Inscenovaná politika s ľahkosťou detektívky

Preklad: Viki Janoušková
Réžia: Štefan Korenči
Účinkujú: Štefan Kožka, Ľubomír Paulovič, Vladimír Jedľovský, Michaela Kapráliková, Martin Kaprálik, Dušan Kaprálik, Tomáš Vravník, Miroslav Málek
Kriminálna komédia s politickým apelom.
Táto komédia Vás zavedie do prostredia organizovaného zločinu, ktorého chápadlá vedú až na najvyššie pozície v štáte. Tak ako u nás. Inteligentný humor a krutá výpoveď!
Tak ako inscenácií pre mládež, aj politických inscenácií bolo túto sezónu viacero. Na VŠMU v Divadle LAB sa Lukáš Brutovský pustil inscenáciou Smrť Tarelkina do politikárčenia ako takého, Kristína Chlepková Ujom Vankúšikom mierne pichla do policajných praktík a napríklad Eduard Kudláč v Žiline skritizoval spoločenský systém ako celok v Podzemnom blues. Ak však opomenieme bulletin k inscenácii Smrť Tarelkina, ktorému však chýbalo výraznejšie prepojenie na to, čo sme nakoniec videli na javisku, nenájdeme medzi týmito inscenáciami žiaden „priamy útok“ na vládnuce vrstvy. Svojou všeobecnou kritikou princípu ruka ruku myje sa k nim pridala aj inscenácia Durrenmatovho Komplica na Malej scéne STU. Aj v anotácii sa tvorcovia zmohli iba na skromné konštatovanie: „(je to) tak ako u nás.“
Hoci detektívna komédia zo začiatku sedemdesiatych rokov nepatrí medzi vrcholové diela švajčiarskeho dramatika, ponúka viacero zaujímavých tém, ktoré sa dajú interpretačne využiť. V prvom rade je to idea spoluúčasti na zločinoch spoločnosti už len tým, že v nej žijeme. Bez ohľadu na to, čo robíme. Touto tézou autor obviňuje z komplictva dokonca aj bojovníkov proti nespravodlivosti. Docov syn Bill alebo Cop, ktorí sa snažia istým spôsobom proti systému vzbúriť, sú takisto priamymi účastníkmi celospoločenského podvodu. Okrem tejto, žiaľ, neustále aktuálnej témy sa v texte objavuje aj otázka zodpovednosti vedca za svoje vedomosti (tá je nosnou v oveľa známejšej autorovej hre Fyzici) a teraz tak veľmi prítomná téma ekonomickej krízy. Asi najuchopiteľnejšou líniou je nezlučiteľnosť osobného šťastia a hry moci. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa človek do politiky namočí, mokrým zostane navždy. Mikropríbeh lásky Bossovej milenky Ann s Docom ponúka oveľa viac než obyčajný (ne)manželský trojuholník. Nad Docom neustále visí Damoklov meč spoluviny za Bossove zločiny. Osudným sa mu stane tým, že už od začiatku si ho neuvedomuje. Verí v stoické prežívanie života bez následkov za svoje rozhodnutia.
Tri hlavné roly dostali naozaj skúsení herci. Doca, hlavnú postavu, zvládol aj s prechodmi medzi zanietenosťou, stratenosťou a zatrpknutosťou Štefan Kožka. Nechýba mu ani pohľad vyhoreného intelektuála, na čo sa ostatné postavy neustále odvolávajú. Jeho Bossom sa stal Ľubomír Paulovič, ktorý už svojím zjavom verne pripomína mafiánskeho šéfa. Dobre vystihol aj hlavný defekt charakteru tejto postavy – nedostatok vízie. Jediné, čo ho očividne hnalo, bola iba túžba po peniazoch a moci. Tu asi ako na jedinom mieste zohral svoju rolu aj boxerský mech zavesený uprostred javiska. Boss si nikdy neuvedomil, že ak doňho z celej sily udrie, mech mu to rovnakou silou vráti. No a hlavne svojím hlasom vytvoril postavu Copa Vladimír Jedľovský. Spôsob reči vôbec nezmenil, lenže už jeho prirodzený hlas má v sebe prísľub tajomstva. Nenásilne tomu prispôsobil aj pohyb a výraz. Na javisku sa takto objavila postava, ktorá od začiatku vie viac než ostatné. A je to na nej vidieť.
Obzvlášť pôsobivá je pasáž, kedy Cop opisuje boj s pavučinou korupcie v meste. Vysvetlenie dôvodov, prečo sa rozhodol opustiť svoje ideály a sám vstúpil do vysokej hry peňazí a moci, odhaľuje nielen okolnosti, ale aj vnútorné pochody postavy. Cop sa ukazuje ako Syzifos, ktorý toľkokrát skĺzol z brehu, až sa rozhodol rozkotúľať kameň v smere najmenšieho odporu. Vladimír Jedľovský na ňom demonštruje mlyny spoločenského tlaku, ktoré nakoniec zomelú aj tých najlepších. Cop má dva protiklady. Jedným je Doc s jeho už spomínaným pasívnym odporom. Práve dobrovoľnou chudobou a nezáujmom o spoločnosť si vytvára, žiaľ, veľmi krehkú ilúziu šťastia. Posledný z trojice odporcov systému je Docov syn Bill (Martin Kaprálik) – mladý rozhnevaný muž. Jeho cieľ zabíjať jedného prezidenta za druhým, až kým nenastane spravodlivosť, sa najprv javí ako smiešny. Avšak aj Cop dotlačil kameň korupcie až k prezidentovi. A ten mu ponúka to isté, čo ostatní – informácie zužitkujeme a peniaze si rozdelíme. V konečnom dôsledku, ak si to divák spočíta, vydieral by každý každého a výsledok by nebol žiadny. Prirodzene teda musí niekto zomrieť. A prví idú tí najmenej užitoční. Boss, Bill a…
Inscenátori v bulletine uviedli, že Durrenmatt považoval Švajčiarsko, v ktorom žil, za zlaté väzenie. Netreba veľkú predstavivosť, aby sa rovnaká metafora dala použiť takmer na každú európsku krajinu. Možno až na nepatrné výnimky tých krajín, ktoré sú iba striebornými väzeniami. Neprekvapí teda prepojenie so súčasným Slovenskom, čomu pomohlo aj Durrenmattovo varovanie pre Václava Havla, aby sa po revolúcii vyvaroval švajčiarskej cesty.
Scénograficky inscenátori podporili myšlienku o dobrovoľnej chudobe Doca. Jeho pustovnícky stoicizmus plynie z dobrovoľného rozhodnutia vyhýbať sa svetským pôžitkom. Je to jeho spôsob boja proti zlatej klietke spoločnosti. Ako som už však spomenul, práve to z neho robí spoluvinníka všetkých zločinov. Na javisku nemá nič, čo by ho mohlo urobiť šťastnejším. Posteľ sa rozpadáva takmer už pri pohľade na ňu. Stoličky neponúkajú nič viac než svoju základnú funkciu. Ak vôbec tú. Pohostenie pre svoju milovanú pripraví na stole, ktorý by za normálnych okolností nepatril človeku Docových kvalít. Jediné, čo narúša strohosť pustovne je boxerský mech. Je však jasné, že ten nepatrí vyziabnutému intelektuálovi Docovi, ale urastenému „jánošíkovi“ Bossovi. Aký je však vzťah Bossa s mechom som už spomenul skôr. Ostatné postavy mechu rozumejú. Vladimír Jedľovský ho využíva na demonštráciu Copovej nadradenosti nad všetkými prítomnými postavami a Doc v ňom hľadá oporu pri pádoch, najmä osobnostných.
Dalo by sa, samozrejme, z Durrenmattovho textu vyťažiť aj oveľa viac, ako to urobili na Malej scéne. Tvorcovia sa však chytili správnych tém a pripravili pre divákov síce ničím výnimočné, no dobre urobené divadlo. A dokonca aj s morálnym odkazom. Nemám odvahu veriť, že ak by si toto divadlo pozreli slovenskí korupční zločinci, tak by sa v nich niečo zlomilo. Skôr by sa utvrdili v predstave, že inak sa ani žiť nedá. A o tom to je. Že aj inscenáciou Komplic sa Malá scéna STU a každý divák stávajú komplicmi zločinov spoločnosti. Nespolupracuje iba ten, kto je mŕtvy.
Matej Moško

Matej Moško

Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami.
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.