Odysseus

V pomerne krátkom čase po premiére Pavlíčkovho Malého princa pripravil Balet SND svoju druhú premiéru v sezóne 2011/12, ktorou bol Odysseus. Opäť išlo o autorské predstavenie tentokrát skladateľa Michaela Kocába a režiséra a choreografa Ondreja Šotha, ktorí spolupracovali aj na pôvodnom projekte Odyssea, vytvoreného v r. 1986 pre pražskú Laternu Magiku. Súčasnú bratislavskú premiéru Odyssea tvoril stabilný realizačný team O. Šotha. Libreto Zuzana Mistríková a Ondrej Šoth, dramaturgia Z. Mistríková, scéna Juraj Fábry, kostýmy Andrej Suchanov, film Vasyl Sevastyanov.
Premiéry sa konali 4. a 5. novembra v novej budove SND v Sále opery a baletu.
Tvorcovia inscenácie sa rozhodli venovať ju pamiatke výraznej osobnosti slovenského divadla, režisérovi, hercovi a bývalému riaditeľovi SND Milošovi Pietorovi.
Hrdina Homérovho eposu Odysseus patrí medzi najznámejšie a aj v súčasnosti najpopulárnejšie postavy helénskej doby. Príbeh jeho návratu z trójskej vojny je častým námetom využívaným v rôznych umeleckých žánroch. Tím tvorcov pôvodného projektu pre Laternu Magiku tvorili okrem zakladateľa legendárnej rockovej skupiny Pražský výběr M. Kocába (hudba) a O. Šotha (choreografia) aj režisér E. Šchorm, kameraman J. Kučera a scénický výtvarník J. Svoboda. Hovorí sa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš, a predsa sa O. Šothovi podarilo presvedčiť skladateľa M. Kocába vrátiť sa po dvadsiatich rokoch k tomuto multiprojektu premiérou v Štátnom divadle Košice (r. 2007). Ku košickej inscenácii vzniklo nové libreto (dodržiava pôvodný dej podľa Homerovej Iliady), nový film, k pôvodnej hudbe pribudli nové hudobné čísla, ktoré nahral M. Kocáb už so svojou novou skupinou Pražský výběr II. Vznikla aj nová choreografická a režijná podoba tohto multimediálneho tanečného divadla, ktorá sa stala podkladom aj pre súčasnú bratislavskú premiéru Odyssea. V nej režisér a choreograf zväčšili priestor trójskej vojny využívajúc javiskový priestor bratislavskej scény. Dojem z boja stvárnený tanečníkmi v helénskych kostýmoch však pôsobil nesúrodo a zanikal vo filmových vojenských záberoch zo súčasnosti premietaných na pozadí scény. Ak išlo o paralelu so súčasnosťou, predpokladaný účinok sa nedosiahol. Táto jedna sekvencia na to nestačila. Inscenovanie takéhoto titulu predpokladá kvalitu aj kvantitu, predovšetkým mužskej časti súboru. Je známy fakt, že mužský súbor nebol nikdy silnou stránkou bratislavského baletu, a platí to najmä v súčasnosti po odchode niektorých tanečníkov na začiatku sezóny. Preto v rámci spolupráce s košickým baletom bol súbor doplnený, podobne ako v prípade Onegina, o tanečníkov z košického baletu. Tak sa dosiahlo náležité využitie veľkého priestoru javiska pätnástimi tanečníkmi v postavách plavcov, spolupútnikov Odyssea, ktorých výkony (4. 11.) však neboli vždy jednotné. Kolísali nielen po technickej, ale aj rytmickej stránke. Hviezdou tejto inscenácie je titulná postava Odyssea, ktorej choreograf aj režisér vytvorili dostatočný priestor na prezentáciu technických i výrazových schopností jej predstaviteľa. V bratislavskej, tak ako aj v košickej inscenácii, interpretoval túto postavu sólista košického a dnes aj bratislavského baletu Sergej Jegorov (4. 11.). Technicky po všetkých stránkach výborne pripravený tanečník, ktorý s nasadením jemu vlastným, dokázal svojou elevačnou technikou obsiahnuť celý priestor javiska. Postava Penelope, manželka Odyssea, nemá veľký priestor na svoju prezentáciu, objavuje sa skôr v statickej choreografii na začiatku a v závere inscenácie. Napriek tomu Viola Mariner (4. 11.) svojou sošnosťou a elegantným port de bras dokázala vyjadriť vznešenosť, lásku aj žiaľ kráľovnej Itaky. Ďalšími postavami, s ktorými sa na ceste Odysseus stretáva, boli čarodejnica Kirke v podaní Rominy Kolodziej (4. 11.), ktorá suverénne zvládla náročnú choreografiu v sólach i partnerskej spolupráci. Vo výslednom dojme zvádzajúcej ženy jej však ubral zbytočne agresívne pôsobiaci kostým. V postave nymfy Kalypso sa predstavila Katarína Singhofferová a v postave dcéry kráľa Fajakov Nausikaae, nežná Elena Chetvernya. V excentrickom tanci veštca Teiresiasa sa predstavil Jozef Marčinský a. h. V postavách Lotofágyn, Sirén, a zboru žien a mužov účinkovali členky a členovia bratislavského, ako aj košického baletného súboru. Dobrým nápadom s efektným účinkom bolo zapojenie členov Pražského výběru II do filmových dokrútok v postavách – strážca vetra Aiolos – Michael Kocáb, boh mora Poseidon -Richard Scheufler, Kyklop – Glenn Proudfood, a mrtvý Teiresias – Klaudius Kryšpín. Ich štylizované líčenie posúvalo všetkých automaticky do mimozemskej roviny. Z tohto rámca sa úplne vymykala nemá Pallas Aténa – Zdena Studenková, ktorá svojím líčením, úpravou vlasov i prejavom pôsobila skôr ako modelka na billboardoch a nie ako bohyňa múdrosti a vojny. Pallas Aténu v Košiciach stvárňovala Zlata E. Kinská, vynikajúca speváčka, svoje príhovory k Odysseovi spievala a jej mokrá hlava s umeleckým líčením, akoby sa práve vynorila z mora.
Pôvodnú hudbu M. Kocába naspievali Peter Dvorský (tenor), Magdaléna Hajóssyová (soprán), Jochen Kowalski (kontratenor), Peter Mikuláš (bas). Rockový spev naspievali Michael Kocáb, Zlata E. Kinská, Matej Rupert.
Inšpirácia pôvodným predstavením sa najvýraznejšie prejavila v používaní filmových dokrútok, pomocou ktorých mohol režisér meniť, respektíve dotvárať jednotlivé prostredia, v ktorých sa odohrával dej, a taktiež získaval priestor pre zjavovanie sa bohov. Tomuto faktu bola prispôsobená otvorená a v podstate prázdna scéna J. Fábryho, ktorá využívala všetky možnosti poskytované javiskovou technikou veľkej scény Nového divadla SND a zároveň umožňovala aj choreografovi jej maximálne využitie. Kostýmy A. Suchanova sa hlásili k helénskej dobe, boli v intenciách s režijným zámerom a tanečníkom umožňovali pohybové zvládnutie nie vždy jednoduchej choreografie.
Záverom možno konštatovať, že O. Šoth vie svojimi inscenáciami zapôsobiť na obecenstvo silným dojmom – či už pozitívnym, alebo negatívnym, využívajúc všetky prostriedky, ktoré mu poskytuje divadlo. Má odvahu riskovať, hľadať aj netradičné spôsoby v záujme veci, o ktorú mu ide. Zatiaľ sme mali možnosť poznať jeho tvorbu premiérovanú v Košiciach, sme zvedaví čím novým nás prekvapí nabudúce.
Dagmar Hubová

Dagmar Hubová

Dagmar Hubová absolvovala pedagogiku tanca na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Zaoberá sa didaktikou a teóriou klasického tanca, prekladá a recenzuje odbornú literatúru. Od roku 1965 pedagogicky pôsobí na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU, v súčasnosti vedie Katedru tanečnej tvorby a publikuje hodnotenia baletných inscenácií v dennej a odbornej tlači.