| Divadlo | Divadlo Andreja Bagara v Nitre |
|---|---|
| Inscenácia | Neil Simon – Cy Coleman – Dorothy Fieldsová: Sladká Charity |
| Premiéra | 11. novembra 2011 |
| Divadelná sezóna | 2011/2012 |
Preklad libreta a prebásnenie textov piesní: Peter Petiška, Ján Štrasser
Choreografia: Silvia Beláková
Scéna a kostýmy: Alexandra Grusková
Hudobné naštudovanie: Július Selčan
Réžia: Svetozár Sprušanský
Hrajú: Kristína Turjanová[1], alt. Klaudia Kolembusová (Charity), Daniela Kuffelová (Nickie), Ľudmila Trenklerová/Eva Sakálová (Helene), Kristína Greppelová (Frenchy), Renáta Ryníková (Carmen), Alena Pajtinková (Betsy), Eva Pavlíková/Gabriela Dolná (Madame Remy), Marcel Ochránek/Martin Fratrič (Vittorio Vidal), Juraj Ďuriš/Peter Kadlečík/Roman Poláčik (Oscar), Martin Nahálka/Kuko/Kuly (Brubeck), Jana Valocká (Uršula), Natália Zemanová (víla) a ďalší členovia DAB v Nitre
Premiéra: 11., 12. a 13. novembra 2011, Veľká sála DAB Nitra
Písané na základe generálnej skúšky 10. 11. 2011.
Sladká Charity vznikla v roku 1966, v období všeobecného uvoľnenia, končiaceho niekde až snahou rúcať pravidlá – spoločenské, politické či sociálne. Deti kvetov, Living Theatre či 1968 rok u nás – to je iba okraj širokej, všetko strhujúcej rieky, ktorá v nás znie dodnes.
Muzikál bol už u nás inscenovaný v roku 1996 v Divadle J. Záborského v Prešove v réžii Jozefa Bednárika, teda v dobe, keď sme ešte nepociťovali tak silno ako dnes jeho tematickú aktuálnosť. Príbeh barovej tanečnice, ktorá sa márne snaží dostať zo spoločenského dna, v roku 1996 určite pôsobil viac svojou exotickosťou ako pravdivosťou. Bez ohľadu na inšpiračné zdroje, z ktorých čerpal – slávne Cabiriine noci z pera Frederica Felliniho, Piera Paola Pasoliniho, Ennia Flaiana a Tullia Pinelliho z roku 1957 (Fellini film aj režíroval). Film ovenčený Oskarom však určite nie je a ani by nemal byť jediným dôvodom či už na napísanie muzikálu alebo pre inscenovanie jeho libreta…
Sladká Charity na prvý pohľad ponúka všetko, čo patrí ku klasickej muzikálovej inscenácii. Príbeh, ktorý je citlivý k najnižšie hodnoteným sociálnym vrstvám, piesne, v ktorých sa hlavná hrdinka vyznáva zo svojich citov – či už ľúbostných alebo iných, veľkolepá scénografia založená na tradičnom princípe „divadlo“ v divadle, bohaté kostýmy na miestach, kde tomu tak má byť, klasické muzikálové choreografie a miesto tak pre tragiku, ako aj pre komédiu. Výpravnosťou a snahou vytvoriť muzikál so všetkým, čo k predstave o ňom patrí, sa tento posledný nitriansky muzikál v repertoári muzikálov DAB dá hádam prirovnať iba k Fidlikantovi na streche (1988)…
Pri muzikáloch staršej proveniencie je vždy veľkým problémom jeho dobová aktualizácia – dôvody pre ňu každý z jeho „nových“ inscenátorov rieši v závislosti od typu udelenej licencie. Tak časti, ktoré v dobe jeho vzniku pôsobili veľmi progresívne a v súlade s myslením vo vtedajšom kultúrnom povedomí a vtedajšej spoločnosti môžu a často aj pôsobia veľmi neadekvátne.
Problém nitrianskej Sladkej Charity však nespočíva iba v línii jeho otvorenia sa súčasnému mysleniu „kultúry a spoločnosti“. Kým je ešte jasné a logické, že v úvode je potrebné ukázať surový svet okolo naivnej Charity naplno tým, že v ňom Charity okradne jej milovaný muž/vysnený milenec a zhodí ju navyše ešte do rieky, ťažko sa už scéna so sektárskou „novou“ náboženskou spoločnosťou, z ktorej sa vykľuje trápny spolok „huličov“ marihuany, chápe ako vzbura voči „rigidnému“ mysleniu v kultúre a spoločnosti či ako jeho kritika.
Nemožnosť, ale možno aj prirodzená „neschopnosť“ z viac či menej objektívnych dôvodov rozhodnúť o type otvorenia sa Sladkej Charity dnešku je pravdepodobne dôvodom, prečo sa Svetozár Sprušanský rozhodol pracovať s celou látkou nadstavbovo, a to hlavne kritickým zobrazením mnohých postáv, konkrétne ich karikovaním. Nie vždy však išlo o šťastný výber…
Hneď úvod muzikálu významovo miatol – o pomoc kričiacu Charity postupne obklopoval rad postáv, ktoré boli zobrazené ako typické komické postavičky akoby zo stredovekých moralít – Ľahostajnosť, Falošnosť, Neúprimnosť, Hádka atď., pričom v predchádzajúcej veľmi realisticky vyobrazenej scéne sme sa dozvedeli o novom sklamaní Charity v láske. Dôvod, prečo sa nesnažili zachrániť topiacu sa Charity, bol tak zatlačený do úzadia a žánrovou zmenou sa „zrazu“ stal muzikál záležitosťou frašky. A to aj v prenesenom význame slova.
Hádam k najrozporuplnejším miestam patrilo stretnutie Charity s hercom Vittoriom Vidalom, postavou ktorého Sprušanský karikoval systém hviezd a všetko to, čo o nich „negatívneho“ dnes vieme, a nie naivnosť Charity…
Osobitný problém muzikálu je lascívnosť, najmarkantnejšie „vtiahnutá“ do deja prostredníctvom postavy sluhu Vittoria Vidalu v podaní Dušana Lenciho. Jeho gestá patriace postavám zo zločineckých či iných sociálnych vrstiev „priamej“ sexualite otvorených skupín karikovali opäť inú rovinu nášho života – naše vnímanie ich konvenčných prejavov. V jeho prípade však už išlo o nadstavbu nadstavby – sluha nebol zobrazený v tom zmysle, aby vynikla hercova „neviazanosť“ či veľká „závislosť“ od „rozmarnej“ milenky Uršule, a tak bola inak a z inej strany ukázaná veľká naivita Charity, ale v prvej významovej línii bola jeho postava nadstavbou nad týmto jej základným významom v tom, že iba prázdne vyjadrovala karikovaný vzťah pán – sluha ako ten, v ktorom je pán až premrštene galantný a sluha až premrštene hrubo „erotický“. V druhej línii – ako som už spomínala – vyjadrovala našu predstavu o ikonografii postáv z „podsvetia“.
Kým prvá polovica muzikálu trpela predovšetkým týmito nedostatkami, druhá polovica bola ucelenejšia a bez nejakých základných významových lapsusov. Niesla sa viac v duchu tradičného inscenovania muzikálov, akoby sa „nebála“ tohto ich rukopisu. Bola tiež spevácky a tanečne zovretejšia, priestor bol daný viac sociálnemu kontextu témy ako kritickej nadstavbe. Citlivejšie sa v nej tiež pracovalo s motívmi konania postáv a taktiež aj s choreografiami, ktoré sa viac spájali s činoherným chápaním tvorby postavy.
Po speváckej stránke malo generálkové obsadenie pomerne slušnú úroveň, ak však nežiadame čistý muzikálový spev. Činoherné spievanie muzikálov je však vždy zaujímavé v tom, ako sa v ňom činoherci vysporiadávajú s potrebou v inom „geste“ kresliť svoje postavy ako muzikáloví herci, ktorí sa viac spoliehajú na typizáciu muzikálových postáv – na ich muzikálový rámec.
Sladká Charity je muzikál, ktorý potrebuje veľa hercov a DAB tento problém vyriešilo veľmi galantne voči svojim bývalým hercom. Pozvalo na javisko aj tých, ktorých sme na ňom už dávnejšie nevideli. Muzikál je tak – okrem iného – aj veľmi dobrou spomienkou na postavy, ktoré na doskách DAB stvárnili…
Dagmar Inštitorisová
Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.
