Láska v štýle baroka padne ihneď do oka

Jaroslav Steľmach: Láska v štýle baroka alebo Láska z donútenia
Réžia: Andrij Romanij a. h.
Asistent réžie: Jozef Tkáč
Dramaturgia: Adriana Totiková a. h.
Scéna: Jaroslav Daubrava a. h., Miroslav Daubrava a. h.
Kostýmy: Anna Simková a. h., Katarína Čerňanská a. h.
Výber hudby: Andrij Romanij a. h.
Úprava hudby: Viliam Stanek a. h.
Choreografická spolupráca: Silvia Novotná a. h.
Účinkujú:
Gróf: Eugen Libezňuk
Stepan: Jozef Pantlikáš
Oľana: Vladimíra Štefániková
Jarysia: Ľudmila Lukačíková
Onisim: Vasiľ Rusiňák
Šumskij: Jozef Tkáč
Kušč: Ľubomír Mindoš
Premiéra 8. decembra 2017, Veľká scéna Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove
Michal Horáček nás už na prelome tisícročí upozornil, že zem, která nemá své nebe, ztratila všechno i sebe. Vystríha pred érou, v ktorej svet zarůstá pastvou jen pro oko. A nekompromisne sa pýta: Proč jsi tak vzdálené, v perutích oděné baroko? Približne v tom istom čase tragicky zomiera ukrajinský dramatik Jaroslav Steľmach, ktorý po sebe zanecháva Lásku v štýle baroka. Divadelnú hru, ktorá v očiach súčasníka barok plne rehabilituje a konfrontuje s rozprávkovým príbehom skutočnej lásky.
Práve tento príbeh ponúklo Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove na začiatku decembra 2017, keď Steľmachovu komédiu s veršovanými pasážami uviedlo ako vianočnú rozprávku pre dospelých. Tým sa, samozrejme, dobrovoľne rozhodlo balansovať na tenkom ľade vianočného gýča. Výsledok však hovorí za všetko. Tenký ľad sa nielenže neprelomil, práve naopak – herci na ňom ukázali jedno pekné krasokorčuliarske predstavenie.
Prvým krokom bolo bezpochyby angažovanie režiséra a herca Andrija Romanija, držiteľa množstva hereckých ocenení tak z medzinárodných divadelných festivalov, ako aj z Ukrajiny, dokonca aj ceny za najlepšieho ukrajinského komika roku 2005. Romanij bol pôvodne vedúcou osobnosťou Národného akademického ukrajinského dramatického a hudobného divadla v Donecku a výraznou osobnosťou celého Donbasu vôbec, no po známych politických zmenách odišiel nedobrovoľne do hlavného mesta, kde má momentálne stály herecký angažmán v Národnom akademickom dramatickom divadle Ivana Franka v Kyjeve.
V Prešove stretol ešte posledných slovenských absolventov Kyjevského štátneho inštitútu divadelného umenia I. K. Karpenka-Karého a spolu napísali rozprávku v rozprávke. Konkrétne tú o Šípkovej Ruženke a jej dlhom čakaní na princa, ktorý ju mal prebudiť z dlhého spánku. Na scéne tak môžeme vidieť skutočnú revitalizáciu kyjevskej hereckej poetiky v podaní toho najlepšieho, čo dnes ponúka umelecký súbor DAD-u.
Schoulené holky spí nahé u hrobu Tycha de Brahe.
Režisér Romanij či manažment divadla naozaj stavili na istotu a na scénu postavili kyjevských absolventov Štefánikovú (Brehovú), Lukačíkovú, Libezňuka, Rusiňáka, Tkáča a Mindoša. Siedmym hercom – v žiadnom prípade však nie do počtu – je Jozef Pantlikáš ako mimoriadny herecký talent, ktorý v ničom nezaostáva za študovanými kolegami. Len vďaka nim sa mohla táto rozprávka či komédia miestami meniť aj na psychologickú drámu, detektívku alebo grotesku. Režisér však nenecháva diváka na pochybách ohľadom žánrového zaradenia hry, keď hneď v úvode a potom v závere odkrýva zákulisie za javiskom, aby ukázal príchod/odchod potulných hercov s kuframi, ktorí sa na chvíľu zastavia a vyrozprávajú svoj príbeh. Tento rámec inscenácie je symbolický obzvlášť v prípade DAD-u, ktoré práve takýmto spôsobom často opúšťa domovskú kamennú scénu a vydáva sa za svojím divákom najmä po dedinkách a mestečkách severovýchodného Slovenska.
Na moderne strohej scéne – v ostrom protiklade k proklamovanému baroku – vidíme v centre javiska jednoduché biele stupienky s rovnými stĺpmi tej istej farby na krajoch. V celej inscenácii výrazne a účelne prítomná zmes hudby predstavuje súčasnú Ukrajinu v jej pestrosti. Barokové transcendentno zastupujú sem-tam burácajúce nebesia ako mlčanlivý svedok malých ľudských lások i vojen. Rozprávkovú interpretáciu Steľmachovej komédie zasa zvýrazňujú kostýmy, ktoré rozdeľujú postavy na dve proti sebe stojace skupiny.
Čierne baro(c)kové kostýmy patria Grófovi a členom jeho dvora. Gróf (Eugen Libezňuk) je šľachtic, ktorý si užíva svoj zabehaný život starého mládenca – zábavy, poľovačky a družinu, ktorú zastupujú páni Šumskij (Jozef Tkáč) a Kušč (Ľubomír Mindoš). Pokojný život čiernych figúrok končí, keď sa na šachovnici má zjaviť kráľovná – Oľana odetá celá v bielom (nestarnúca Vladimíra Štefániková) so svojou staršou spoločníčkou Jarysiou (Ľudmila Lukačíková). Mladá šľachtičná prichádza naplniť dávnu dohodu rodičov o sobáši. O tom však Gróf nechce, samozrejme, ani počuť. Prečo by ho nakoniec mal vyrušiť niekto úplne cudzí z jeho pohodlného životného stereotypu? Celá vec má však jeden háčik – ak Gróf odmietne, príde o celý majetok, a ten pripadne ohrdnutej neveste. Tu sa začína zápletka, ktorá nápadne pripomína nášho Jána Palárika s jeho Zmierením alebo Dobrodružstvom pri obžinkoch (1862).
Andělé, odhalte tváře! Pro slepé harmonikáře, které jsem čekal a nepropás´, důverně známý je každý z vás.
Nepredbiehajme však. Medzi obomi antagonistickými skupinami stojí postava grófskeho sluhu Stepana (Jozef Pantlikáš), ktorá si z hľadiska hereckého umenia vyžaduje stvárnenie viacerých polôh. Pantlikáš variuje rôzne podoby svojho herectva, keď zo Stepana je raz obyčajný, priemerný sluha, inokedy doslova hlúpy (hluchý, slepý, nemý) Jano, keď si to však situácia vyžaduje, vie sa zmeniť aj na prešibanú a ľstivú líšku. Práve on má totiž svojimi maskami a šikovnosťou pomôcť svojmu pánovi ujsť z nastraženej pasce, ktorá ho má pripraviť o milovanú slobodu.
Sedlejme koně, a vzhůru! Zaplašme zlou denní můru…
Existuje len jedna cesta – Oľana musí sama odmietnuť manželstvo s Grófom. Do deja preto vstupuje posledná postava – aj keď „vstupuje“ je asi prisilné slovo. Na scénu donesú na mol opitého grófskeho psiara Onisima (Vasiľ Rusiňák). Tomuto zapáchajúcemu trhanovi len s veľkým úsilím vysvetlia jeho novú rolu. Má sa dočasne stať grófom a zabezpečiť, aby si snehobiela Oľana navždy rozmyslela sobáš s tmavým Grófom.
Očarujúca Oľana pritom zo všetkého najviac stelesňuje v prešovskej inscenácii barok. Slovami Luisa de Góngoru je to svätý chrám čistej cudnosti jak v snení, / tie krásne základy a múry skvelé, / kde sa len perleť, alabaster belie, / ktorý bol božskou rukou vytvorený…[1] Z kamene oživlá světice pozvedá monstranci měsíce.
Keď toto úprimné dievča prichádza so svojou slúžkou a hromadou kufrov, privíta ich len Stepan ako ten najneohrabanejší grobian. Kufre už ostanú na javisku a rôznym preskupovaním vytvárajú rozličné scény. V úvode sú však neklamným symbolom neprijatia hostí, ktorí sa nemajú kde zložiť. Ako scénická metafora sú síce funkčné, ale zďaleka nie nápadité ani v najbližšom okolí (porovnaj Obchod na korze, DJZ Prešov, 2014; Amerika, DAD Prešov, 2014; Rozália, ŠD Košice, 2015). Neporozumenie z chladného prijatia sa mení na rozhorčenie, keď sa Oľana náhodou dozvedá o Grófových plánoch… Jej nevinné a čisté dievčenské sny o láske sú zrazu pošliapané v blate, cíti sa ohrdnutá a hlboko ponížená. V tomto bode inscenácia z pohľadu hereckých výkonov kulminuje. Vladimíra Štefániková sa postaví zoči-voči hľadisku a v dlhom, mrazivom, a pritom emóciami nabitom monológu vykričí svoje rozhorčenie a potupu celému svetu. Obrovský spontánny potlesk počas prvej premiéry bolo to absolútne minimum, čo si za svoj zimomriavkový výkon zaslúžila.
Srazme tu bestii hluboko, tak jak to umí jen baroko.
Po opadnutí emócií sa Oľana rozhodne hrať rovnakými kartami, aby urobila zadosť aj ďalším barokovým veršom, tentoraz od Lopeho de Vegu: Zmena, nie žena je jej pravé meno, / keď si v nej istý a si bez obavy, / máš iba dym, prach, nič a vietor s tieňom.[2] Aj ona sa rozhodne aspoň na chvíľu vymeniť si roly so svojou slúžkou, neprestane však hrať ani samu seba, aby sa takto mohla zahrávať s Grófom. Režisér ani herci už v tomto bode nepotrebujú viac, aby inscenáciu v dobrom spáde priviedli k ešte lepšiemu koncu. Ako inak, k šťastnému a zmierlivému, veď v rozprávke by to ani inak nemohlo (a nemalo) byť. Pred finále sa diváci stanú svedkami ešte jedného kvalitného monológu Vladimíry Štefánikovej, ktorá tentoraz tesne pred vyložením svojich kariet ešte raz a naposledy tvrdo osloví Grófa, ktorý je týmto definitívne porazený. Psiar sa môže vrátiť do svojej búdy a Gróf s Oľanou spoločne vykročiť k oltáru.
Jste-li tak důvěrní známí, pojďte a zpívejte s námi.
Záverečným zmierením sa uzatvára toto barokové dobrodružstvo Jaroslava Steľmacha, ktorého u nás poznáme azda len ako autora detskej knihy Dajte pozor na leva! o levovi, ktorý sa z Afriky dostal na balóne do našich lesov. Podobne sa aj Láska v štýle baroka dostala z Ukrajiny k nám, no treba dodať, že cestou prišla skoro o celú (viditeľnú) barokovú štylizáciu. Barok tu je akosi len naoko, ak tu aj naozaj je, tak veľmi hlboko, i keď ho hľadáte ďaleko-široko. Disproporciu medzi pôvodným ukrajinským názvom a prešovskou realizáciou sa produkcia rozhodla z pragmatických dôvodov vyriešiť pridaním podnázvu Láska z donútenia. Ak odhliadneme od našich barokových náznakov, ktoré možno nemajú ďaleko od nadinterpretácie, a samotnej recenzie „v štýle baroka“, pre bežného diváka ostáva hlavný názov nejasným a v kontexte inscenácie nezrozumiteľným, čo je na škodu veci.
My dole, vy zase vysoko. O tom, jak mocné je baroko.
Samotné predstavenie ukázalo silné stránky umeleckého súboru divadla, nepriamo však aj jeho slabiny. Všetci herci na scéne na čele s Vladimírou Štefánikovou podali kompaktný a kvalitný výkon. Ak niekedy môžeme uvažovať o hre, ktorá potiahne herecké výkony, toto je presne opačný prípad. Nenáročná (svojím spôsobom banálna) Steľmachova hra s jednoduchým dramatickým sujetom je ťahaná hercami, ktorí ukázali, že aj z vody vedia urobiť víno (nielen na Štedrú večeru). Opačným príkladom je nie tak dávno uvedená inscenácia Moskva – Petušky s podtitulom Biblia alkoholika (2016, réžia S. Sprušanský), kde výbornej predlohe dokázal rovnocenne sekundovať iba na Dosky nominovaný Vasiľ Rusiňák ako predstaviteľ hlavnej postavy. Zvyšní herci ďaleko zaostali za jeho herectvom a táto disproporcia tvorila a tvorí najväčší problém tejto inscenácie, no zároveň pars pro toto aj celého súčasného Divadla Alexandra Duchnoviča. DAD pravdepodobne nikdy nebude mať na honosné scény a výpravné inscenácie. Asi nikdy nebude také bohaté, aby si mohlo dovoliť kupovať divákov lacnou komerciou. V slovenskej kultúre má svoje osobité poslanie, nielen preto by si však malo zachovať práve svoju špecifickosť, ktorá stojí a padá na inej divadelnej poetike, aká je u nás bežná. Veľa hercov a tiež hercov popláva ešte dolu Hronom alebo aj Dunajom. Bolo by dobré a pre DAD ako excentrické divadlo na čiare medzi východom a západom aj existenčné, ak by si niektorí z nich vyskúšali ísť zaplávať si i do Dnepra. Ako tuctové divadlo sa prepadne iba na národnostnú inštitúciu, ktorá bude v našej kultúre len povinnou úradnou jazdou. A to by bola veľká škoda.
Dnes je dnes, ale co zítra? Zbyde tu zázračná mitra? Komu dá svou hlavu do klína ryzáček svatého Martina?
Pri špecifickom poslaní DAD-u treba zdôrazniť, že táto inscenácia je naštudovaná v ukrajinskom jazyku. Bez toho, aby sme absolvovali dlhší historický exkurz, môžeme povedať, že ukrajinské predstavenia boli často len splnením politickej objednávky bez vyšších umeleckých ambícií. Z pohľadu diváka možno niekedy aj bez akýchkoľvek ambícií. Sám autor tohto textu si pamätá reprízu istej ukrajinskej „trpkej komédie“ (Územie B, 2008), keď počet hercov a divákov bol vyrovnaný (treba však zdôrazniť, že pri plne profesionálnom odohraní predstavenia)… Ako schodná cesta sa ukázalo preložiť úspešnú ukrajinskú hru (určenú predsa len naozaj malému okruhu divákov) neskôr do rusínčiny, ktorej bez ťažkostí rozumejú aj slovenskí diváci. Andrij Romanij nekompromisne ukázal, ako sa veci majú robiť. Výsledkom je to, že „rozprávka pre dospelých“ Любовь в стиле барокко si už teraz nahlas pýta čo najskoršie uvedenie v rusínskom jazyku.
Súčasnosť potrebuje barokovú lásku ako soľ, a tá je nad zlato. A znovu sme v rozprávke, ktorá – povedané slovami Milana Rúfusa – sem neprišla na to, aby uspávala deti, ale práve aby zobúdzala dospelých.
Taková zář je jen jedna, odtud až do nedohledna… No a z něj daleko široko proudem se rozlévá baroko.

---

[1] In: Zaľúbený prach. Z poézie španielskeho baroka. Bratislava: Slovenský spisovateľ 2001. Preložil Ján Zambor.[2] Tamže.