HISTORKY Z FASTFOODU

Réžia: Viliam Klimáček. Scéna: Peter Janků. Kostýmy: Renáta Ormandíková. Grafický design: Juraj Demovič. Hudba: Slavo Solovič. Choreografia: Jaro Bekr. Hrajú: Viktor Horján, Renáta Ryníková, Oľga Belešová, Dano Heriban, Henrieta Jančišinová.
Premiéry: 06. a 07. 10. 2007, Divadlo GUnaGU Bratislava
Divadlo GUnaGU svojou tvorbou stále dokazuje, že silnou stránkou autorského divadla je jeho aktuálnosť, schopnosť rýchlo a pohotovo reagovať na dobu, v ktorej žijeme. Repertoár GUnaGU tvorí akési paralelné dejiny nášho bytia, zaznamenáva nové javy a tendencie bežného života bežných ľudí. Kedysi v literatúre bol taký pojem: drobný človek. Mal sa na mysli tzv. bezvýznamný človek, človek z periférie dejín, tzn. obyčajný človek, oprostený od autority a moci. Postavy práve takýchto ľudí často zaľudňujú javiskový priestor divadla GUnaGU. Snažia sa zrkadliť životy tých, ktorí sedia v hľadisku. Snažia sa ukázať ich dramatizmus, banalitu, humor… Umelecký šéf divadla Viliam Klimáček má mimoriadny dar citlivo vnímať a zviditeľňovať bizarné javy, situácie, vzťahy, postavy, hodnoty našej bizarnej doby.
Inscenácia Historky z fastfoodu má podtitul „čierna komédia z dnešnej Bratislavy“. Zaznamenáva skutočne dobre známe životné reálie a ľudské typy. Približuje atmosféru unifikovaného konzumu. Dramatik Viliam Klimáček upozorňuje, že dnešný bežný svet sa stal svetom spotreby, fastfoodom, umožňujúcim rýchlu a nekomplikovanú konzumáciu reklamy, jedál, nápojov, hudby, módy, vzťahov a v konečnom výsledku ľudských životov.
Návštevníci predstavenia sa ocitajú v priestore pripomínajúcom zariadenie rýchleho občerstvenia. Predstavuje akúsi kvintesenciu všetkých fastfoodov ako takých. Prevažuje útočná červená farba.
Po bokoch sú umiestnené červené reklamné štíty na bagety. Najväčší štít s letiacimi bagetami tvorí zadnú stenu fastfoodu. Aj na červenej dlážke sú vyobrazené bagety. Nechýbajú, prirodzene, vysoké štýlové stolíky pre zákazníkov – aj tie sú červené. Od začiatku predstavenia pri jednom z nich so šálkou teplej vody namiesto čaju sedí tichá unavená žena. V kvázi typickom prostredí sa divákom prihovára panoptikum bizarných postavičiek, zrkadliacich smutno-smiešnu bizarnosť dnešného sveta. Ide predovšetkým o pracovníkov a návštevníkov nočného fastfoodu. V daný večer v podniku obsluhujú dvaja zamestnanci: sebavedomý, ukričaný mačo, ktorého hrá Viktor Horján a mladá servírka v minisukni, ktorú hrá Renáta Ryníková. Obaja hovoria typickým bratislavským slangom a milujú gýčové oblečenie. Stálym návštevníkom podniku je zajakavý bezdomovec v kožušinovej ušanke na hlave (Marián Prevendarčík) – rozdáva bulvárne noviny a dojedá zvyšky po zákazníkoch. Prichádza sem slušná elegantná pani, hľadajúca stratenú dcéru (Oľga Belešová) a neurotický nahluchnutý dídžej (Dano Heriban). Z tichej ženy, ktorá dokáže tráviť hodiny so šálkou teplej vody sa vykľuje modelka-anorektička (Henrieta Jančišinová).
Každý z prítomných má svoj príbeh, ktorý predstaví divákom. Každý z nich je svojim spôsobom čudák, podivná existencia. Najväčšou starosťou čašníčky je jej vlastný depresívny pes, ktorého sa snaží vyliečiť za pomoci psychiatra. Pani, hľadajúca podrastajúcu dcéru nosí k dlhej sukni nemožné ponožky. Nový štýl účesu a elegantného oblečenia jej prednedávnom vytvorili televízni dizajnéri v priamom prenose, vďaka čomu je tak trochu slávna, poznávajú ju na ulici aj vo fastfoode. Neurotický vychudnutý dídžej ohluchol v práci, kvôli peniazom prijíma akýkoľvek kšeft. Modelka, pripomínajúca živú mŕtvolu sa týra hladom, aby zostala žiadaná v módnom priemysle.
Príbehy zákazníkov vyznievajú ako spoveď. Režírujúci dramatik Viliam Klimáček sa zameriava viac na účelnú prezentáciu textu, než na rozohranie vzťahov a situácií medzi postavami. V danom prípade sa režisér podriadil dramatikovi. I keď tu Klimáček figuruje v dvojjedinej funkcii režiséra a autora dramatickej predlohy, predsalen v ňom víťazí človek slova. Ťažisko inscenácie Historky z fastfoodu tvorí séria monológov, prednášaných v jednom a tom istom prostredí medzi stolíkmi nočného podniku rýchleho občerstvenia. Herci sú vedení k tomu, aby vytvorili vierohodné typy, vzbudzujúce u publika dojem, že podobné bytosti poznajú. Predstavenie má čiastočne kabaretný ráz; každá spoveď je samostatnou historkou a v istom zmysle samostatným kvázi kabaretným číslom. Dokonca sa tu vyskytuje spievaná „muzikálová“ časť. Dialógy medzi postavami slúžia hlavne na prepojenie ťažiskových sólových výstupov. Postupne, s nárastom dôvernosti medzi osadenstvom fastfoodu narastá aj vzájomný pocit pospolitosti. Ilúzia nočnej idyly však netrvá dlho. Napokon, opak by popieral princíp rýchleho občerstvenia a rýchlej doby. Inscenácia končí smrťou bezdomovca, ktorý svoju skrachovanú existenciu rieši samovraždou na toalete.
Pohľad na priestor toalety sa naskytne počas predstavenia niekoľkokrát. Vzniká presvietením zadného reklamného štítu, skrývajúceho útroby podniku. Diváci vidia, ako sa tam upratuje, zisťujú, že si tam homelesák občas odskočí. Finále však prináša šokujúce prekvapenie. Možno by bolo emocionálne ešte výraznejšie, keby Marián Prevendarčík zvládol svoju rolu s väčšou hereckou bravúrou. K hereckej technike patrí aj schopnosť autenticky napodobniť zajakavosť. Bezdomovec v GUnaGU zatiaľ vyznieva, žiaľ, vyumelkovane.
V Historkách z fastfoodu autor a režisér Viliam Klimáček vedno s témou konzumu rozvíja tému smrti. Samotný spotrebiteľský prístup k životu vníma ako potenciálne smrteľný vírus. Diktát konzumu, či už ide o bagety, agresívne počítačové hry, naháňanie peňazí, módne časopisy, ireálny ideál krásy atď. pôsobí zničujúco na každého, kto sa mu bezvýhradne poddá.
Dramaticky, literárne, herecky i inscenačne je najpôsobivejší monológ dídžeja v podaní Daniela Heribana. Sarkastický dídžej Dany ohluchol po emocionálnom šoku, ktorý zažil pri práci v Rakúsku. Prijal mimoriadne výhodnú ponuku odprezentovať najlepšie svetové operné árie dôchodcovskému publiku, popíjajúcemu drink, čo aj urobil. Až na mieste zistil, že všetky árie boli o umieraní a on asistoval starčekom a starenkám pri eutanázii. Zoči-voči mŕtvemu publiku sa zhrozil. Pochopil, že sa stal prevozníkom ľudských duší zo sveta živých do sveta mŕtvych. Heriban v monológu hrá postupnú premenu a precitnutie cynického dídžeja. Približuje divákom šokujúcu atmosféru udalosti. Jeho jediným, zato veľmi pôsobivým partnerom je operná hudba: the best of death. Monológ dídžeja smeruje k nadčasovým existenciálnym významom.
Text hry Historky z Fastfoodu vznikol pred tromi rokmi. Autor ho prihlásil do súťaže o cenu Alfreda Radoka 2005, kde sa umiestnil v prvej desiatke. Ako prvý hru inscenoval Janusz Klimsza v divadle v Ostrave v r. 2005. Pred uvedením Historiek v svojom domovskom divadle GUnaGu Viliam Klimáček vytvoril novú, prepracovanú verziu textu, ušitú na mieru bratislavským hercom. Pravdepodobne práve preto sa mená dramatických postáv zhodujú s krstnými menami hercov. Napríklad: dídžej Daniela Heribana sa volá Dany, lyricky krehká pološialená a extravagantná topmodelka Henriety Jančišinovej je Henja. Herci ale v žiadnom prípade nehrajú sami seba. Podobne ako autor a režisér hry i oni sa snažia odpozerať a preniesť na javisko typické črty typických ľudí z okolitého sveta. Text im slúži oporou a ich výkony sú oporou inscenácie. Vďaka ním bizarné bratislavské Historky z fastfoodu ožívajú.

Nadežda Lindovská

Nadežda Lindovská absolvovala divadelnú vedu na Štátnom inštitúte divadelného umenia v Moskve. Pôsobí ako teatrologička, divadelná kritička a publicistka, venuje sa dejinám divadelného umenia so zameraním na tri tematické okruhy: ruské divadlo, slovenské divadlo, ženy a divadlo. V súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.