Krutosť a násilie

Preklad: Andrea Čerňanská-Černáková
Dramaturgia: Daniel Majling
Scéna: Michal Lošonský
Svetelný dizajn: Ján Ptačin
Kostýmy: Eva Kleinová
Réžia: Ján Luterán 
Účinkujú:
Stará mama: Žofia Martišová
Dvojča 1: Martin Šalacha
Dvojča 2: Marián Viskup
Matka, Zajačí pysk, Slúžka: Alena Pajtinková
Otec, Pucák, Obuvník, Vyšetrovateľ: Martin Nahálka
Farár, Dôstojník, Poštár: Juraj Ďuriš
(Napísané na základe reprízy 10. 6. 2015.)
Dramatizácia románu spisovateľky a dramatičky maďarského pôvodu Agoty Kristof Veľký zošit (1. vydanie 1986) z pera Daniela Majlinga je ďalším dôkazom jeho dramatického a dramaturgického majstrovstva. Takmer v nej necítiť literárnosť a ak aj áno, je výsostne funkčná. Je prítomná napríklad v monológoch jedného z bratov-dvojčiat či oboch naraz, v ktorých opisujú mučenie pri výsluchu pre podozrenie z vraždy farárovej slúžky, či vtedy, keď prezrádzajú zámer nechať mínami zabiť otca počas jeho úteku cez hranicu (ten sa odohrá v závere inscenácie), aby sa jeden z nich po chrbte jeho mŕtvoly dostal na druhú stranu. Literárnosť prozaického jazyka včleneného do dramatizácie ešte viac pomáhala odcudzovať základný príbeh a posúvala ho do existenciálnej roviny. Odcudzenie či cudzosť až surovosť a krutosť sú totiž základnými výrazovými kvalitami inscenácie od jej začiatku až po jej koniec. Rinú sa na nás nielen zo stroho a civilne pôsobiacich replík, ale hlavne z tak vystavaných obrazov. Príbeh o dvoch nerozlučných bratoch, ktorí sa v dobe vojny dostali ku krutej starej matke do opatery, vystaval Majling ako takmer modelovú modernú tragédiu. Bratov neprijme stará matka – nazývaná aj bosorka – s láskou, ale s opovrhnutím, odporom a kruto. Namiesto pozitívneho boja s nespravodlivosťou si vytvoria akúsi vlastnú negatívnu paralelu k desiatim Božím prikázaniam a biblických pravdám. Naspamäť citujú Bibliu vtedy, keď je to potrebné, ako napríklad pri stretnutí s farárom, alebo pri obhajobe vrážd svojich nepriateľov či nepriateľov iných, v  praxi – a hlavne sebe – ukazujú a dokazujú, že ich desatoro je to SPRÁVNE. A aj sa takým v príbehu ukáže… I keď si ho vytvorili preto, aby lepšie zniesli hlad, zimu a nenávisť starej matky, vďaka nemu vydržia mučenie či iné príkoria. Ale predovšetkým – pomôže im konať spravodlivosť, ktorá je plná krutostí a surovostí. Presne takých, aké sami zažívali… Desatoro má – možno obrazne povedať – formu cvičení sa – v znášaní bolesti, nehybnosti, zlého jedla atď. A keďže vedia, čo ich desatoro obsahuje, aj ich tresty sú raz „spravodlivejšie“, raz „nespravodlivejšie“ mierou krutosti, ku ktorej sa vzťahujú či ktorú obsahujú. Farárovu slúžku zabijú zle – výbuchom granátu v peci, pretože odmietla dať hladným jedlo, farára iba podrežú, pretože pri požiari by veľmi trpel atď. Pri žiadosti chorej starej mamy o usmrtenie podaním väčšieho množstva liekov v závere inscenácie tak nakoniec váhajú iba v jednom – čo ak sa znovu dostane smrti z lopaty? Otázka života a smrti teda u nich nie je otázkou zmyslu života či smrti, ale iba problémom, ako dosiahnuť efektívnu a rýchlu smrť v mene spravodlivosti ich negatívneho desatora, a hlavne objavovania jeho nových a nových pravidiel… Navyše – či ako inak – svoj život si poctivo zaznamenávajú do svojej vlastnej biblie – veľkého zošita-denníka.
Z hereckého hľadiska je inscenácia veľkou príležitosťou. Aj vďaka jej hudobnému rámcu majú herci možnosť hrať iný typ postáv – a hlavne viacero. Najväčší a najprepracovanejší pôdorys mali postavy Aleny Pajtinkovej, či už to bola postava matky chlapcov, mentálne postihnutého dievčaťa Zajačí pysk alebo samopašnej a s nedospelými chlapcami sexu chtivej farárovej slúžky. V menšej miere zvládol svoje postavy prepracovať Martin Nahálka, ostrejšie postavy, ako napríklad Vyšetrovateľ či Otec, mal prepracované výraznejšie. Najmenej, či už v temporytme alebo výrazovo, svoje postavy odlíšil Juraj Ďuriš, u ktorého bola najpresvedčivejšou postava farára. Veľkou príležitosťou však inscenácia bola – prirodzene – predovšetkým pre Martina Šalachu a Mariána Viskupa v postavách Dvojča 1 a Dvojča 2, a pre Žofiu Martišovú v postave starej mamy. Herci dvojčiat mali úlohu o to ťažšiu, ich herectvo sa muselo na seba podobať aj vzhľadom na to, že predstavovali postavy, ktoré boli medzi sebou silne prepojené – myšlienkovo, emocionálne či názorovo. Prezentovali ich zhodne dôsledne. Životná filozofia dvojčiat založená na morálnej zvrátenosti v ich podaní vyznela presvedčivo, bez pochybností či nezrozumiteľných miest. Žofia Martišová v postave Starej mamy síce pohybom, gestami či hereckými akciami vykreslila povahu jej krutosti, ale násilie, ktoré bolo prirodzené jej postave, nedokázala presvedčivo pretlmočiť v jej filozofickom a duchovnom rozmere.
Nedotiahnutou stránkou činoherných postáv bol u všetkých hercov ich hudobný koncept. V jej úvode napr. postavy rôzne frázovali, pospevovali, echovali svoj spev či nekonkrétny hlasový prejav (napr. dych) s pomocou zvukových elektronických prístrojov a dvojčatá sa (napríklad) zvukovo uviedli tým, že tlieskali raz na hruď a raz rukami o seba (každý samostatne), čo vyvrcholilo v závere inscenácie iba – tichom. V jej priebehu sa však hudobný koncept vo forme akýchsi predelov neustále do inscenácie vracal. Hudba a zvuky síce navodili atmosféru akéhosi čudného a nepríjemného rituálu a aj v úvode spomínaný existenciálny rozmer, avšak otvorenou zostáva otázka, prečo neboli viac prepojené s činohernými postavami. Herci nielenže obsluhovali zvukové prístroje či iba uvoľnili priestor pre iné na hlavnej scéne, ale odchádzali z nej i preto, aby niečo významovo predznamenali či pripomínali (zostali na bokoch hlavnej scény stáť nehybne alebo s popevkom, prípadne sa prezliekali do ďalšej postavy a pod.).
Scénografia, podobne ako hudobno-zvukový koncept a spôsob štrukturácie dramatizácie, priniesla existenciálny rámec. Hlavná scéna – pódium v tvare obdĺžnika – rozdeľovala štúdio nitrianskeho divadla na dve časti, pričom diváci sedeli pozdĺž dlhej strany v rade za sebou tak, že na seba videli. Na pódiu bola pripevnená/umiestnená železná konštrukcia tvarom pripomínajúca detskú preliezačku, pod ktorou bol na jednej strane urobený malý priestor na sedenie pre Starú mamu. (Dvojčatá takýto význam konštrukcie naznačili hneď v úvode tým, že stáli oproti sebe na kratších stranách hlavnej scény a nehlučne sa spolu na diaľku hrali na „vytlieskavanú“.) Herci vo svojich „hudobno-zvukových“ postavách vždy sedávali okolo neho v strede – po všetkých jeho štyroch stranách. V inscenácii sa najviac využívalo pódium vystavané z praktikáblov, ktoré v sebe obsahovalo viacero otvorov s odklápacími vrchnákmi/dverami. Raz sa využívali vo význame chlieva pre prasce, inokedy kúpeľa pre dvojčence vo farárovom dome či hrobu otca starej mamy a neskôr aj matky dvojčiat a ich sestry/bábätka atď. Priestor nad preliezačkou sa využil minimálne – bol povalou či miestom, na ktorom bolo počas mučenia dolu hlavou zavesené Dvojča 2, či nad ktorým z jeho užšej strany „vytŕčal“ Dôstojník, ktorý sa dvojčatami nechal bičovať, pretože sa chcel naučiť ich cvičeniu znášania bolesti.
Rekvizity a kostýmy boli realistické. Jablká, klobásy, pečené kurča – to všetko napomáhalo autentickosti a postupne umocňovalo dojem surovosti celkového výrazu inscenácie. V inom kľúči bolo iba „telíčko“ mŕtveho dieťaťa – sestry dvojčiat. Keď zúfalý otec vykopal jej telo, v plátne bol zabalený piesok, ktorý sa mu z neho vysypal.
Z režijného hľadiska za veľký klad inscenácie je potrebné považovať fakt, že Ján Luterán sa vyhol – určite veľmi lákavej ceste – naturalizmu. A mučenie dvojčiat, bičovanie Dôstojníka (až do jeho extázy) atď. ukázal iba zástupne, IBA obraznou formou a nesnažil sa o ich vykreslenie – napríklad – za použitia veľkého množstva krvi či veristickými pohybmi a mimikou „trpiacich“ hercov.
Inscenácia môže byť spornou v tom, akú mieru negativity používa počas tlmočenia celého príbehu.

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.