dobré.dielo
„Konceptuálne umenie. Otvorená skúška. Výchovný koncert. Fyzické divadlo. Veda. Poézia. Inštalácia. Performancia.“ – to je niekoľko z výrazov, ktoré Med a prach použili pri anotácii k ich zatiaľ poslednému dielu eu.genus. Ide o voľnú umeleckú štúdiu na tému ľudský rod v intenciách tvorivých princípov, na aké sme pri tomto združení už zvyknutí: voľné prelínanie rôznych druhov umení, bezbrehá metaforickosť a imaginatívnosť v zobrazovaní témy. Tentokrát však s pár rozdielmi – tematická i formálna abstraktnosť tu dostáva už konkrétnejšie a uchopiteľnejšie kontúry a istá vážnosť až posvätnosť atmosféry, na ktorú sme zvyknutí, je zrazu predchnutá aj jemným nadhľadom a ľahkosťou.
Strach má veľkú dioptriu
David Gieselmann, obľúbený nemecký dramatik, prináša na divadelné scény problematiku súčasnej generácie mladých ľudí. Problémy, ktoré sa vo väčšom meradle môžu javiť banálne, no pre danú chvíľu sú pre jednotlivca životne podstatné. Medziľudské vzťahy a otázka, či cesta, ktorou sa vo svojom živote jednotlivec uberá, je správna, poskytujú súčasnému dramatikovi námet na rozohratie konverzačnej komédie. Veď hlavné postavy komédie Fóbie riešia problémy, hoci reálne nijaké problémy nemajú. Sú to ich pochybnosti a obavy, ktoré ich obmedzujú vo vzťahu s ostatnými.
Veličenstvo kat
Razantný a dynamický vstup do inscenácie ponúkne divákovi naturalistické obesenie (možno) nevinného. Mimoriadne uveriteľné a autentické. V závere nie dlhého predstavenia – prístupného od osemnásť rokov – sa predstaviteľ popraveného nepríde ani pokloniť. Na stránke divadla je vyhlásený konkurz na herca. Čierny, alebo skôr šibeničný humor?
O Fouchém bez Fouchého
Rocková pseudoopera – takto si zadefinovali svoje dielo tvorcovia. Tušili, že divákovi bude treba trochu uľahčiť váhanie nad tým, čo vlastne v Štúdiu Slovenského komorného divadla v Martine zažili. Inscenácia nazvaná komplikovane Biológia politika – Fouché!!! sa totiž vzpiera jasnému deleniu na divadelné druhy.
Keď deti učia dospelých
Román Buď dobrý až do smrti významného maďarského prozaika medzivojnového obdobia Zsigmonda Móricza vyšiel prvý raz v roku 1920 a stále patrí medzi najznámejšie a najčítanejšie maďarské prózy. Pre mladšiu generáciu je to čiastočne aj povinná literatúra v škole a pre skôr narodených zase dobre napísaný a pútavý príbeh, ktorý rekonštruuje staré časy, ale evokuje aj príjemné spomienky na mladosť a školské roky. Nie náhodou vzniklo podľa tejto prózy aj niekoľko filmových a televíznych verzií a naposledy aj jej muzikálová podoba. Košické predstavenie vychádza z úspešnej adaptácie, ktorá mala premiéru v roku 1991 v Divadle Csokonaiho v Debrecíne. Dielo autorskej dvojice Tibor Miklós (libreto) a Tibor Kocsák (hudba) už takmer tri dekády úspešne putuje po viacerých maďarských a zahraničných scénach.
Prázdno v hudbe, prázdno na javisku
Tretia Breinerova spolupráca s Baletom SND Beatles Go Baroque je znova pôvodným projektom. Breiner poskytol hudbu a sám ju s orchestrom naštudoval. Tentoraz sa jedná o úpravy piesní populárnej skupiny Beatles do hudobnej formy barokového concerta grosso, inšpirovaného koncertami Johanna Sebastiana Bacha a Georga Friedricha Händela. Inscenácia je koncipovaná ako večer pôvodnej choreografie – päť koncertov – päť mladých choreografov Baletu SND: Reona Sato, Andrej Petrovič, Glen Lambrecht, Adrian Ducin a Igor Holováč.
