MANŽELSTVO AKO TOTÁLNA STRATA PAMÄTI

Preklad: Eva Piovarcsyová, Scéna: Anita Szökeová, Kostýmy: Jana Hurtigová, Hudobná spolupráca: Silvia Michalidesová, Réžia: Vladimír Strnisko. Hrajú: Marta Sládečková, Milan Lasica.
Premiéra: 27. január 2007, Štúdio L+S Bratislava
Hry o manželstve sú samostatným dramatickým žánrom, akousi komickou tragédiou na pokračovanie, pre ktorú spolužitie dvoch samostatných jedincov vytvára nekonečne veľa námetov. Rómeo a Júlia po pätnástich až päťdesiatych rokoch s podtitulom Láska začína tam, kde končí zamilovanosť.
Vyzerá to síce banálne, ale ak sa autorovi podarí vložiť do textu čo i len zopár dobre odpozorovaných situácií, ak ich nebodaj ešte aj okomentuje trefne načasovanými bonmotmi, má divadlo inscenujúce podobný titul o návštevnosť postarané.
Malé manželské zločiny Erica-Emmanuela Schmitta sú pre divadlo štúdiového typu veľmi pohodlným výberom. V hre vystupujú len dve postavy, dej vyžaduje len minimálne scénické zmeny.
Malé manželské zločiny sú v prvom rade textom napísaným s citom pre divadlo a diváka, navyše rádovo inteligentnejším než desiatky iných hier napísaných na podobnú tému. Z pohľadu dramaturgie treba oceniť aj to, že tento text patrí k relatívnym novinkám na divadelnom trhu. Vo Francúzsku mala táto hra premiéru len v roku 2003. Slovenský preklad Evy Piovarcsyovej bol pre potreby produkcie vhodne skrátený a upravený.
Hoci hra pracuje s akoby kriminálnu zápletkou, merať ju kritériami detektívky nie je na mieste. Napätie vytvára v tomto prípade skôr zaujímavo vedený dialóg, v ktorom za každou jeho zákrutou netrafíme na nejakú malú pointu. Nehľadáme pritom ani tak vraha, ako skôr tisíce malých dôvodov na zavraždenie partnera, ktorého inak ale máme celkom radi.
Text, v ktorom prechádzame takmer celou emočnou škálou dáva dostatok priestoru aj pre tie najväčšie herecké hviezdy. Lisu si, napríklad, v Paríži zahrala legendárna Charlotte Ramplingová, jej manžela Gillesa zas v Prahe naštudoval šoumen Jaroslav Dušek.
Milan Lasica si v slovenskej produkcii podľa očakávania prirezal rolu autora detektívnych románov na svoj naturel. Táto „prirodzenosť“ je silou i slabosťou Lasicovho herectva. Jeho Gilles pôsobí podobne ako Lasica v komickej dvojici – ležérne, navonok nechápavo a nesústredene, situáciu má ale neustále pod svojou kontrolou. Je to policajný inšpektor, svedok i obeť v jednom. Predmetom spätnej rekonštrukcie odohrávajúcej sa pred očami divákov je jeho vlastný život. Práve sa vrátil z nemocnice domov a hľadá, čoho by sa mohol chytiť. Pri akejsi nehode, na ktorú si vôbec nepamätá, totiž stratil pamäť a teraz si musí spomenúť ešte aj na to, či svoju manželku miluje alebo nie, či podvádzal on ju alebo ona jeho, či chcel zabiť on ju, či ona jeho.
Jeho manželka Lisa mu postupne pripomína základné fakty ich pätnásťročného spoločného života. Robí to však trochu selektívne, s jemným zámerom zatajiť niektoré nelichotivé či priamo kompromitujúce skutočnosti.
Amnézia je veľmi vďačnou, až bulvárne atraktívnou látkou. Diváka môžeme totiž nechávať tu i tam v neistote, do akej miery je strata pamäti nášho hrdinu reálna, do akej predstieraná. Amnézia je v tomto prípade centrálnou metaforou hry: obaja manželia, ako to vysvetľuje aj sám autor vo svojom komentári, stratili pamäť dávno pred nehodou. On zabudol svoju manželku počúvať, vidieť, akýmkoľvek spôsobom vnímať. Ona sa z hĺbky svojej frustrácie začala do svojho súkromného zabúdania upíjať alkoholom. Zabudnutie na minulosť je však zároveň ich jedinou šancou na nový začiatok. Schmitt je napriek svojmu skeptickému pohľadu na vzťahy vlastne optimistom. To, čo by ale podľa neho mali partneri zdieľať, je viera, nie pravda. Autor nám dokazuje, že pre vzťah je životne dôležitý práve nedostatok racionality.
Marta Sládečková mala ako nahrávačka Lasicovej šarmantnej arogancie veľmi ťažkú úlohu. Sympaticky sa snažila neupadať do prvoplánovej televíznej hystérie, darilo sa jej to s väčším či menším úspechom. Nepodarilo sa jej však vložiť do hry väčšie tajomstvo či kriminálne napätie.
Malé manželské zločiny sú celkovo zábavným kusom pôsobiacim psychohygienicky pre všetkých, ktorí majú s partnerským spolužitím akékoľvek osobné skúsenosti. Produkcia je podfarbená ľahkým džezom, kostýmy Jany Hurtigovej sú absolútne civilné, v zásade v súlade s charaktermi postáv. Aj scéna Anita Szökeovej ladená do hnedej farby pozostáva z bežných kusov nábytku bez radikálnejšej výtvarnej štylizácie. V inscenácii však cítiť totálnu absenciu výraznejšieho svetelného dizajnu.
Jediným náznakom režijného nápadu bol náznak ringu, v ktorom sa milujúce vraždenie odohrávalo. Možno však laná prevesené ponad komíny vytvorené z kníh obkolesovali skôr exponáty v akejsi galérii. Nakoniec, obaja manželia sa pokúšali pozrieť sa zvonku na samých seba. A možno išlo skôr o úradné vymedzenie „miesta činu“ či ako sa na jednom mieste hry Gilles preriekne, „miesta zločinu“.
Réžia ale celkovo pôsobila úplne bezfarebne, situácie podala bez fantázie, akéhokoľvek scénického prekvapenia. Fakt, že bol pod ňou podpísaným renomovaný režisér, je pohoršujúcou skutočnosťou. Schmitt je inteligentný autor. Viem predstaviť, že by sa divák na jeho hre zasmial, aj keby repliky čítali herci stojaci v pološere na proscéniu. Oveľa viac však v tomto prípade ani nedostali.
Toto divadlo už roky nepatrí medzi tie, ktoré prichádzajú s inováciami divadelnej reči, ba ani medzi tie, ktoré by sa o čokoľvek nové aspoň usilovali – akokoľvek neúspešne. Aj táto produkcia je stávkou na istotu, ktorá z pohľadu bežnej divadelnej prevádzky i diváka, vyšla.

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.