Namiesto mobilu skutočné Vianoce

Námet: Boris Nahálka
Choreografia: Boris Nahálka, Šárka Ondrišová, Ján Hromada, s požitím pohybového materiálu interpretov TD ElleDanse
Réžia: Šárka Ondrišová
Asistent choreografie: Zuzana Hianíková
Hudobná koláž: Peter Groll
Kostýmy: Ján Hromada
Svetelný dizajn: Róbert Polák
Grafický dizajn: Marek Würfl
Produkcia: Patrícia Turay
Účinkujú: Katarína Brestovanská, Zuzana Hianiková, Pavol Kovalčík, Kristína Miklášová, Stanislav Stanek, Michaela Šimonová, Jana Tereková, Klaudia Vargová, členovia prípravných skupín TD ElleDanse, Ján Kružliak a h. a Terezka Brestovanská a h.
premiéra: 11. november 2008, o 17.00 a 20.30, Divadlo Meteorit, Bratislava
Heslo Polarita:
CHLAD je príbeh o živloch, protikladoch, osamelosti a priateľstve … príbeh lásky. (Sarah Emily Mianová: Encyklopédia snehu)
„Chápte, že tento projekt vznikol v amatérskych podmienkach. Títo tanečníci chodia na sálu večer, po práci, máme tu bankárov či ajtíkov,“ predstavila nový projekt tanečného divadla Elle Danse jeho zakladateľka Šárka Ondrišová. Chápeme, súčasný tanec na Slovensku má také postavenie aké má. To znamená asi toľko, že každý, kto sa rozhodne venovať sa mu na profesionálnej úrovni a živiť sa ním, by si zaslúžil minimálne rád prezidenta za odvahu. A tí, ktorí chcú normálne žiť a tak im na tanec zostávajú víkendy a nočné hodiny, kedy vám aj mobilní operátori dovolia volať zadarmo, si zaslúžia rád za obetavosť. Tanečný dom T & D však evidentne vie pracovať – tvoriť s oboma skupinami tanečných nadšencov. S profesionálmi, tanečnými aj hereckými, priniesol minulý rok výborné predstavenie Canto Hondo …. hlboká pieseň o nej. Dokonca si ho všimli aj slovenskí kritici a divadelní teoretici a z odovzdávania divadelných dosiek si táto výnimočná pôvodná slovenská tanečná inscenácia odniesla tri ocenenia – Cenu za najlepšiu inscenáciu, Cenu za najlepšiu réžiu a Cenu za najlepšiu scénickú hudbu sezóny 2007/2008.
Po tomto predstavení, ktoré Elle Danse stihlo odpremiérovať ešte v decembri 2007, prišiel po troch mesiacoch ďalší projekt. Z trochu iného súdka. Keďže Tanečná škola a Alternatívne divadlo Elle Danse sa už v čase svojho vzniku (august 2007) zhostilo bývalých tanečníkov TD Bralen, ukázali ich aj publiku. V entuziasticky nazvanom programe Dance Come Back! predstavili štyri choreografie súčasného a moderného tanca od štyroch choreografov (A Normal Day od Jana Hromadu, soulEtude od Janka Špotáka, Jump´n´base od Zuzany Sehnalovej a Their Memories od Stanislavy Vlčekovej). Nešlo teda o celovečerný projekt, ale o niekoľko kratších choreografií, každá s iným rukopisom, inou atmosférou a iným náboj. Na škále od kľudu a ticha až po silu a energiu. Večer mal dobrú dramaturgiu a predpovedal, že s takýmto potenciálom musí prísť väčší útvar, presne taký, aký mal premiéru v Divadle Meteorit 11.11. Možno to je len zhoda okolností a možno tá premiéra bola naplánovaná na Martina na bielom koni zámerne. Ale príroda je nevyspytateľná a tak biele bolo v ten deň len javisko a nie bratislavské ulice. Napriek tomu, choregrafii Silent Snow sa podarilo priblížiť zimnú atmosféru tak sugestívne, až diváka mohlo pri odchode z divadla zaraziť, že vonku je hmla a nie priezračne ľadovo.
Pred pár rokmi sa na slovenskom literárnom trhu objavila prazvláštna originálna kniha Encyklopédia snehu od Sarah Emily Mianovej. Neznáme meno, uletený názov. Áno, forma bola nepochybne encyklopedická – kniha sa začínala písmenom A ako Anjel a končila písmenom Ž ako Žmurknutím a pískaním. Poskladaná z hesiel a prerývaná príbehom lásky. Spomínam ju preto, lebo keď som uvidela nové tanečné predstavenie Tanečného divadla Elle Danse Silent Snow, zrazu sa mi ta kniha plná asociácií na tému zima a láska vynorila. Okrem témy zimy a vzťahov ich spája zrejme aj čosi iné – nežnosť a krehkosť, s akou sa nimi zaoberajú. Obe diela pripomínajú ľadové vrstvu jazera, jemnú a zraniteľnú, ktorá môže prasknúť kedykoľvek, keď niekto nebude dostatočne opatrný. A ešte posledná asociácia (to všetko sa predstaveniu Silent Snow podarilo podnietiť) – maľba jedného z najuznávanejších súčasných maliarov Petera Doiga. Na nej stojí chlapec na ľade, zababušený a pozerajúci sa ako Narcis dole, do svojho odrazu. Len tentokrát ho nesprevádza údiv nad svojou krásou ale opatrnosť, lebo ľad je nevyspytateľný a fragilný súčasne. Jemný a nebezpečný. Krásny a hrozivý. Pozývajúci k skúmaniu aj k pripomínajúci strach. A tak nejako sa – akoby cez snehovú či ľadovú záclonu – pozerali aj traja choreografii Boris Nahálka, Šárka Ondrišová a Ján Hromada na zimu. Všetci traja sú podpísaní pod predstavením Silent Snow. Boris Nahálka vytvoril surový materiál, ešte minulé leto. Ján Hromada a Šárka Ondrišová sa potom s „vygenerovaným“ materiálom pohrávali ďalej, bolo im ľúto nechať tie pohybové obrazy zmiznúť. Dobre urobili. Bolo by škoda, keby sa v lete len tak dostratena roztopili.
Tej tanečnici v čiernych leginách a bielom svetri s rolákom sa kráča ťažko, stojí na špičkách, balansuje. Potom má nádherné sólo, obsiahne ním priestor, patria jej vertikály, horizontály a j diagonály, patrí jej zem aj obloha. Pódium je zahalené do bielej farby, jeho steny taktiež a sólo „narušuje“ skupinová choreografia. Pestro zimne poobliekaná tlupa (choreograf Ján Hromada je podpísaný aj pod kostýmami a ukázalo sa, že má pre výborne vyvinutý vkus) si „ckaním“ a vydávaním rôznych zvukov udáva rytmus. V tomto duchu – bielej nevinnosti a fragilnosti a rovnako aj v tejto forme – sólo strieda skupina, sa nesie aj celá choreografia, ktorá sa zmestí do hodiny. A v tej necelej hodine divák sleduje pasáže, ktoré mu raz pripomínajú zvieraciu ríšu (najčastejšie vrany) a inokedy „obyčajnú“ prirodzenú ľudskú potrebu blízkosti, túlenia sa, zvlášť v zime, v období Vianoc. Tanečný prejav interpretov je na slušnej úrovni. No ako to už na premiérach chodí, niektoré časti treba trochu vybrúsiť, aby to boli nielen oku lahodiace nápady, ale aj presné pohyby.
Takéto technické detaily však divák rád odpustí, ak mu súčasný tanec dovolí snívať a súčasne ho drží bdelého. A túto nie nenáročné úlohu sa Silent Snow podarilo zvládnuť. Podarilo sa mu to nielen vďaka pohybovému slovníku choreografov a tanečnému prejavu interpretov, ale aj vďaka hravému prístupu k celku. Napríklad aj k scéne – jedna z tanečníčok, pohybujúc sa ako vrana, pomalými trhanými pohybmi rozbalí biely baletizol pod javiskom a oslobodí tak scénu od jej klasického využívania. Aj hudba sa pohráva, prehráva nanovo známe skladby, spomaľuje otrepané Jingle bells – asociuje, nedorozpráva, príjemne, tak ako Silent Snow. Nájdeme tu veľa obrazov pripomínajúcich zimu – vranu a jej prenikavé krákanie, rozkošné tulene, labute, krásny duet, vianočný stromček. A na záver dokonca divák aj pochopí, prečo sa tam celý čas pred pódiom jašilo malé dievčatko – patrí mu roztomilá úloha roznášačky svetla a nádeje a potom aj sfúkavačky kahančekov.
Na Silent Snow treba oceniť to, že chce prinášať tanec v súčasnom prevedení, ale zároveň sa nevzdáva diváckej dostupnosti. Tá však nejde na úkor originality, ešte aj s klaňačkou sa tvorcovia vyhrali. Že nejde o podliezavú jednoduchosť, dokazuje aj jediný text, ktorý predstavenie sprevádza. Je ním totiž báseň, ktorá nás privedie do zázračnej rozprávky. Zima moja, tvoja, aj tá cudzia/jej chlad je horúci/hlt vzduchu do pľúc ako nôž/prvý sneh na srdci Množenie vecí/narážanie ľadov/možnosti, čo zemou otrasú/milovanie v husej koži úžasu Obloha zhasla/Zem mi uletela/neuveriteľný beh/boli biele Vianoce/padal čierny sneh
Silent Snow dokazuje, že keď exbraleňáci zakotvia v správnych rukách, môže to pripomínať príjemne hrejivú vianočnú rozprávku s dobrým koncom. Samozrejme, toto je len jej začiatok. Každopádne, Silent Snow treba navštíviť. Hoci sa zdá, že snehu je všade dosť – veď mobilní operátori ho na naše televízne obrazovky dovážajú v tonách už v októbri, neznamená to ešte, že si pamätáme, aký je. Tichý a čarovný. Zamilovaný.

Sunderman Kadlecova

Jana Sunderman (rod. Kadlecová), počas štúdia Mediálnych štúdií na Karlovej Univerzite v Prahe začala pôsobiť ako korešpondentka pre kultúru pre denník SME, venovala sa najmä filmu, fotografii a súčasnému tancu. Externe prispievala do Taneční zóny, Divadelných novin, Xantypy a iných českých médií.

Po ukončení štúdia pôsobila ako vedúca oddelenia kultúry v týždenníku Domino Fórum, neskôr ako kultúrna redaktorka v denníku SME.

Získala viacero štipendií, o.i. na Medzinárodnom workshope pre mladých tanečných kritikov (Taneční Zóna), na Programe pre mladých filmových kritikov (Medzinárodný filmový festival Rotterdam).

V mladosti tancovala v súboroch súčasného tanca Bralen a Allegro.