Fantomas a lovci popkultúrnych motívov

Dramaturgia: Santanelli
Hudba: Pavol Hubinák
Scénografia: Von Dubravay
Réžia: Gejza Dezorz
Hrajú:
Fantomas, Nárada, americký prezident: Alexander Maďar
Žúv, ruský prezident, čínsky kuchár Ling Ling: Kamil Kollárik
Fandorka, indický prezident, námorník, francúzsky vojak: Marián Mitaš
Gašparko, francúzsky prezident, profesor Sergej Leninovič Lemm: Andrej Kováč
Premiéra: 12. 12. 2013, Kabinet bábkového umenia, Bratislava
Dezorzovo lútkové divadlo, bábkové divadlo, ktoré programovo tvorí pre dospelého diváka, pripravilo svoju desiatu inscenáciu. Do tohto počtu započítali aj tvorbu v línii Slovenského marionetového divadla, kde oživujú tradíciu kočovných bábkarov.
Hlavným prúdom ich tvorby sú však inscenácie, ktoré výrazne čerpajú z popkultúrnych motívov, premieňajú popkultúrne ikony, inšpirujú sa filmom, reklamou a kultúrnym mainstreamom. Na deň presne do roka od uvedenia marionetového muzikálu o Sandokanovi prezentovali „marionetový zombie horor“ Fantomas a Lovec zombíkov.
Hru napísali principál divadla Gejza Dezorz a „dramaturgista“, ako ho označujú, spisovateľ tvoriaci pod pseudonymom Agda Bavi Pain. Inšpirovali sa antihrdinom z populárnych francúzskych filmov zo 60. rokov 20. storočia. Reagovali na v popkultúre pretrvávajúcu tému zombie – oživených mŕtvol. Z nich urobili Fantomasovu zbraň, ktorou už neohrozuje len Paríž, ale celý svet. Novinár Fandor z filmu je v hre tajná agentka Fandorka a komisár Juve sa v spracovaní Dezorza a Paina volá Žúv, je to lovec zombíkov. Postavy sú aj aktérmi milostnej zápletky a v závere sa dozvedáme o ich novozaloženom vzťahu. Hra však nemá happy end – posledné slovo má Fantomas, ktorý otrávil vodné zdroje.
Ani v tejto hre nechýba postava Gašparka. Žúv ho familiárne oslovuje Gašpi. Súčasťou deja je však len okrajovo. Zombík ho hneď na začiatku „kusol do riti“[1] a on, pretože chcel ochrániť svoju ženu Žabinku a deti, si radšej odstrelil hlavu. Vo zvyšku deja už figuruje iba ako Žúvova spomienka. Narážka na tradičného Gašparka, ktorého žena sa volala Žabinka, je dobrý, hoci, zdá sa, interný vtip bábkarskej komunity.
Dezorz a Pain pracujú s postavou Gašparka programovo. V inscenáciách už vystúpil ako sluha a komentátor s nadhľadom (Desperanduľa), hlupák s veľkou dávkou šťastia (Perún), ako erotoman (Gašparkove šibalstvá) aj umelá inteligencia s gašparkovskými črtami – robot GáPéRKO (Lovestory – tragédia z Extazu).
Inscenácia sa odvoláva na film nielen hlavnou postavou, ale aj parodizáciou filmových postupov a scén. Hneď prvý výstup (Žúv a Gašparko sa snažia ubrániť útoku zombíkov) pôsobí ako paródia na lacné horory – je akčný, dynamický, vulgárny, obsahuje prázdny monológ o močení, ktorý má podčiarknuť drsnosť postavy. Filmovo pôsobí i elektronická hudba Pavla Hubináka. Je akčná i romantická, dotvára jednotlivé scény.
Tvorcovia na niekoľkých miestach replikami priznávajú divadelnosť. Žúv nadáva na rekvizitára, ktorý mu nalial do fľaše čaj namiesto rumu; keď sa vyroja zombíci, Fandorka kričí, že toľko lútok tu nikdy nebývalo; Žúv Fandorku upozorňuje, aby nespadla z javiska; jedna z postáv zašomre: „Ty vôbec netušíš, aké je to mať drôt v hlave.“[2]
Inscenácia je v mnohom intertextuálna. Odkazuje nielen na film Fantomas, ale aj na tvorbu Dezorzovho lútkového divadla. Náznaky sú už v hre. Obsahuje postavu túlavého mnícha Náradu, ktorý bol postavou aj predchádzajúcej hry Sandokan. Aj tu vystupuje ako mystická postava, no i on padne za obeť zombíkom a jeho posledné slová sú: „Achichichi, zomieram v Nirváne? Achichi? Transsubstituujem! (v agónii) Toto je moje telo a toto moja krv… Jedzte a pite, bratia, veď sa oni stratia, zombíci ožijú… Óhm!“[3]
Na prvý pohľad je jasné, že výprava pochádza z predchádzajúcej inscenácie Sandokan – Tiger sa vracia. Výtvarník Von Dubravay prekryl veľký paraván s viacerými oknami (hracími priestormi) bielym papierom, na ktorý nakreslil jednoduché okná a stĺpy a tak potlačil jeho orientálny výzor. Bábky sú najmä z inscenácie Sandokan, no aj z iných inscenácií DLD. Dubravay ich dotvoril, prezliekol. Niektoré bábky sú však vyrobené špeciálne pre túto inscenáciu. Mimoriadny divácky ohlas má triková bábka čínskeho kuchára Ling Ling. Keď mu vpichnú látku, ktorá ho zmení na zombie, rýchlym otočením o 180 stupňov sa z Číňana stáva zombík. Pôsobivé sú i ďalšie bábky zobrazujúce zombíkov. V predchádzajúcej inscenácii predstavovali singapurský ľud. Sú to bábky vodené pomocou jedného drôtu, telo majú vyrobené z penového materiálu. Jednoduchým animovaním tak bábkoherec dosiahne vtipný trasľavý pohyb bábok. Z inscenácie Don Juan alebo márnotratný syn je požičaná bábka profesora Segeja Leninoviča Lemma.
Úplne novou bábkou je Fandorka. Marioneta odetá len v čipkovanej bielizni, so zbraňou v ruke aj v podprsenke. Výtvarne sa od všetkých ostatných odlišuje, má výrazne modré vlasy. Žúv pomenúva inšpiračný zdroj, keď jej hovorí, že tento anime štýl už nie je štýlom jeho generácie. Novonavrhnutou marionetou je aj Fantomas – striedmy elegán v obleku s červeným rolákom.
Bábky jednotlivých prezidentov, ktorí bojujú proti invázii zombíkov, zaodel Dubravay s použitím známych symbolov. Americký prezident má oblek so vzormi americkej vlajky a kovbojský klobúk, ruský červené sako a v ruke fľašu vodky.
Tatry, kde Žúv a Fandorka pristávajú, lebo idú hľadať Fantomasa v jeho úkryte v Karpatoch, sú zobrazené ironizujúcim náznakom – zombie má odetú bielu košeľu, široký čierny klobúk a naháňa ovcu.
Aj kočovní bábkari, z ktorých poetiky DLD výrazne čerpá, hrávali jednou sadou bábok viacero príbehov. Nemožno povedať, že by sa tvorcovia spoľahli len na bábky zo Sandokana, ich premena a úprava je dostatočne výrazná. Použitie rovnakých bábok využili aj na priamy odkaz na príbeh zo Sandokana. Zombíci vtrhnú aj k nemu a skôr než sa aj z neho stane zombie, kričí, aby slon zachránil Marianu. Je to jasný odkaz na predchádzajúcu inscenáciu a milostný pár z nej. Použili ho aj za cenu opakovaného scénického vtipu: slona vytvárajú herci kostýmom navlečeným na nohy, tak že vo výreze paravánu vidno len slonie laby a chobot.
Zohratá bábkoherecká „compania“, ako sa nazývajú, opäť predvádza sústredený výkon. Znova ide o zakryté vodenie. Jednotlivé postavy hlasovo dobre rozvrstvili. Kamil Kollárik výborne zobrazil Žúva, dal mu istú rozvahu muža so skúsenosťami, dobre moduloval hlas. Fandorku zobrazil Marián Mitaš bez zbytočne pridanej fistuly, postava pôsobí dievčensky, hravo, má pokojný, rozvážny prejav. Fantomas Alexandra Maďara má rozvážny prejav hlbšie položeným hlasom. Špecifickým akcentom zobrazujú bábkoherci ruského, amerického a indického prezidenta. Profesora Sergeja Leninoviča Lemma zobrazuje Andrej Kováč. Má ruský prízvuk a strieda polohy, v ktorých je prísny a sebavedomý vynálezca, no v područí Fantomasa je ústupčivý.
Inscenácia obsahuje zvýšené množstvo vulgarizmov. Otázka je, či sú nevyhnutné v takej miere. Sčasti je to pochopiteľné – ide o odkaz na vypäté filmové scény, kde hrdinovia dookola opakujú „fuck, fuck“. Na škodu však je, že vulgarizmy majú v slovníku všetky postavy naprieč celou inscenáciou. Inak to nie je ani s Fantomasom, hoci práve ten by mohol mať jazyk odlišný, keďže je nad vecou, situáciu má pod kontrolou a stáva sa v tejto bitke o ovládnutie sveta víťazom.
Jednoduchosťou zápletky, spracovaním popkultúrnych motívov bez väčšieho presahu a absentujúcim sofistikovanejším humorom sa Fantomas podobá inscenácii Lovestory – tragédia z Extazu. Hoci inscenácia dodržiava stanovený žáner, je premyslená, počíta s mladým, v popkultúre zorientovaným divákom a divákovi s bábkarským rozhľadom ponúka aj niekoľko odkazov a alúzií, aj tak je v kontexte celej tvorby DLD istou stagnáciou.
Fantomas a Lovec zombíkov je spracovaním viacerých popkultúrnych inšpirácií, ktoré samé o sebe nestačia na zásadnejšiu výpoveď. Pravda, tvorcovia sa o ňu ani nesnažili. Svoj cieľ – pobaviť diváka troškou poklesnutého humoru a pretvorením známej filmovej postavy, splnili. To len tí, na ktorých tak zapôsobila mnohovrstvovosť inscenácie Perún, hrom bezbožných abo pogrom slávia, čakajú na ďalšiu ironizujúcu a parodizujúcu správu o stave našej spoločnosti, kde sa bude poklesnutý humor snúbiť s ostrou satirou na mocipánov.
V súčasnosti ostáva Dezorzovo lútkové divadlo na Slovensku ojedinelý zjav, ktorý sa formuje bez konkurencie v oblasti nezávislého bábkového divadla. Naďalej sa môžeme nechať tešiť ich jedinečnosťou, premyslenými odkazmi na históriu bábkového divadla a sledovať skutočné „lútkarské“ umenie – animáciu starostlivo pripravených bábok.

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.