Detskosť nie je detinskosť!

Dramaturgia: Petra Štorcelová
Scéna a kostýmy: Jaroslav a Miroslav Daubravovci a.h.
Hudba: Dávid Kollár a.h.
Asistent réžie: Daniela Švolíková
Réžia: Srdjan Sekicki
Ňaf-ňaf: Mikuláš Dzurík
Nif-nif: Matej Erby
Ňuf-ňuf: Daniela Švolíková
Líška: Denisa Macalová-Ďuratná
Vlk: Mikuláš Macala
Zajko: Pavol Sedlačko
Premiéra 25. marec 2012, Spišské divadlo
Spišské divadlo stavilo na osvedčený starý titul a uviedlo milú poučnú rozprávkovú hru Tri prasiatka a vlk. Zvolili si divadelnú predlohu od Ladislava Farkaša, ktorý ju napísal podľa rozprávkového námetu Sergeja Michalkova. Divadlo tak túto rozprávkovú hru uviedlo na svojom javisku tretíkrát s odstupom viac ako dvadsať rokov.
Režisér Srdjan Sekicki a dramaturgička Petra Štorcelová sa rozhodli rozprávkovú hru priblížiť súčasnému jazyku dnešného najmladšieho diváka. Celá inscenácia nesie stopu pokusu o moderný pohľad na klasický rozprávkový príbeh. Je zaujímavé, ako sa inscenátori vysporiadali s interpretáciou toho, kto sú prasiatka, kde žijú a prečo si treba stavať dom. Ich príbeh je postavený na tom, že prasiatka žijú pokojne v lese, až kým nepríde zima. Vtedy si treba postaviť domček, avšak dve prasiatka sú lenivé, takže si domček nechcú postaviť. Najstaršie prasiatko odchádza a stavia si domček samo. Líška, ktorá všetko pozoruje z úkrytu, sa „láskavo“ prasiatok ujme. Stane sa ich „kamarátkou“. Pozháňa im jedlo a postaví im aj domčeky. Lenže s líškou sa chce o prasiatka deliť aj vlk. Takže vytvoria tandem a spoločne prasiatka naháňajú, až kým ich nezastaví zajko. Ten im vypráši „kožuchy“ a spoločne s prasiatkami ich odfúkne preč z lesa. V zásade je tento pohľad na rozprávku v niečom rovnaký a v niečom zase úplne iný. Starý Farkašov príbeh dostáva nový tvar, no popritom si zachováva známe čaro víťazstva dobra nad zlom.
Režisér sa zameral na detského diváka, takže aj prasiatka sú detské, miestami detinské. Iba najstaršie prasiatko Ňaf-ňaf je „dospelácke“, spôsobí skôr učiteľsky než bratsky. Prasiatka sú súrodenci, akési deti lesa. Stavba domčeka je iba u Ňaf-ňafa samozrejmosťou, ostatné prasiatka tomu nevenujú takú pozornosť. Taktiež líška a vlk, ktorí v hre sú, pôsobia akosi uhladeno. Líška je prefíkaná a myslí jej to, no až príliš sa podriaďuje vlkovi. A vlk je manekýn zahľadený do seba a nevie nič poriadne urobiť. Napokon sa v závere objavuje zajko, ktorý všetko vyrieši a všetkých zachráni. Zajko sa správa ako novodobý akčný hrdina a zároveň predstavuje čosi nové, pretože v pôvodnom texte všetkých zachráni ježko. Inscenátori možno chceli dosiahnuť väčšiu dynamiku a výraznejšiu komiku, ktorú v sebe zajko ako postavička ukrýva. Režisér sa taktiež pohral s rozprávkovými témami a princípmi. Prepašoval do Troch prasiatok aj známe otázky z Červenej čiapočky a trochu z filmových bitiek a naháňačiek.
Detskosť celej inscenácie podčiarkuje plošná scéna a rekvizity, pod ktoré sa scénograficky podpísali bratia Jaroslav a Miroslav Daubravovci. Celá scéna a postavy v nej pripomínajú pohľad na oživené postavičky. Zrazu akoby všetky rekvizity vyskočili zo zadnej farebnej kresbičky. Dokonca aj herci vďaka nasvieteniu pôsobia plocho. Všetko sa nesie v akomsi 2D opare, čo umŕtvuje celkový dojem z inscenácie. Následne všetko, čo sa na scéne deje, vyznieva akosi plocho ako samotná scéna. Dokonca aj rekvizity sú iba ploché „papundeklové“ výrezy listov, bukvíc, hudobných nástrojov, krovia a domčekov. Všetci akože niečo jedia, akože na niečom hrajú a podobne. Inscenácia potom stráca na dôveryhodnosti. a sugestívnosti Hlavne v momentoch, keď sa postavičky medzi sebou akože bijú. Bitka stráca na autentickosti, aj kvôli nevydarenej synchronicite pohybov.
Kostýmy dopĺňajú celkové vyznenie inscenácie a typovosť postáv. Všetky postavičky sú oblečené veľmi zaujímavo, hýria farebnosťou a zvláštnym kombinovaním, ktoré nie je vždy presne čitateľné. Prasiatka nie sú vypchaté, ale slušne oblečené do „obyčajných“ šiat. Jediné, čo z nich robí prasiatka, sú veľké ružové ušká a rypáčiky. Obdobne sú dotvorené aj ostatné postavičky.
Ňaf-ňaf, najstaršie prasiatko je oblečené striedmo a stroho. Pripomína inteligenta alebo inžiniera. Tento výzor podporujú okuliare s hrubým čiernym rámom a ochranná žltá prilba, na ktorej má pripevnené uši. Strohosť dopĺňajú bledé nohavice, šedo-modrá košeľa s farebnou kravatou a pletená vesta so vzorom. Je zvláštne, že toto prasiatko má na vzorovanej veste ešte ďalší prvok, ktorý evokuje počítačovú firmu Apple. Tým pádom nie je vlastne presne zrejmé, či Ňaf-ňaf má byť typom inžiniera, „ítečkára“ či „knihomoľa“. Zbytočná prekombinovanosť prvkov vedie k zmätočnému obrazu o celej postave.
Prasiatko Nif-nif má trochu vypchaté brucho a je oblečené v čomsi, čo na prvý pohľad evokuje domáci úbor. Má ležérne nohavice, tričko so vzorom kosoštvorca a na tom košeľu pripomínajúcu pyžamo. Prasacie uši má pripevnené na šiltovke. Celý tento zjav ukazuje lenivé zaspaté prasiatko, ktorým aj je.
Sestrička Ňaf-ňaf je celá v ružovom. Je oblečená vo vzorovaných šatách, ktoré strihom pripomínajú detské šatočky. Okolo krku a rúk má biele lemovanie. Okolo pása má bielu šerpu. Na hlave má ružovú čelenku, ktorá zároveň drží aj prasacie ušká.
Výzor prasiatok doplňuje ich typológiu. Najstaršie je zodpovedné, vedúce, inteligentné, ktoré vie všetko o správnom fungovaní lesa a sveta. Prostredné je lenivé, ustráchané, zamerané iba na jedlo a spánok. Posledné prasiatko je zase zahľadené do seba. Stále by sa iba fintilo a hralo.
Čo sa týka ostatných zvieratiek, aj ony vykazujú známky súhry medzi typom a kostýmom. Líška je celá v oranžových farbách. Má na sebe oranžové šaty s oranžovou šatkou a oranžovou kožušinkou cez plecia. Taktiež má oranžovú parochňu s oranžovými ušami. Oranžové pančuchy a rukavice a nakoniec hnedo-oranžovú kabelku a topánky. Celá na scéne svieti, ale pritom svojou farebnosťou nikoho neruší. Takto zladená zosobňuje typ líšky, ktorá má vkus a je noblesná.
Vlk „krásavec“, ako sa sám nazýva, je odetý ako väčšina súčasných mladých rebelujúcich ľudí. Má dotrhané sivé nohavice so záplatami, tričko s potlačou, koženkovú bundu a na nohách „číňany“. Vlk a jeho súčasný výzor je dotvorený čiernou parochňou s vytŕčajúcimi ušami a veľkým sivo-čiernym chvostom.
Nakoniec tu máme zajka, ktorý pripomína bežného „tínedžera“, okrem ovísajúcich dlhých hnedých uší pripevnených na čelenke. Taktiež je veľmi farebný. Má na sebe červené tričko, zelenú mikinu a šedé nohavice s potlačou. Nohavice pripomínajú spodok detského pyžama. Celkovo evokuje niekoho medzi detstvom a prahom dospelosti.
Inscenátori sa teda pohrali so všetkým, čo je detské, čo pripomína detstvo a čo by bolo prístupné práve pre detského diváka. Pravdepodobne chceli staviť na všetko, v čom by sa dnešný mladý divák mohol nájsť a na čo by mohol nejakým spôsobom reagovať a následne sa s tým stotožniť.
Detskosť vstupuje aj do hereckých výkonov a inscenovania. Celá inscenácia má snahu zaujať čímsi, čo tu ešte nebolo. Nanešťastie všetko ostáva iba v rovine náznakov. Duch nových nápadov sa nezjavuje. Preto inscenácii chýba život, dynamika a razantnosť v akciách. Nezachraňujú to ani pesničky a výrazná reprodukovaná hudba od Dávida Kollára. Keby sme sa zamerali iba na časti inscenácie, našli by sme pekne vystavané momenty, avšak ako celok všetko pôsobí príliš fádne, umelo a stroho.
Inscenáciu nezachránili ani herci svojimi výkonmi. Väčšina hereckých kreácií bola nedynamická, drevená a vyžarovalo z nich akési neosobné fluidum, akoby ani nevedeli, v čom hrajú a kde sa nachádzajú.
Mikuláš Dzurík ako prasiatko Ňaf-ňaf bol drevený, rovný ako pravítko, a veľmi strojený. Hravosť a dobrú náladu mal naprogramovanú, ale nevedel ju podať spontánnym spôsobom. S neprirodzeným pokojom prijal fakt, že s ním súrodenci nechcú stavať dom. Zo začiatku ich vychováva a učí ich, čo všetko by mali vedieť – od hygieny až po zdravé spoločenské a osobné návyky. Nakoniec ich však opúšťa a s vervou si stavia nový dom. Občas sa aj zastaví, aby sa ich opýtal, ako sa majú a vystríha ich pred kamarátstvom s líškou. Vtedy má opäť svoj mentorský hlas i postoj. Dzurík si tak po celý čas drží ľahký odstup a akýsi nadhľad nad všetkým, i keď jeho výkon je veľmi statický a ťažkopádny. Jediný z prasiatok ostáva v „dospeláckej“ póze.
Nif-nif Mateja Erbyho je zbabelé a veľmi vystatovačné prasiatko. Zároveň je veľmi lenivé a pahltné. Erbymu sa podarilo urobiť zo seba detinské prasiatko. Miestami jeho intonácia skĺzava až k maznavému tónu. Jeho celkový zjav narúša jeho pohľad. Občas zrakom prezradí, že náhle nevie, čo nasleduje ďalej, a preto občas vypadne zo stanoveného typu (akoby zabúdal text alebo následnosť scén). Erby si miestami nedokáže udržať ľahkosť pohybu a presvedčivosť prejavu.
Daniela Švolíková ako Ňuf-ňuf je milé dievčatko a zároveň veselé prasiatko plné hravých nápadov. Podobne ako Nif-nif je lenivá a všetko necháva na najstaršom bratovi. Ako jediná si udržiava v pohybe ľahkosť a jej prejav tak ostáva najdôveryhodnejším. Má najvýraznejšiu gestiku, no napriek tomu skĺzava k detinskosti.
Najvýraznejšou postavičkou celej inscenácie je líška Denisy Macálovej-Ďuratnej. Jej líška je veľmi kontrastná a pracuje s premenami: z milej usmiatej „susedky“ sa behom okamihu zmení na striktnú neurotickú osobu. Neustále si udržuje dve polohy, medzi ktorými sa pohybuje. Jediným výrazovým prostriedkom ozvláštnila svoju postavu – okolo seba neustále rozprašuje parfum. Vystupuje ako noblesná záchrankyňa, no v skutočnosti si chce iba pochutiť na šťavnatom mäsku prasiatok. Spolupracuje s vlkom – nemyslí si o ňom nič dobré, ale bojí sa ho. Líška Macálovej-Ďuratnej je dominantnou postavou scény a hybným motorom udalostí, pretože ona určuje, ako sa bude dej vyvíjať ďalej.
Mikuláš Macala sa zhostil úlohy vlka, ktorý je so sebou veľmi spokojný a má sa rád. Podobne ako líška má svoj tik, neustále si upravuje hrivu a pozerá sa na seba do zrkadla. Kontroluje všetky svoje pohyby a udržuje si zdanie uhladeného elegána. Macalov vlk je zdrojom komiky. Je typickým rozprávkovým vlkom, ktorý je síce zákerný a zlý, ale v podstate je veľmi nešikovný, a preto nikdy nedosiahne to, čo chce.
Zajko Pavla Sedlačka je najzvláštnejšou postavičkou celej inscenácie. Skĺbilo sa v ňom veľa faktorov, ktoré z neho pravdepodobne majú robiť humornú a akčnú postavičku. Sedlačko šušle, ráčkuje a je extrémne pohyblivý. Vytvára dojem mladého akčného, ale zato divného zajka. Svojou silou premôže vlka s líškou a ukáže tak, že aj menšie zvieratko môže mať navrch. Všetko by bolo v poriadku, keby zajko mal iba jednu výrazovú črtu, nie niekoľko takých, ktoré spolu nie sú v súlade. Celkovo potom Sedlačkov zajko pôsobí skôr trápne ako smiešne, čo je škoda, pretože je to zaujímavá postavička.
Inscenácia so všetkými svojimi prvkami drží pokope. Chýba jej však herecká súdržnosť, pohybová ľahkosť, väčšia scénografická nápaditosť, tempo, rytmus, takt a nakoniec viac života a svojráznejšieho humoru. Necítiť tu uhládzajúcu ruku dramaturga a rozhodný prístup režiséra. Možno nabudúce stačí väčšia odvaha riskovať. Naznačené nápady tak nadobudnú konkrétny tvar a spontánnosť sa snáď prederie na povrch.
Zuzana Šnircová
publikované online 31. 12. 2012

Zuzana Poliščák Šnircová

Zuzana Šnircová absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Ako kritička sa zúčastňuje kritických seminárov a divadelných festivalov. Príležitostne prispieva recenziami do projektu Monitoring divadiel. Zároveň je súčasťou redakcie internetového časopisu MLOKi. Pracuje pre Divadelný ústav v oddelení vonkajších vzťahov ako manažérka výstavníckej činnosti.