(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Premiéra8. júna 2016
Bienále bábkového a alternatívneho divadla Skupova Plzeň očarí svojou veľkorysosťou, početnosťou zahraničných pozorovateľov, kultivovanými priestormi domáceho Divadla Alfa, ale aj industriálnymi objektmi prerobenými na kultúrne centrá, v ktorých sa odohráva časť festivalového programu. K plusom podujatia tento rok patril aj jeho otvárací ceremoniál. Na obdobných prehliadkach sú formálne príhovory nezorientovaných predstaviteľov samospráv vyčerpávajúce pre obe strany. Plzenské vítanie viedol riaditeľ festivalu a Divadla Alfa Jakub Hora. Odetý bol do klaunského oblečenia – rovnakého ako na obrázku, ktorý sa stal hlavným motívom vizuálu tohto ročníka.

Dospelým

Hygiena krve
Divadlo Líšeň Brno
Z pätnástich súťažných inscenácií hlavného programu sa hneď dve inšpirovali filmom, jeho dejinami, filmovými postupmi, žánrami a ich parodizáciou. Inscenácia Biograf súboru Cirk La Putyka Praha však z tohto žriedla vyťažila len málo. Režisér Marek Zákostelecký sa snažil v inscenácii navodiť atmosféru starých kín. Premietač deklaroval, že jeho kamaráti sú ukrytí vo filmovom kotúči, pustil ho a následne komunikoval s premietaným obrazom (nemým filmom) a vstupoval doň. Biograf vyznel povrchnejšie aj preto, že vo festivalom programe nasledoval až po inscenácii Filmmakeři Malého divadla z Českých Budějovíc. Tvorivému tímu pod vedením režiséra Janka Lesáka sa podarilo témy zhostiť podstatne nápaditejšie. Mimoriadne presne parodovali nemý film, horor, western, vojnový film, sitkom aj sci-fi. Zároveň zobrazovali proces vzniku filmu, priamo na scéne sa pohyboval zvukár a maskérka. Inscenáciu pozdvihli aj naživo pripravované ruchy a animácie, ktoré premietané na pozadí navodzovali prostredie, v ktorom sa dej práve odohrával. Jednotlivé „filmy“ dopĺňali charakteristické rekvizity (bar v salóne, vrecia na okraji vojnových zákopov a pod.).  Autorom scény bol Kamil Bělohlávek, ktorý vytvoril scénografiu aj k inscenácii Spadla klec alebo První případ podporučíka Vitáska plzenského Divadla Alfa. Tu však ide o absolútne odlišnú poetiku. Výprava inšpirovaná komiksom obsahuje plošné papierové nápisy, pohráva sa s perspektívou – uhlom pohľadu na práve prebiehajúcu situáciu.
Inscenácia domáceho divadla zároveň patrila k tomu najtradičnejšiemu, čo sa na festivale dalo vidieť. Príbeh Tomáša Jarkovského a Jakuba Vašíčka je o mladom podporučíkovi, ktorý vyriešil prípad ukradnutého receptu na pivo z plzenského pivovaru. Podaný je princípom divadla v divadle – tento veselý detektívny príbeh, ktorý sa odohráva v 70. rokoch minulého storočia, naštudovali trestanci z miestnej väznice. V konkurencii viac či menej novátorských experimentov vyznela inscenácia konvenčne. Na festivalovej atraktívnosti jej nepridala ani práca s lokálnymi reáliami. Na druhej strane však spolu s nesúťažnými maňuškovými inscenáciami Tři mušketýři a Cha cha cha aneb Charlie Chaplin a jiná cháska ukázali tvorcovia z Alfy tradičnú, animátorsky poctivú a stále fascinujúcu tvár bábkového divadla.
K tým, ktorí robia moderné divadlo a pritom nezanevreli na bábky, patrí pražský súbor Buchty a loutky. Don Šajn nevybočoval z ich rokmi sformovanej jedinečnej poetiky. Marionetová inscenácia neobsahuje násilné aktualizácie, príbeh zvodcu, ktorý hrávali už tradiční kočovní bábkari, však ponúka tak, že je zaujímavý aj pre súčasného diváka – je podaný s ľahkosťou, humorom, animátorskou zručnosťou a s priznanou divadelnosťou.
Jedinú angažovanú inscenáciu vo festivalovom programe ponúkol brniansky súbor Líšeň. V Hygiene krvi tvorcovia na čele s režisérkou Pavlou Dombrovskou reagujú na zvyšujúcu sa radikalizáciu spoločnosti i rasistické prejavy a vracajú sa k téme holokaustu. V inscenácii poskladali mozaiku z dobových dokumentov, zaznamenaných životných príbehov, prejavov nacistických vodcov, aj z úryvkov zo súčasných webových stránok radikálov. Vytvorili tak hrozivú spomienku na dobu, kedy bola spoločnosť ochotná uveriť, že „nie každé ľudské stvorenie je skutočne človekom“ a vodcovia určovali, kto s kým môže plodiť deti, aby bola dodržaná „hygiena krvi“ a budoval sa kvalitný genofond správnej rasy. Inscenácia je vo výpovedi príliš explicitná, má však v ponuke súčasnej bábkarskej tvorby opodstatnené miesto. Jej prednosťou je aj výtvarná stránka, ktorej autormi sú Luděk Vémola a Iveta Kalousková. Objekty sú vytvorené zo šrotu, hlavným prvkom je hrdzavý fúrik, ktorý mení svoje funkcie a v kombinácii s maskou tváre vyskladanou z kúskov železa pripomína ľudskú bytosť.

Atmosféra a zrozumiteľnosť

Don Šajn
Buchty a Loutky Praha
Viaceré inscenácie spájala (nie vždy úspešná) snaha o vybudovanie strhujúcej atmosféry a o prácu s napätím. Problematická bola často aj ich zrozumiteľnosť – schopnosť diela komunikovať s divákmi a príbuznosť s bábkovým divadlom.
Herečka Daniela Šišková a režisér Braňo Mazúch, tvorcovia inscenácie Stařec, moře a dívka zo Západočeského divadla v Chebe, napísali text inšpirovaný Hemingwayovou novelou. Kontemplujú v ňom o starobe a mladosti, o odhodlaní a sile mora. V scénickom stvárnení použili konvenčné prvky ako odkaz vo fľaši, rybárske siete, igelit predstavujúci vodu, ale i reálnu vodu stekajúcu na nahú herečku. Zaujímavá téma sa tak na javisku zmenila na výstupy lavírujúce na hrane gýču (napríklad nápis La mar na chrbte herečky v závere), predvídateľnosti a nudy. Monodramatickým výstupom, v ktorých sa odrážala práca s postupmi performancie, chýbala grácia, vyznievali potom formálne a nepatrične. Inscenátorom sa nepodarilo dosiahnuť napätie a vyvolať divácku zvedavosť.
Vybudovať podmaňujúcu atmosféru nedokázal ani súbor Geisslers Hofcomoedianten, ktorý pracoval so zaujímavou predlohou – lužickosrbskou legendou o majstrovi čiernej mágie. Hlavným výtvarným prvkom komornej inscenácie Já jsem Krabat je spätný projektor (tzv. meotar), s ktorým herec stvárňujúci čarodejníckeho majstra priznane pracuje. Režisér Jakub Maksymov umne vyriešil zobrazovanie všetkých postáv, traja herci to zvládli s použitím projektora a tieňohry. Inscenácia mala dobrý základ, no predstavenie bolo istým spôsobom nemotorné. Rušili ho neisté pohyby pri ukladaní obrázkov na projektor, zásuvka, ktorá sa nechcene zasekávala, ale aj priveľká možnosť na improvizovanie. Chýbalo presné časovanie, detailnosť a precíznosť.
Strhujúce napätie vybudoval súbor Handa Gote Research & Development počas predstavenia Erben: Sny. Inšpirovaní krátkym textom Jaromíra Erbena zobrazili odkazy na ľudové tradície a vo výstupoch varírovali asociácie na obdobie romantizmu. Tvorcovia vynikajúco pracovali s obradnosťou, atmosférou, napätím a hudobnosťou. Obradnosť evokovali napríklad dreváky, ktoré ozvučovali každý krok hercov či šúpanie na javisku uvareného horúceho zemiaku.
Obradné a atmosférou elektrizujúce bolo i predstavenie La Loba skupiny Lenka Vagnerová & company. Podľa starých mýtov je La Loba vlčia žena zbierajúca kosti. Bytosti, ktoré z nich zloží, potom dokáže oživiť. Od svojej premiéry v roku 2013 si tanečná inscenácia vyslúžila množstvo chvál a ocenení. Na festivale sa dielo sa približovalo skôr kategórii alternatívneho divadla, ktorú Skupova Plzeň prijala v roku 2010 aj do svojho podtitulu.
Pirát a lekárnik zoskupenia Wariot Ideal patril tiež k tvorbe vzdialenej od bábkového divadla. Os diela tvoril príbeh o chlapcoch – dvojčatách, z ktorých jeden sa stal klamárom (lekárnikom) a druhý hrdlorezom (pirátom). Na túto os sa však bezbreho nabaľovali výstupy troch účinkujúcich, ktorí súperili o miesto na javisku. Ide tu o absolútnu dekompozíciu, ktorá nemá pravidlá. To všetko s výraznou a bohatou výtvarnou zložkou. Tvorcovia používali rekvizity od moderného projektoru po púťový kovový silomer, na ktorý počas predstavenia (trvajúceho viac ako hodinu) nespočetnekrát udreli kladivom. Je len na divákovi, koľko si toho od zoskupenia nechá „naložiť“. Na plzenskej repríze viacerí opustili hľadisko dlho pred koncom predstavenia.
Otázky o spomínaných inscenáciách si kládla aj porota. Jej predseda Karel Makonj v záverečnom vyhlásení predniesol: „Jakkoli je důležitá pro vývoj divadelního umění otázka vztahu hlediště a jeviště, a tedy i otázka společenské funkce divadla, stejně tak je třeba se ptát na ještě prazákladnější otázku: Co je vůbec ještě divadelní umění? Je jím i inscenovaná didaktická přednáška nebo ukázka výchovného koncertu na straně jedné či konceptuální projekt soustředěný spíše až příliš sám do sebe? Neodpovídáme, spíše se ptáme… Odpovědi ať hledá každý sám u sebe…“

Deťom

Mami, už tam budem?
Divadlo Minor Praha
Bábky nedominovali ani inscenáciám pre deti. Ak ich však tvorcovia použili, vyťažili z ich možností efektný výsledok. Perníková chaloupka z produkcie Studia DAMÚZA ukázala, ako môže byť aj chronicky známa rozprávka spracovaná invenčne. Autor scény (a zároveň i textu) Kamil Bělohlávek vytvoril multifunkčný vozík – trochu ako zmrzlinársky, trochu ako od šmelinára. Mal viacero vyklápacích plošiniek, predstavoval pec na pečenie medovníkov aj priestor pre hru s bábkami. „Onewomanshow“ Miroslavy Bělohlávkovej mala spád, humor aj pôvab. Zaujímavý na tejto interpretácii je záver, v ktorom sa deti nevrátia k otcovi. Dozvedáme sa len, že Marienka pečie perníky (podľa receptu Ježibaby) a Janko hrá na gitaru. Tým vzniká premostenie k muzikantovi, ktorý je celý čas prítomný na scéne a hudobne sprevádza herečku.
Pražské Divadlo Minor uviedlo na festivale inscenáciu Mami, už tam budem? Manželský pár, ktorý uviazol v dopravnej zápche, spomína, ako kedysi svojim deťom krátil dlhé cesty autom. Dozvedáme sa o rozprávkach inšpirovaných časťami motorového vozidla – stieračmi či hmlovými svetlami. Z jednoduchej makety auta (autorkou výpravy je Bára Čechová) sa vykľuje multifunkčný priestor, v ktorom je ukrytých množstvo bábkarských fígľov. Inscenácia zaujala témou i bezprostredným herectvom Lenky Volfovej a Jiřího Jelínka, ktorý je aj autorom textu a režisérom diela.
Auto dominovalo aj scénografii inscenácie Kapela jede! aneb není pecka jako pecka z Naivného divadla v Liberci. A hoci inscenátori (režisérka Michaela Homolová a scénograf Robert Smolík) použili aj bábky, dominantným bol činoherný prejav. Text Víta Peřinu pracuje s homonymami. Kapela vyráža na turné, no nemá hotové texty k piesňam. Postupne vzniknú songy o kohútiku – kohútikovi, o lóse – losovi a podobne. Inscenácia má vtip a ponúka nevtieravé vzdelávanie v oblasti českého jazyka, no konceptom je ťažkopádna. Príčinou je zrejme štruktúra dialóg – pieseň – dialóg – pieseň, ktorá je príliš zväzujúca.
Vít Peřina je aj autorom textu Hodina Komenského aneb Život J. A. K. trochu jinak. Hra neskúma život a dielo významnej európskej osobnosti podrobne či nejakou špeciálnou optikou. Komenský v nej ostáva ikonou bez ľudského rozmeru. To však bol pravdepodobne zámer, najmä vzhľadom na adresáta (deti od ôsmich rokov): ponúknuť formou divadla základné fakty. Zopár žiakov so slabým prospechom a jeden premotivovaný „bifľoš“ sa stretnú „po škole“, kde im učiteľ rozpráva fakty o Komenskom – os jeho životopisu, dielo a posolstvo filozofie schola ludus. Inscenácia Martina Tichého v Divadle loutek v Ostrave ponúka možnosť zažiť školu hrou – naučiť sa niečo z histórie priamo počas divadelného predstavenia.
Štvrtou festivalovou inscenáciou, ktorej výpravu navrhol výtvarník Kamil Bělohlávek, bolo dielo O bílé lani Divadla Drak z mesta Hradec Králové. Oplývalo rovnako silnou hudobnosťou ako väčšina tvorby tohto divadla. V tomto prípade je dokonca na javisku priznaný orchester. Výtvarne vysoko estetizovaná inscenácia sa odohráva v loveckom salóne, čím korešponduje s fabulou hry o dievčati, ktoré sa pod vplyvom kliatby premení na laň a lovec ju zastrelí. Oživí ju však jeho bozk a nasleduje svadba. Je evidentné, že režisér Jakub Vašíček mal jasný zámer a inscenáciu pevne v rukách, no výsledok je možné pripodobniť k formálnemu a chladnému varieté. Evokuje ho steperské číslo lekára či výstup dvorných zabávačov.

Slovenská vzorka

Okrem inscenácií českých divadiel dotvárala program festivalu aj zahraničná tvorba. Zo Slovenska vybrala dramaturgická rada nezávislé súbory – banskobystrické Odivo (Láska P a vášeň B), divadlo Tyjátr z Nitry (Don Šajn alebo Márnotratný syn) a návštevníci, ktorí zotrvali až do konca festivalu, mohli ako predposledné predstavenie vidieť Krásu a hnus zoskupenia Med a prach. Slovenskú tvorbu zastupovala aj inscenácia Múr Katedry bábkarskej tvorby DF VŠMU. A hoci šlo o nesúťažný program, porota festivalu sa rozhodla udeliť jednu z cien práve tomuto dielu – Zvláštnu cenu poroty Kataríne Aulitisovej a Markéte Plachej za inšpiratívne pedagogické vedenie inscenačného projektu.

Bábky a alternatívy

Skupova Plzeň 2016 ukázala, že ani tvorcovia z krajiny, v ktorej má bábkové divadlo také silné podhubie, nedôverujú bábkam bezvýhradne. Výrazný priestor dostali projekty z oblasti alternatívneho divadla. Prekvapivé však je, že v pohnutej, geopoliticky napätej dobe, v ktorej sú na dennom poriadku kauzy otvárajúce témy ľudských práv, (pseudo) vlastenectva, politickej kultúry, témy konšpirácií, mediálnej manipulácie a propagandy, sme videli len jednu angažovanú inscenáciu. Nezaznamenali sme ani pokusy o otváranie historických tém, nový pohľad na ne, deheroizáciu či naopak pripomenutie nedocenených dejateľov. Inscenácie viac experimentovali s formou či napĺňali zábavnú a oddychovú funkciu divadla.
 
Lenka Dzadíková
Skupova Plzeň 2016
32. medzinárodný festival bábkového a alternatívneho divadla
8. – 12. jún 2016, Plzeň
www.divadloalfa.cz/skupova-plzen

Článok vznikol pre časopis kød – konkrétne o divadle a bol uverejnený v čísle 9/2016.

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.

Uverejnené: 7. júla 2016Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT. Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki. Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.

Go to Top