| Divadelná sezóna | 2012/2013 |
|---|
Preklad: Juraj Klaučo
Dramatizácia: Daniel Majling
Úprava: Zuzana Palenčíková
Dramaturgia: Zuzana Palenčíková, Darina Abrahámová
Scéna a kostýmy: Eva Rácová-Kudláčová
Hudba: Martin Burlas
Réžia: Eduard Kudláč
Osoby a obsadenie:
Raskoľnikov: Michal Režný
Razumichin: Ján Dobrík
Porfirij: Milo Kráľ
Soňa: Erika Havasiová
Duňa: Ivana Kubáčková
Katerina Ivanovna: Iveta Pagáčová
Matka: Jana Oľhová
Nastasia: Barbora Švidraňová
Zosimov: Michal Tomasy
Svidrigajlov: Braňo Bačo
Marmeladov: Pavol Krištofek
Aľona Ivanovna: Kristína Sihelská
Lizaveta: Anna Čonková
Premiéra inscenácie: 8. 3. 2013 v Mestskom divadle Žilina
Len pred trinástimi rokmi pripravil Jan Novák pre Astorku dramatizáciu románu Zločin a trest pod názvom Vražda sekerou v Sv. Peterburgu. Teraz hneď dve divadlá uviedli novšiu dramatizáciu od Daniela Majlinga. To, že nitriansky dramaturg sa pomaly stáva klasikom dramatizácií ruskej klasiky, však nie je to najzaujímavejšie.
Prekvapuje najmä Eduard Kudláč, ktorý spoločne so scénografkou a kostymérkou Evou Rácovou-Kudláčovou premiéroval v priebehu dvanástich mesiacov dve inscenácie toho istého textu. Prvýkrát v apríli minulého roka s dramaturgom Martinom Gazdíkom v košickom Štátnom divadle. Neprešiel ani rok a ten istý text inscenoval aj v žilinskom Mestskom divadle za pomoci Zuzany Palenčíkovej a Dariny Abrahámovej. V oboch realizačných tímoch teda vidíme tri spoločné mená: Eduard Kudláč, Eva Rácová-Kudláčová a Daniel Majling.
Daniel Majling vo svojej dramatizácii nestavil na zobrazovanie veľkého ruského človeka, ani na detektívnu zápletku. Jeho verzia Zločinu a trestu je vďaka príbehom, ktoré z románu zdôrazňuje, skôr sociálnou drámou s filozofickými zamysleniami. Jednotlivým postavám voľne rozdeľuje zamyslenia nad spoločenským zriadením, bohatstvom, spásou a samozrejme zločinom. Posilňuje napríklad postavu lekára Zosimova (v každej dobrej ruskej dráme musí byť lekár) a tiež mu vkladá do úst jednu z kľúčových ekonomických úvah, ktorá pôvodne patrí vypočítavému Lužinovi, nápadníkovi Raskoľnikovovej sestry. Toho Majling z dramatizácie vypustil.
Dramatizovaný príbeh sa začína in medias res, teda vraždou úžerníčky Aľony Ivanovny. Hlavného hrdinu Raskoľnikova tak nachádzame až v momente, keď už je presvedčený o tom, že vykonal správnu vec. Na svojom prístupe k skutočnosti je rozhodnutý nič nemeniť a až do konca ani nič nezmení. Ostatné postavy so svojimi príbehmi krúžia okolo príbehu Raskoľnikova. Raz sa dostávajú bližšie, inokedy ďalej. Nikdy však tento ústredný bod celkom neopúšťajú.
Dramatizácia sa takto na pozadí hlavného príbehu snaží vyrozprávať dielo Zločin a trest s jeho najdôležitejšími momentmi. A presne túto dramatizáciu inscenuje Eduard Kudláč hneď dvakrát. Je pravda, že dôvody pre takýto krok môžu byť naozaj prozaické. Inscenátori však svojím rozhodnutím predsa akoby navrhli divadelníkom hľadať za tým autorský zámer.
Košice vs. Žilina
Na prvú inscenáciu v košickom Štátnom divadle by sme mohli pozerať ešte cez optiku kudláčovských réžií. Čierno-biela štylizácia kostýmov i priestoru, minimalizmus v scénografii, zameranie na herca ako nositeľa myšlienky, to všetko patrí k štandardným prvkom réžií Eduarda Kudláča. Treba ale priznať, že už v Košiciach vidíme najmä pri herectve príklon k tradičnejšiemu vnímaniu divadla. Napriek tomu, že každá mizanscéna je zjavne vopred premyslená, herci sa snažia vytvárať vzťahy medzi postavami aj na emočnej úrovni.
Princíp tvorby vzťahov na základe emócií je v žilinskej inscenácii ešte výraznejší. V žilinskom Mestskom divadle, ktoré je pre režiséra už niekoľko rokov domovským priestorom, nemožno tento režijný posun pripísať hereckým možnostiam súboru. Bude to teda zámer.
Jednotliví herci sa naozaj snažia vybudovať si charaktery práve svojou interakciou s ostatnými hercami. To, na čo sme zvyknutí u Eduarda Kudláča, postupné budovanie každého jedného charakteru pomocou vnútorných hereckých prostriedkov, tentoraz nahradila snaha o realizmus v herectve. Skôr vidíme snahu zachytiť to, ako sa postavy správajú, než aké naozaj sú. Nejde však o ploché popisovanie postáv, hoci ani tomu sa niektorí herci žiaľbohu nevyhli.
Metafory ukryté v priestore tiež ustúpili do úzadia, alebo sa úplne vytratili. Namiesto košického prázdneho priestoru zrazu vidíme o niečo konkrétnejšiu miestnosť s gaučom, kreslami a stoličkami. Dojem improvizovanej čakárne umocňujú aj steny z lisovaného dreva a verejný popolník v kúte miestnosti. Mimo hlavného priestoru sa nachádza iba maličký výklenok na zadnej stene „čakárne“ – Raskoľnikovov byt. Postavy v smútočných kostýmoch od začiatku očakávajú tragický koniec príbehu. Čakajú dávno predtým, než sa všetky stretnú u Kateriny Ivanovny na kare. Inscenácia dokonca začína spomienkami či príhovormi postáv na pohrebe hlavného hrdinu, na ktorej sú prítomné aj jeho dve obete. A práve táto päťminútová statická časť sa asi najviac podobá na predchádzajúce Kudláčove inscenácie.
Každý sám za seba
Výber postáv, ktoré sa z Dostojevského románu objavili na žilinskom javisku, je v podstate totožný s košickou verziou. Herecké obsadenie však košický výber nekopíruje v žiadnom smere. V prvom rade je vekový priemer súboru v Žiline výrazné nižší. No ani typológiou hercov nemajú tieto dva súbory veľa spoločné. Ani jedno však vôbec nie je na škodu.
Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami.
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.
