Od veľkého príbehu k minimalistickému gestu aj réžii
Jedným z lajtmotívov sezóny 2013/2014 v činohre Slovenského národného divadla boli dramatizácie ťažiskových diel klasickej románovej spisby (ak nepočítame dramatizáciu súčasného románu Láskavé bohyne). Šéf činohry Roman Polák siahol po javiskovej úprave románu Thomasa Manna Buddenbrookovci od nemeckého divadelníka Johna von Düffela. No opäť sa prejavila Polákova úcta k literárnej predlohe, v ktorej je pre neho ťažiskový príbeh, jeho (ilustratívne) tlmočenie a vernosť autorovi (viď jeho predchádzajúce inscenácie Anny Kareninovej a Bratov Karamazovovcov).
Teoretizovať o živote je ako plávať vo vzduchoprázdne
Divadlo Štúdio tanca už niekoľkokrát oslovilo k spolupráci tvorcov, ktorí nepracujú primárne s tanečnou kvalitou, a mohli by priniesť nové inšpiratívne zdroje a skúsenosti. V sezóne 2014/2015 prizvalo k spolupráci divadelného režiséra Jakuba Nvotu. Išlo už o jeho druhú spoluprácu so súborom (prvou bola v roku 2010 inscenácia Pena dní na motívy románu Borisa Viana), no toto spojenie je ešte stále možno nezvyčajné a prekvapivé. Na druhej strane, môže priniesť do súboru nové inšpirácie a vyjadrovacie prostriedky, či novú tvorivú metódu. Nvota pracuje vo svojich inscenáciách so silným akcentom na humor, iróniu, zároveň presnú pointu. Spolu s banskobystrickými tanečníkmi vytvoril inscenáciu Rozmanité teórie o zemi založenú na fyzickej interakcii tanečníkov, v ktorej sa dramatická situácia konfrontuje s pohybom. Tematicky sa dotýka rôznych tráum, zabudnutých a znovu oživených bolestí, diagnóz súčasného sveta, ktorých existenciu si človek súčasnosti ľahko pripustí, ale ťažko sa s ňou dokáže vyrovnať.
Salome v Opere SND – viac ako pocta k jubileu
Nemecká operná literatúra sa v repertoárovej ponuke Opery Slovenského národného divadla dlhodobo ocitá v menšine. Nerátajúc Netopiera Johanna Straussa ml., ktorý je síce žánrovo operetou, no s opernými interpretačnými nárokmi, s nemeckým jazykom sa prakticky nestretneme. Z Mozartových opier sa momentálne uvádzajú len dva tituly na talianske libretá (Don Giovanni a La Clemenza di Tito) a Wagnerov Lohengrin je v tejto sezóne mimo hracieho plánu.
Nová nedivadelnosť ako krok k obrode divadelného jazyka
Slovenské národné divadlo sa v rámci uvádzania súčasných textov rozhodlo opäť siahnuť po dráme ruskej proveniencie. Po Pohanoch Anny Jablonskej je inscenácia Vyrypajevových Ilúzií tak už druhým uvedením súčasnej ruskej hry na našej prvej scéne. Ivan Vyrypajev rozhodne nie je radový dramatik, ktorého dielo by malo zapadnúť prachom. Už dnes o ňom môžeme hovoriť ako o reformátorovi divadelného umenia, ktorý anticipoval mnohé experimenty na poli divadelných realít a divadelnej ilúzie, ktorý posúva hranice divadla a života a každou jednou hrou dokáže znova a znova prekvapiť.
Hugov Chrám Matky Božej z nového uhla pohľadu
Uvádzať v súčasnosti dramatizáciu notoricky známeho románu môže mať svoje výhody i nevýhody. Tvorcovia zo Starého divadla Karola Spišáka v Nitre sa však rozhodli pre uvedenie celkom nového pohľadu na dielo Victora Huga – v popredí už nestoja len známe postavy Quasimodo, cigánka Esmeralda, Arcidiakon Frollo či básnik Pierre Gringoire a kapitán Phoebus. V centre nitrianskej inscenácie sú dve metaforické postavy – Paríž a Chrám. „Dva princípy, dva živly“ (ako sa uvádza v bulletine), ktoré sú ako parížska hmla neustále prítomné na javisku, dozerajú na osudy všetkých postáv, mierumilovne i zákerne komentujú ich vnútorné rozpoloženia či prebiehajúce udalosti. Stoja na javisku ako dva symboly zosobňujúce vášne, pudy a slabosti všetkých postáv.
Minimalizmom k sugestívnemu zážitku
Film Larsa von Triera Dogville (z roku 2003) je kontroverzný témou i formou – príbeh o absencii dobra v človeku je zinscenovaný vo filmovom štúdiu takmer bez akýchkoľvek kulís (domy obyvateľov predstavujú iba biele čiary na zemi s minimom nábytku vo vnútri ohraničenia, rovnako s minimom rekvizít v pomyselnom exteriéri). Trier účelovo vytvoril štylizovaný svet mestečka Dogville, v ktorom nechal pomaličky bublať ľudské zlo až do samej krajnosti. O niečo podobné sa pokúsili aj tvorcovia zo Starého divadla Karola Spišáka v Nitre, ktorí sa už dlhší čas programovo zameriavajú na tému rôznych foriem zla, na skryté ľudské stránky či na tenkú hranicu medzi tým, čo považujeme za normálne a tým, čo odsudzujeme.
