Slovo podľa Válka
Slovenská sezóna v Slovenskom národnom divadle vyšla aj na štvrté poschodie – do priestorov Modrého salónu, kde na sklonku marca 2015 uviedli inscenáciu hry Petra Pavlaca Slovo Válkovo. Hra o významnom slovenskom básnikovi a zároveň predrevolučnom ministrovi kultúry voľne nadväzuje na úspešnú inscenáciu Leni. Aj v tomto prípade ide o hru napísanú špeciálne pre komorný priestor Modrý salón, o hru napísanú pre konkrétnych hercov a zároveň o hru o kontroverznej osobnosti. Hoci ide o zaujímavý divadelný projekt, jeho realizácia sa nevyhla niekoľkým problémom.
Pri predstavení Búvaj určite nezaspíš
Divadlo Na peróne začalo oslavu svojho prvého desaťročia na slovenskej divadelnej scéne premiérou autorskej hry Búvaj. Inscenácia je výsledkom toho, že „perónisti“ opäť hľadali vlastnú tému, ktorá by im umožnila reagovať na aktuálne dianie na Slovensku. Tentoraz si vybrali silne sociálne ladenú tému staroby. V inscenácii kladú sebe, a teda i divákom, pomocou mozaiky autentických výpovedí ľudí nielen zo svojho okolia, ale aj poctivým výskumom v teréne – na základe rozhovorov zaznamenaných v domove dôchodcov – naoko jednoduché otázky.
Kto koho uloví alebo Sezóna lovu na naše duše
Už aj v našich zemepisných dĺžkach pospolitý ľud baží po, nadnesene povedané, cudzej krvi. Vytvorila sa tak mediálna vrstva, ktorá tento záujem divákov či čitateľov s radosťou napĺňa a ide po každej senzácii takpovediac bez zábran. Je jej jedno, či zverejnením svojich často neoverených zistení niekomu ublíži, alebo nie. Práve na tomto zvrátenom novodobom fenoméne je postavená aj hlavná myšlienka komédie ukrajinského dramatika Olexandra Vitera, ktorú pre prešovské Divadlo Alexandra Duchnoviča vybral a upravil hosťujúci srbský režisér s ukrajinskými koreňmi, Viktor Nadj.
Aké je byť bábkarom?
„Bábkoherectvo? To sa študuje? A v čom si hral? A kedy ťa už uvidíme v televízii? A čo z teba bude? To ťa uživí? To je pre deti?“ To je len niekoľko z množstva otázok, ktoré študenti Katedry bábkarskej tvorby na VŠMU, zdá sa, často dostávajú, a ktoré do veľkej miery odrážajú myšlienkové stereotypy, aké spoločnosť (nielen) o tomto druhu umenia stále má. Napríklad presvedčenie, že bábkové divadlo je divadlom pre deti, stále panuje aj medzi kultúrnou a divadla znalou societou, podobne ako klišé o tom, že byť divadelníkom nie je naozajstné povolanie, že je to len akási bohémska zábava, v horšom prípade celodenné povaľačstvo.
Nebo je automat / Padáme ničotou
Dvojinscenácia nitrianskeho súboru nás konfrontuje (nie po prvý raz v tomto divadle, a určite nie naposledy) so scénickým tvarom, ktorý sa, mám pocit, pri prvom videní nedá celkom bezo zvyšku stráviť. Nie je to však preto, že by bol vystavaný v zmätku, neporozumení, náhodne a bez názoru či nápadu; ide o ten typ umeleckého diela, ktoré k nám prehovára naraz toľkými spôsobmi, že si na jeho mnohohlas musíme najskôr „naladiť prijímač“, mobilizovať citlivosť, ktorá zväčša pohodlne drieme. Vnímať to, čo v nás po predstavení uviazlo, čo v nás pokračuje a ticho pracuje. Čo narúša naše vykachličkované vnútro. Tak nejako, myslím, funguje kvalitné umenie.
Od smrti k narodeniu alebo od neľudského kapitalizmu k radostnému socializmu
Román Spiatočka (Rükverc, 2012) je tretím románom autora, ktorého dramatizáciu uviedlo už aj prestížne maďarské divadlo Katona József Színház z Budapešti (2013). Košické divadlo pripravilo modifikovanú verziu autorskej dramatizácie, ktorá tematicky výraznejšie reflektuje povojnovú históriu socialistického a kapitalistického Česko-Slovenska. V centre stojí večný outsider, košický mešťan pôvodom z južnoslovenskej maďarskej dediny. V jeho osobnom príbehu sa rámcujú a zrkadlia aj širšie osudy nášho štátu, ale najmä Maďarov žijúcich v Košiciach a v južných regiónoch východného Slovenska.
