal už réžiou rozprávky Soľ nad zlato v Bratislavskom bábkovom divadle a i keď sa jeho druhý titul pre toto divadlo, Shakespearova Búrka, hrá tak často ako trinásty plat, je zrejmé, že ho možnosti bábkového divadla lákajú. Aj v Zabudnutom čertovi cítiť jeho poctivý prístup a pokoru pred textom, príbehom i javiskovým tvarom. Hľadá vzťah medzi hercom a bábkou, skúša možnosti vyjadrovania sa prostredníctvom animovaných predmetov, overuje si platnosť príbehu vo významotvorných javiskových obrazoch.
Je v ňom veľký potenciál a výnimočná schopnosť funkčne prepájať režijné vedenie s výtvarným zvládnutím priestoru a výrečnou hudbou. Vedenie Starého divadla v Nitre správne vycítilo príchod perspektívneho tvorcu, ktorý sa divadlu za dôveru už na prvýkrát odmenil poetickou hravou inscenáciou. Dúfajme, že jeho ďalšie réžie na nás nenechajú dlho čakať.

Dominika Zaťková

Dominika Zaťková absolvovala odbor divadelná a rozhlasová dramaturgia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas štúdia začala pracovať v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie (dnes Divadelný ústav), kde sa profesijne zameriavala predovšetkým na bábkové divadlo a divadlo pre deti. Ako redaktorka festivalových spravodajcov alebo ako členka poroty sa zúčastňovala ochotníckych národných prehliadok divadiel pre deti a divadiel hraných deťmi. Stála pri zrode časopisu Teatro a pracovala ako jedna z jeho prvých redaktoriek. Ako lektorka dramaturgie pôsobila v Bábkovom divadle na Rázcestí, s ktorým od roku 1994 až doteraz spolupracuje na medzinárodnom festivale Bábkarská Bystrica. Od roku 2004 zastávala v Divadelnom ústave post PR manažérky a od vzniku festivalu Nová dráma/New Drama sa podieľa na jeho príprave a realizácii; od roku 2010 ako hlavná koordinátorka. Ako editorka pripravila zborníky a publikácie Dosky 1996 – 2005, Živé divadlo (45 rokov profesionálneho bábkového divadla v Banskej Bystrici), Festival Nová dráma/New Drama 10 rokov a Bábkarská Bystrica, festival všetkých veľkostí. Je autorkou viacerých odborných štúdií a článkov venovaných činohernému a bábkovému divadlu.