Fridrich Johann Franz Woyzeck, narodený roku 2030

Georg Büchner – Tatiana Masníková: Franz W. (Fragmenty lásky, teroru a pomsty)
Koncept a réžia: Tatiana Masníková
Scéna: Tatiana Masníková a Zdenka Čeľovská
Choreografia: Tatiana Masníková a Daniel Straka
Svetlá a zvuk: Michal Mihok
Účinkujú: Róbert Kobezda, Anna Kvašňovská, Jana Štofaniková, Bibiána Švecová, Atilla Bocsárszky, Daniel Straka
.
Na začiatku prichádzajú milo pôsobiace postavy klaunov. Ich hravé situačné scény postupne získavajú drsnejší cirkusový humor. Prichádza Kapitánka ako cudzí nadriadený element. Výstrelom z hyperbolizovanej vojenskej pištole ukončí ich výstupy. Amplifikovane vydáva príkaz, že ku klaunom treba pridať na obveselenie publika – opicu… čo má byť vojak Franz. Ten sa usmieva ako dieťa. Ostatní s ním fyzicky manipulujú ako s predmetom. Tak sa postupne mení nálada a odkaz scény divákovi pred očami… Franz zostáva bezvládne, rezignovane ležať uprostred javiska s pocitom neochoty žiť. Táto scéna je ako pripomienka nejakého pocitu, spomienky vyhodenej z pamäti.
Vojak vstáva a začína sólový pohybovo-tanečný výstup vojenského drilu s neľudskou maskou so šialeným výrazom v očiach. Všetkým ukážem, že za niečo stojím. Niekam patriť, niekým byť! Ale pejoratívny pojem pre armádu je vojnová mašinéria. Aj život v tejto inštitúcii sa podobá každodennému drveniu slabých a podriadených zo strany dôležitých a nadriadených. Inscenácia chce úvodným klaunským výstupom naznačiť, že v armáde človek vezme na seba rolu klauna. A záleží, či údery rozdáva, či dostáva, či manipuluje, či necháva so sebou manipulovať.
Büchnerovu najtemnejšiu hru Woyzeck znovu vystavali zo zachovaných fragmentov. Vychádza zo skutočnej udalosti. Bývalý vojak, J. Ch. Woyzeck v roku 1821 zo žiarlivosti ubodal svoju milú. Napriek diskusiám a pochybnostiam o vrahovej príčetnosti ho odsúdili na smrť a v roku 1824 verejne popravili.[1] Inscenácia sa díva na postavy necenzurovanými očami Franza Woyzecka. Chýba už len jeho veku primeraná inteligencia a zároveň životné skúsenosti, aby vedel pomenovávať prežívané vzťahy a situácie – záhady života. Lenže z pohodlnosti nadriadených a spoločnosti zostáva naivným hlupákom. Svoje zlé svedomie prenášame na takýchto ľudí. Ich čistota nám vadí. Preto vyčíta Poručík Woyzeckovi, mužovi, ktorému kradne Máriu, že nemá „morálku“. Preto naňho kričí, že všade behá ako nabrúsená žiletka. Tá žiletka zabŕda do jeho svedomia. Hra o absencii morálky v celej spoločnosti je dnes nanajvýš aktuálna.
Franzovi morálka nechýba. Stará sa o svoje nemanželské dieťa. Je to dcéra Hana asi v pubertálnom veku. Jej matku Franz miluje. Dáva jej žold za ponižujúcu prácu armádneho sluhu a za účasť na neľudských experimentoch Doktora. Zatiaľ čo všetci „morálni“ príslušníci armády pozerajú na ženu v blízkosti tejto inštitúcie ako na vec, ako nezáväzne chápaný objekt. Mária slepo chce to najlepšie pre svoje dieťa. Preto, i keď má rada Franza, vydáva sa napospas nezáväznému záujmu mužov, ktorí sú od neho lepší. Z dôvodu absencie vlastnej vedomej slobodnej vôle zabíja Franz ženu, ktorú mužským podvedomím pokladá za svoju a nevie sa s týmto vnútorným stavom mysle vyrovnať inak.
Autor sa inšpiroval i vlastnými skúsenosťami zo študijného pobytu v Giessene. Tu vedec a pedagóg Justus von Liebig skúmal možnosť ušetriť na strave pre vojakov a robotníkov. Vybraní vojaci museli tri mesiace jesť iba hrachovú kašu. Neurologické i fyzické symptómy u Woyzecka zodpovedali výsledkom v konečnom dôsledku neúspešného výskumu.[2] Georg Büchner teda počas štúdia a vedeckej praxe skúmal duševné poruchy a nervové sústavy živočíchov. V hre ale používa zhustený poetický jazyk – s prvkami irónie a cynizmu. Akoby chcel podčiarknuť medicínsku bezvýchodiskovosť situácie, keď sa postihnutý jedinec vyjadruje vlastnou metaforickou rečou, ale zase nedokáže rozumieť dohodnutému obraznému jazyku spoločnosti. V chorej inštitúcii si všetci žijú vlastným vnútorným životom. Nemožno nazývať aktom slobodnej vôle zabitie jedinej osoby, ktorá miluje svojho vraha. Iba ak dodáme, že vo Franzovi Woyzeckovi už ostalo slobodné len mužské podvedomie. A Tatiana Masníková scénami predchádzajúcimi vražde, ale i scénou vraždy samotnej vybudovala koncepciu inscenácie, kde sa celý tento prípad stáva akousi kronikou vopred ohlásenej smrti. Ide o správanie sa celej morálne pokrivenej society voči budúcemu vrahovi aj voči obeti. Poručík neváha a Franzovi sa pochváli svojimi úspechmi dobyvateľa. Osvetlenie výstupu troch parašutistov, medzi ktorými je Franz, je psychedelické, až opresívne. Následne sa v kontrastnej polotme večera odohráva iba zdanlivo pokojný výstup, ktorý vyvrcholí vraždou. A to vraždou prakticky verejnou.
Postavy Woyzecka a Márie konajú veľmi jednoducho, až prirodzene archetypálne. Franz (Róbert Kobezda) je tichý, poddajný človek, konajúci si svoju prácu. Koncepcia inscenácie zdôrazňuje, že zažíva psychické nátlaky z komunikácie s blízkymi i nadriadenými osobami, ktorým asi poriadne nerozumie. Herec stvárňuje postavu vnútorne úprimne a fyzicky vierohodne, zároveň nevtieravo. Mária (Anna Kvašňovská) v prostých, takmer dievčenských šatách, pohyblivá, starostlivá, poslušná, mimoriadne ženskými, plastickými pohybmi doslova preteká javiskom ako voda. Znázorňuje tak lásku a odovzdanie sa. Takéto pohyby rýchleho plynutia vody preberajú aj jej mužskí partneri. Podčiarkujú tak Máriinu príťažlivosť. Jej odovzdanie sa inému mužovi symbolizuje červené svetlo a závoj. Hana (Jana Štofaniková) je potenciálna mladučká rebelka a nedobrovoľná pozorovateľka osudných udalostí. Jej detské oblečenie má zdôrazniť ešte trochu neforemnú postavu, ktorá už vyrastá z takýchto šiat – má biele tričko bez rukávov s výstrihom pod krkom a naskladané volány sukienky v štýle 20. rokov. Jej pohyb je živelný, spontánny. Kontrastom je nehybnosť zarazeného dieťaťa. I ona preberá osobitý, metaforický jazyk, čo ale na prvý dojem pôsobí domácky a hravo. Ostatné postavy sú viac alebo menej vystavané na grotesknosti, na karikatúre ľudskosti. Poručík (Atilla Bocsárszky) pôsobí na javisku i bez slov ako seladón, pôžitkár, je fyzicky neprehliadnuteľný a predsa pohotovo plastický. Akoby si občas nasadil zlovestnú masku, ale je to iba pretvárka. S inou maskou, tentoraz lyrickou, sa práve on viackrát ocitne tam, kde by to spočiatku nik nečakal – pri Márii na oboch stranách hraníc intimity. Kapitánka (Bibiána Švecová) je ako vždy pripravená tajná agentka. Psychicky najpevnejšia z groteskných postáv čitateľne stelesní čisté zlo vojnovej mašinérie. No nečakane vytvorí aj lyrický a ľudský kontrast. Upokojí Hanu pospevovaním si skladby Pre Elišku od Ludwiga van Beethovena. A Hana na tento hudobný motív spontánne tancuje. I vzhľadom k ďalšiemu deju je záhadná Kapitánka v dichotómii dobro – zlo stále ambivalentnou postavou. Doktor (Daniel Straka), na rozdiel od Poručíka, už žiadne svedomie nemá. Je to iba figúrka namiesto osobnosti. Herec ho hrá ako dotieravého klauna. Tak, ako neľudskými experimentmi obťažuje Franza, tak sa s neohrabanou rozmarnosťou lepí na každú ženu. Odmietne ho jedine mladá Hana. A potom, vo výstupe v budúcnosti, spomína smiešneho Doktora. Dodáva: „A každé jeho slovo znamenalo smrť.“[3] Doktor je obrazom inštitúcie, ktorá pozerá na nedôležitého človeka-pacienta ako na pokusný objekt. Tomu zodpovedajú aj nezáväzné lekárske rady: „Ľudia duševne chorí počujú zvuky. Keď počujete hudbu a nie zvuky, potrebujete neurológa.“[4] Ani jeden z hercov nevytvorí racionálne monštrum. Je to dôsledok klaunskej pohybovej, takmer postmodernej koncepcie inscenácie, ktorá vyplýva už zo samotného fragmentárneho textu nemeckého autora. Zlo nemá hlavného nositeľa, jeho postavy sú len inštitucionalizované bábky. Najvyššiu esenciu temnoty má v sebe fiktívna postava, ktorá existuje iba v halucináciách Franza Woyzecka. Ten si predstavuje, že mu Wolf káže strieľať do detí. Wolf je obraz nepostihnuteľnej moci, ktorá vytvára inštitúcie pohŕdajúce ľudskosťou. Wolf nie je človek, preto sa na javisku neobjaví.
Inscenačný text použil asi štvrtinu existujúceho dramatického textu Georga Büchnera. Ostatné je dielom Tatiany Masníkovej, a odráža osobitú inscenačnú koncepciu. Franz totiž uvádza rok narodenia 2030. Táto informácia núti diváka zamyslieť sa nad blízkou budúcnosťou. Systém je taký pevný ako jeho najslabší článok. Čo sa stane, ak systém egocentrických mocných článkov slabé články neochráni? Z inscenácie čítame, že hrozí prepad dozadu, prepad morálky a prirodzených hodnôt. Prostý človek v 21. storočí oproti životu v 19. storočí nezaznamenáva väčší komfort, istotu, ani slobodu. Iba neformálnejšiu komunikáciu. Z Woyzecka sa stal Franz. Ale jeho nízka spoločenská hodnota je podobná tej spred dvoch storočí. To, že sa celá hra odohráva nie v minulosti, ale v budúcnosti, je pre diváka nenápadná informácia, môže ju poľahky vytesniť z vedomia.
Koncepcia prináša na scénu ešte časový posun do budúcnosti osôb, ktoré prežili kriminálny čin a rozsudok smrti. Hana si zapína počítač. Možno je takto kontrolovaná. Je tu i Kapitánka. Možno sa o Hanu starala po smrti rodičov osobne a možno len zariadila jej pobyt v nejakej inštitúcii. Prečo to urobila? Hana sa môže javiť divákovi ako podriadená jej pravidlám. Ale môže byť aj potenciálne nezávislá žena. Môže si Hana dovoliť rozprávať pred Kapitánkou skutočne otvorene? Javiskové obrazy v podaní MD Actores odkrývajú ďalšie otázky, ďalšie možné skryté dejové peripetie…
Tatiana Masníková uchopila neuzatvorenú a zložitú nemeckú hru s toľkou tvorivosťou, že ju posunula až k životnému pocitu opresie u človeka súčasnosti. Pohybové scény s hudbou sú prezentované vždy ako tanec, či sú to pohyby klaunov, neviazané domácke vyvádzanie Hany, tanečná zábava, ale i Franzove vojenské drily a cvičenia… Tanec v reálnej, karikovanej, či štylizovanej podobe.
Hudobnú zložku tvoril výber rôznych skladieb, ktoré majú dotvárať myšlienku a emócie. S inscenačnou výpoveďou korešpondujú historické hudobné témy vojenského charakteru, ďaleko výraznejšia je však skladba Franzovho šialeného drilu na začiatku. V kontraste s týmto neprirodzeným svetom je použitá druhá výrazná skladba – motív z Beethovena. Ale ten výraz im dala javisková koncepcia celku. Hudba je teda nevtieravý sprievodca predstavením.
Cez a originálne podaný titul komunikuje rožňavské divadlo Actores s každým divákom ako s potenciálne náročným. Záleží na jeho vnímavosti, koľko zachytí, ale je to komunikácia nápaditá a dostatočne dobre čitateľná.

---

[1] Podľa: Georg Büchner: Dantonova smrť – Leonce a Lena – Woyzeck, Vyd. SVKL, Bratislava, 1961.[2] Podľa: https://cs.wikipedia.org/wiki/Vojcek_(divadeln%C3%AD_hra) a tiež podľa: https://cs.wikipedia.org/wiki/Justus_von_Liebig.[3] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.[4] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.