Domov sú ruky, na ktorých smieš kŕŕkať

Jana Šrámková – Katarína Aulitisová: Filemon alebo Ozlomkŕŕk domov
Dramaturgia: Petra Tvrdá
Hudba: Juraj Haško
Scéna, kostýmy a bábky: Ivana Macková
Réžia: Katarína Aulitisová
Hrajú: Ján Demko, Barbora Juríčková, Matej Valašík
(Recenzia napísaná na základe prvej reprízy 20. októbra 2019)
Bolo to v roku 2008, keď Katarína Aulitisová a Ľubomír Piktor, zakladatelia a jediní členovia úspešného nezávislého Divadla PIKI prvýkrát režírovali na Slovensku[1] v inom, ako vlastnom divadle. V Bábkovom divadle Žilina naštudovali inscenáciu podľa poviedky Roalda Dahla Akčantyrok. Dnes je Katarína Aulitisová, okrem toho, že stále hráva aj predstavenia Divadla PIKI, umeleckou šéfkou Bratislavského bábkového divadla, režisérkou troch inscenácií na jeho repertoári a viacerých študentských inscenácií na Katedre Bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení, kde pôsobí ako pedagogička. V roku 2016 naštudovala v BDŽ inscenáciu Tracyho tiger a na začiatku sezóny 2019/2020 sa tam vrátila znova.
Literárne predlohy, s ktorými pracuje, vždy adaptuje a dramatizuje sama. Rovnako to bolo s knihou súčasnej českej  spisovateľky Jany Šrámkovej. Putování žabáka Filemona v dvadsiatich piatich kapitolách rozpráva príbeh plyšového žabiaka, ktorý zistí, že ho vyrobili v továrni Prvá plyšová, vyhodnotí ju ako svoj domov a v spoločnosti dvoch plyšových oviec tam putuje. Z továrne sa vykľuje nepríjemné miesto, a tak napokon zistí, že domov je tam, kde ho majú radi, nie tam, kde bol vyrobený. Potvrdzuje sa mu, že „plyšáky“ sú vyrobené na to, aby niekomu patrili a vracia sa k svojmu dievčatku.
V dramatizácii pomenovanej Filemon alebo Ozlomkŕŕk domov dostala väčší priestor ouvertúra o Filemonovom pozitívnom vzťahu k vode a samotné putovanie. Precitnutie v továrni tvorí len úplný záver inscenácie. Tento pomer dáva dôraz na dobrodružný rozmer príbehu – na to, čo sa stane počas cesty putujúcej trojice.
Do inscenácie sa nevošiel celý knižný príbeh s nuansami, autorka dramatizácie zachovala hlavnú os – cestu do továrne a časť deja v nej. A to je rozdiel oproti predlohe. Kým kniha je vhodná pre školákov, inscenácia pre deti už od štyroch rokov. Zjednodušenie, ktoré si dramatizácia vyžiadala, znamenalo oklieštenie príbehu, ale i pasáží podporujúcich jeho emocionalitu. Napokon ani posolstvo, o ktorom inscenátorky píšu v bulletine, nie je zreteľné: „Inscenácia sa citlivo dotýka nevšednej témy – adopcie a dôležitosti domova, ktorý nemusí byť tam, kde sme sa narodili, ale tam, kde nás majú radi.“ S touto informáciou môžeme pri uvažovaní o inscenácii ex post tému identifikovať, no priamo v inscenácii chýba impulz, ktorý by divákov a diváčky na túto myšlienku priviedol. V knihe je pocitom žabiaka venovaná celá kapitola, ktorá sa volá 4. kapitola, ve které se tak usilovně přemýšlí, až se nedá spát. Filemon tam uvažuje napríklad takto: „Možná, že bych vůbec neměl být tady, ale tam. Možná že tam je moje opravdické doma. V továrně jsem se narodil a dali mi cedulku, abych na ně nikdy nezapomněl a mohl se vrátit. (…) A najednou mu bylo smutno jako ještě nikdy dřív a měl pocit, že je široko daleko sám, a kdyby začal křičet, nikdo ho neuslyší.“[2] V úvode inscenácie sa herci a herečka pýtajú detí, či majú hračku, s ktorou spávajú. Takto formulovaný úvod nastoľuje skôr témy bezpečia a dôvery. Autorky teda tému adopcie a domova neartikulovali explicitne, no možno to pri tvorbe pre najmenších divákov ani nebol zámer a veta v bulletine je pri interpretácii inscenácie „falošnou stopou“.
Katarína Aulitisová zvýraznila motív zo žabiakovho sna o výrobe hračiek. V jej dramatizácii ide o pani Gizku, o ktorej si Filemon prečítal v novinách a považuje ju za svoju rodinu. Je to vývojárka v továrni. Filemon sa k nej však utieka ako k romantickej predstave, že ho ušila nejaká milá stará pani. Takto si dramatizátorka pripravila protiklad k nevľúdnej a neosobnej továrni, kde Filemon zistil, že pochádza z výrobnej linky a vidí stovky žabiakov ako on zabalených v igelite.
Pri práci s textom upravila Katarína Aulitisová aj reálie: továreň sa nachádza v Handlovej, nie v Rtyňe v Podkrkonoší, ovečky sa volajú Perinka a Vankúšik, kým v predlohe má jedna z nich meno Bimbalka. Výraznou zmenou je aj to, že namiesto brontosaura privíta trojicu v továrni medvedík, ktorý čaká na reklamáciu, lebo je rozpáraný. Hovorí o sebe, že je maskotom Letných olympijských hier v Moskve v roku 1980. Naozaj ním vtedy bol hnedý medvedík, podobný tomu, ktorého do žilinskej inscenácie navrhla výtvarníčka Ivana Macková. Aj Filemon je sympatický handrový manekýn. Kým medvedík a žabiak pôsobia ako hračky, ovce realizovala scénografka odlišne – ako kus bielej plsti navlečený na vrch ruky a menší, ktorý predstavuje hlavu, si herec a herečka navliekajú na prsty.
Divákov a diváčky posadili inscenátorky na javisko z dvoch strán. Akcie prebiehali medzi nimi, no najmä na ľavej a pravej strane hracieho priestoru. Dynamickou súčasťou scény sú debny viacerých veľkostí na kolieskach. Tie herci premiestňujú, otvárajú, vytvárajú pomocou nich a ich obsahu ilúziu vlaku, ale aj obilného poľa.
Inscenácia je, v súlade s režijným rukopisom Kataríny Aulitisovej, plná výtvarných obrazov a rýchlych scénických zmien, prestavieb. Herci si sami a neskrývane pretvárajú priestor na každý ďalší výstup. Na začiatku znázorňujú dážď – drobné gélové guľôčky rozsypané na vodorovne otočenej projekčnej ploche rozvibrujú tak, že skáču, ako by sa kvapky dažďa odrážali od mláky. Tieňom zobrazia bubon pračky, v ktorej sa Filemon perie. Ilúziu malých hrdinov na rušnej stanici dosiahli tak, že okolo nich „kráčajú“ opätky z rôznych topánok. Cestu vlakom znázornili ako rytmus šušťania novín prechádzajúci do rytmu vlaku narážajúceho na spoje koľajníc. Hustý les predstavujú vedľa seba poukladané zatváracie sklenené poháre, v ktorých sú konáre. Veverice, ktoré po trojici hádžu orechy a šušky, zobrazia tak, že fľaše majú na mieste vrchnáka zväčšovacie sklo. Herci pred neho nastavia svoje zuby. Zaujímavé je i to, ako realizovali rieku. Predstavujú ju igelitové vrecká naplnené vodou, poukladané vedľa seba. Prekážkou v rieke je vrecúško s vodou, ale aj kameňmi. Ryby potom vzniknú tak, že herci „plávajú“ priestorom s vreckami, cez ktoré svietia baterkou.
Spomedzi množstva drobných režijno-výtvarných nápadov spomeňme zobrazenie štítka, ktorý má Filemon na sebe prišitý, a z ktorého sa dozvie svoj pôvod. Použili papierovú rolovaciu, tzv. party píšťalku, ktorá sa po zapískaní na ňu rozvinie a potom prudko zvinie späť.
Spomenutú inscenáciu Akčantyrok naštudovali pred jedenástimi rokmi Barbora Juríčková a Ján Demko. Obaja účinkujú aj v tej najnovšej a spolu s nimi aj Matej Valašík. Ján Demko stvárňuje Filemona. Dlhoročný člen súboru s bravúrou zvláda chlapčenské roly ako napríklad Peter Pan a pestrú paletu zvieracích postáv, ktoré stvárňuje, rozšíril tentoraz o žabiaka. Na postavu hračky nepotreboval špeciálnu štylizáciu, zvládol ju s prirodzenou chlapčenskosťou, ktorú v sebe tento päťdesiatnik stále má a dokáže s ňou pri kreovaní postáv pracovať.
Barbora Juríčková a Matej Valašík zobrazujú ovečky, ktoré žabiaka sprevádzajú, no všetci traja sú predovšetkým akční hýbatelia diania na javisku. Scénická výtvarníčka ich odela do kostýmov čiernej a tmavozelenej farby, aby pozornosť pútali predovšetkým bábky. Okolo pásu majú kapsičky, z ktorých vyťahujú rekvizity či pomôcky potrebné na danú akciu. Sú tak strojcami dynamických premien a pre Aulitisovú tak príznačného neustáleho dynamického diania na javisku.
Inscenácia Filemon alebo Ozlomkŕŕk domov dopĺňa ponuku BDŽ pre deti od štyroch rokov. Dotvára aj zaujímavú mozaiku hosťovaní súčasných slovenských režisérov a režisérok v tomto divadle. Za posledný rok v BDŽ inscenácie naštudovali Šimon Spišák, Júlia Rázusová, Gejza Dezorz a po Kataríne Aulitisovej je v dramaturgickom pláne inscenácia Mariána Pecka, ktorý mimo svojho domovského Bábkového divadla na Rázcestí v slovenských bábkových divadlách nerežíruje.

---

[1] Predtým už režírovali v Slovinsku.[2] ŠRÁMKOVÁ, Jana. Putování žabáka Filemona. Raketa a Labyrint : Praha, 2010. s. 14 – 15.