Folklórny balet, baletný folklór a Rodná zem
Vyvrcholením osláv 100. výročia vzniku Československa v Štátnom divadle v Košiciach bola 30. novembra 2018 premiéra autorského projektu choreografa a režiséra Ondreja Šotha Rodná zem. Trojgeneračná tvorivá spolupráca choreografov Juraja Kubánku, Ondreja Šotha a Mareka Šarišského s baletným súborom má podľa autorov libreta a režiséra ambície rozvíjať kultúrny odkaz slovenského folklórneho dedičstva.
Havlovi a naši žobráci
Slovenské komorné divadlo Martin uviedlo hru Václava Havla Žobrácka opera v slovenskej premiére a jej uvedenie je celkovo iba šestnástou premiérou Havlových hier. Prvou bola v roku 1964 jeho legendárna Zahradní slavnost v Činohre Slovenského národného divadla v réžii Petra Mikulíka. V bulletine k martinskej inscenácii sa uvádza viacero dôvodov jej naštudovania. Jedným z nich je otvorenie československej sezóny 2018/2019 pri príležitosti 100. výročia vzniku 1. Československej republiky, ktoré nás natrvalo zapísalo do dejín Európy veľkolepým gestom vzniku spoločného demokratického štátu Čechov a Slovákov. Druhý dôvod prišiel nečakane. Vo svojej podstate je však tým najveľkolepejším divadelným gestom – poďakovaním za herectvo Mariána Geišberga, ktorý opustil slovenské a české herecké rady niekoľko dní pred premiérou. V martinskom divadle pôsobil v rokoch 1984 až 1988 a i za taký pomerne krátky čas stihol vytvoriť viacero pozoruhodných postáv.
Všade dobre, doma najlepšie?
Ingrid Lausund je súčasná nemecká dramatička, divadelná režisérka a scenáristka, ktorá sa vo svojej tvorbe zameriava na súčasné problémy konzumnej spoločnosti. Ako sa môžeme dočítať v bulletine k predstaveniu, „dramatička najčastejšie vo svojich dielach rozvíja konflikt medzi skutočnosťou a stereotypným, často až s fikciou hraničiacim vnímaním skutočnosti, ktoré je nám z rôznych zdrojov servírované“. Vo svojej tvorbe využíva aj „klišé“ – zaujíma ju, aký dôsledok môže mať jeho použitie v spoločnosti. Apeluje tak na postmodernú dobu, ktorá často používa slová a slovné pojmy, ktorým nerozumie, pričom si neuvedomuje ich skutočnú podstatu.
Príšerka Charlie v Bratislavskom bábkovom divadle
O skutočnosti, že režisér Gejza Dezorz je fenomén, svedčí aj záujem odbornej kritiky o jeho inscenácie a to hneď od počiatku, kedy vzniklo Dezorzovo lútkové divadlo (2004) a uviedlo svoje prvé inscenácie. Štúdie na tému tvorby Dezorzovho lútkového divadla napísalo už viacero autoriek a záujem o jeho tvorbu prejavili aj zahraničné odborné periodiká, ktoré tiež uverejnili niekoľko odborných článkov.
Švantner so slúchadlami na ušiach
S menom Františka Švantnera, najvýraznejším predstaviteľom prózy naturizmu, som sa prvýkrát stretla počas štúdia na vysokej škole. Dovtedy neznámy autor ma zaujal najmä preto, že vykresľuje človeka prostredníctvom jeho biologicko-pudovej zložky. Postavy nekonajú v rozpore s rozumom, vôbec totiž nepremýšľajú nad dôsledkami svojich činov. Konajú z čistého popudu a neváhajú dať sa strhnúť vášňou, úzkosťou, strachom či posadnutosťou. Práve prostredníctvom extrémneho zobrazenia týchto emócií autor ukazuje človeka bez akéhokoľvek prikrášlenia.
Trikrát a dosť
V našich schizofrenických časoch, keď sa zvykne večná láska až za hrob radšej poistiť predmanželskou zmluvou, nie je azda úplne márne oprášiť Tajovského jednoaktovku Sľuby. Rovnako symptomatické je pre dnešok aj to, že znovu objaviť dramatický debut klasika slovenského realizmu musí urobiť rusínske divadlo. Bude aj v Prešove platiť, že sľuby sa sľubujú – blázni sa radujú a chlieb sa je?
