SALSA V DOME BERNARDY PRÁZDNOTY

Preklad V. Oleríny, réžia a úprava M. Náhlík, dramaturgia R. Mankovecký, scéna A. Szökeová, kostýmy L. Kadlečíková, hudba J. Haško, jazyková spolupráca J. Schottová, hrajú: A. Ďuránová, K. Horňáková, H. Kecerová, D. Košická, T. Poláková, B. Drotárová, R. Hudec, Ľ. Blaškovičová
Premiéra: 30. november 2007, Malá scéna Štátneho divadla Košice
Španielska dramatika je v slovenských divadlách zriedkavá. Stabilnými titulmi v posledných rokoch sú iba tri hry Federica Garcíu Lorcu. Tri vidiecke drámy s tragickým koncom, tri hry o osudovej sile hlasu krvi, ponímané už ako divadelná klasika. Dom Bernardy Alby sa chápe ako rodinná bunka, ktorá je základom totalitného štátneho systému. A Bernarda Alba je obeťou – obeťou všadeprítomnej verejnej mienky, ktorá je pre ňu viac než evanjelium.
Vo vynikajúcej inscenácii Jozefa Bednárika z Nitry (1979) bola genéza Alby – diktátorky vystupňovaná až na hranicu psychického zrútenia sa. Košická inscenácia je viac výtvorom režiséra ako španielskeho autora. Michal Náhlík sa rozhodol pre novátorskú interpretáciu, snažil sa posunúť dej hry bližšie do súčasnosti a globálnosti dnešnej konzumnej spoločnosti. Viac škrtal, málo pridával. Jazyk hry je utilitárne vyrátaný, stručný, hovorový.
Na javisku vidíme módny salón značky Alba, dcéry sú akoby zamestnankyne, ktoré vo väzení nemôžu robiť nič iné, len šiť výbavu. (Sebe? Na predaj?) Prešovská Lorkiáda i Peckova Královohradecká Alba inšpirovali opäť slovenskú scénu k piatim šijacím strojom na javisku, tentoraz s modernejším dizajnom. Albine dcéry, Pontia i samotná Alba, nosia elegantné, praktické i výstredné salónne šaty. Dcéry sú razantnými „výraznými osobnosťami“ ako z filmu Pedra Almódovara. Sošný „filmový“ začiatok je zahltený litániami v španielčine. Samotný pohreb je viac-menej len vyblednutou spomienkou. V javiskovej verzii presunutej do súčasnosti je dôvod osemročného smútku nejasný. Počas trvania hry ho nepomenujú ani Albine náhle prechody od prílišnej láskavosti až po záchvaty zlosti s náhlymi fyzickými útokmi. Dana Košická bola jednoznačne sebaistá ako dcéra Meggie v Krásavici z Leenane, v tejto situácii – ako matka Alba, však nepriniesla žiadne nové herecké prostriedky.
Akoby sa chcel režisér striasť všetkého španielskeho i vidieckeho, okrem verbálneho motívu trestu dedinskej prespanky a hudobného sprievodu neviditeľného Peppeho v príjemnom štýle skladieb Paca de Lucíu. Táto hudba však nepredstavila prízrak Peppeho ako žiaduceho mystického chlapa, schopného vylomiť mreže a oslobodiť mladé ženy; erotický náboj prítomný v hre sa tým nadobro rozplynul a s ním vlastne celý svet „vonku“, obkolesujúci absurdné väzenie domu.
Inšpiráciu Almódovarovými filmami Náhlík v bulletine programovo priznáva. Zásadná chyba. Dcéry si vôbec neuzurpujú priestor na spoločnú vzburu voči matke. Plynulo prechádzajú vo svojej zvecnenej prezentácii z pozície temperamentného afektu k rezignácii. Vidíme len vyhranené vzbury individuálnych a matkou trestaných jedincov – namaľovanej Angustias, zlodejky Martirio… a napokon vzbúrenej Adely. Iste, nechýba motív peňazí – šikanovanie Angustias sestrami. Napätie, vzbura, dusivá, potláčaná sexualita, príchod tragédie, nič z toho sa nemôže na javisku nadlho udržať a gradovať.
Martirio stvárňuje muž, a tak je dialóg Martirio a Adely miestami, aj bez pričinenia hereckých výkonov, zaujímavý, avšak je to len formálna, bezvýchodisková cesta. Radovan Hudec nemá záujem z pozície Martirio vzkriesiť Peppeho a túžiť po ňom. Usiluje sa hrať prirodzene, ľudsky, no táto poloha pre neho zrejme nie je jednoduchá – musí sa totiž sústrediť na vnútorný konflikt chlapca, ktorý bol vychovaný ako dievča a pod hrozbou týrania má byť presvedčený o svojej dievčenskej identite. V najsilnejšom javiskovom motíve násilia ale cítime rozpaky. Autor a režisér si tu už navzájom dokonale zavadzajú. Zamýšľaný motív homosexuality vyvolaný dominujúcou matkou sa minul účinku. Inšpirácia filmovým režisérom manieristickej komediálnosti prišitá k materiálu hry FGL, kde v krvi postáv sídli zvrchovaná duša, nie je tvorivý zázrak, iba holý nezmysel. Nápad s módnym salónom, kde by dokonalá Alba mohla predávať výrobky uväznených dcér – krajčírok, je síce dráždivý, lenže v celku inscenácie sa všetky naznačené tvorivé nápady navzájom potláčajú. A tu už bude lepšie napísať si inú, vlastnú hru. Režírovať totiž Lorcu v tejto komerčnej dobe takto znamená obchod, na ktorý nevyhnutne doplatí publikum. „Náš malý španielsky Shakespeare“ je stále nepohodlný autor. Ukazuje nám, kam vedie „miešanie hrušiek s jablkami“, i keď formálne zaujímavé. Vzoprie sa akémukoľvek nevkusnému imidžu prázdnoty, a najmä koncepcii zvecnených postáv na javisku, pretože mu nepristane.

Frederika Čujová

Frederika Čujová vyštudovala divadelnú vedu a etnológiu na Vysokej škole múzických umení a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pracuje v Divadelnom ústave.