V tieni trónu
Je len ťažko predstaviteľné, že slovinský režisér môže natoľko poznať slovenské reálie, aby pri inscenovaní jednej zo zásadných hier európskeho romantizmu ponúkol veľmi zaujímavú paralelu s jedným z najrozporuplnejších okamihov našich dejín. Diegovi de Breovi sa to však – pravdepodobne ako čaro nechceného – podarilo, keď v Košiciach uviedol Schillerovu Máriu Stuartovú.
Nedá sa to zachrániť
V divadlách niekedy nastanú situácie, keď je dramaturgická voľba titulu istým ústupkom voči „vyšším princípom“. Je bežné, že namiesto umeleckej požiadavky dá niekedy divadlo prednosť prevádzkovým argumentom, ekonomickým faktorom, diktátu pokladne. Vtedy sa spravidla siahne po populárnom autorovi, známom komediálnom kuse, volí sa hudobný žáner, obsadia sa herci, ktorých tváre zaručia návštevnosť predstavení. Podobne môžu dramaturgiu sezóny ovplyvniť významné jubileá hercov a herečiek – nezriedka sa divadlo chce pri tejto príležitosti odvďačiť svojmu zamestnancovi a „obdarovať“ ho peknou postavou „ušitou na mieru“.
Bludný kruh názvu alebo Sme v tom projekte namočení dodnes
Autor románu o dôstojníkovi Trottovi bol ruský Žid, ktorý veril v monarchiu. Utiekol z Ruska pred obludnosťou pomerov a kvôli rozpadajúcemu sa svetu, a veril, že Rakúsko-Uhorsko bude pre neho miestom, kde sa dá žiť. Obrazotvornosť a pohyby ľudských myšlienok sú niekedy zdanlivo nepochopiteľné. Základom pochopenia je stretnutie sa pojmových rámcov a odkrytie nejakého vnútorného zmyslu tejto skutočnosti či fenoménu. Keď na začiatku deväťdesiatych rokov avantgardný divadelník a režisér Peter Scherhaufer vytvoril pre Divadlo Jonáša Záborského v Prešove divadelný cyklus inscenácií, ktoré sa odohrávali v špecifických priestoroch na uliciach a námestiach mesta, pýtal sa na zmysel divadla v novej spoločensko-politickej realite. Dnes po takmer dvadsiatich rokoch nám v ušiach znie stále nástojčivejšie názov tohto cyklu Kemu, ce treba?. Divadlo je od slova dívať sa i diviť sa, priam chvíľami dosiahnuť neopakovateľný bezprostredný stav údivu. Storočnica spoločného štátu Čechov a Slovákov priniesla viacero divadelných inscenácii, ktoré sa chcú tejto témy dotknúť a divadelne ju sprítomniť.
Nepolepšený v „raji na Zemi“
Inscenácia Feldekovej hry Nepolepšený svätec sprítomňuje navýsosť prepotrebnú tému reflexie našich nedávnych dejín, obdobia totalitného komunistického režimu. V dejinách slovenskej dramatiky vynaložili viacerí autori nemalé tvorivé úsilie, aby rehabilitovali v „novom svete“ hrdinu nových čias. Zväčša to bol jedinec nadosobných kvalít, ktorý v duchu triedneho boja a zaujatia pre súboj dobrého s lepším budoval na začiatku 50. rokov sľubovaný raj na zemi, ktorý bol v realite len prchavou fatamorgánou.
Úskalia používania pamäti a útrapy vyhorenosti
Dramatizácie sa v slovenskom profesionálnom divadle zväčša objavovali a presadzovali v časoch, keď rástol dopyt divadelníkov po závažných témach, ktoré dobová slovenská dramatika nereflektovala. Hľadanie náležitého ideového a príbehového potenciálu sa prejavilo vo viacerých úspešných dramatizáciách významných diel európskej i slovenskej prózy.
Jemné a krehké v nás – láska
Tvorba Erica-Emmanuela Schmitta, významného súčasného francúzskeho autora, čerpá v mnohých ohľadoch z tradície francúzskej komédie mravov. Pradivo krehkých ľudských vzťahov a skúška lásky sa zdanlivo v bezproblémovej situácii začína javiť ako problém, ktorý nemožno obísť a prehliadať, ale ho treba priamo odkryť. Podobne ako v Marivauxových a Mussetových hrách, aj u Schmitta je hlavnou témou láska, ktorú dramatik odhaľuje z rôznych uhlov pohľadu. Stavia do jedného sveta postavy zo zdanlivo nespojiteľných svetov – bohatých mladých ľudí, smotánku parížskej spoločnosti a proti nim rumunské prostitútky, ktoré si privyrábajú „poskytovaním lásky“.
