Charlotte Keatley: Matka povedala, nie

Premiéra: 20. 12. 2007, Jókaiho divadlo Komárno
Na poslednej premiére Jókaiho divadla v r. 2007 sme v Komárne boli svedkami prvého maďarského uvedenia hry anglickej dramatičky Charlotte Keatly: Matka povedala, nie…. Túto hru autorka napísala v r. 1985, potom na nej ešte 3 roky pracovala. V r. 1989 ju uviedlo v Londýne Royal Court, týmto uvedením sa zrazu autorka aj hra stali svetoznáme. Mladá režisérka, Adina Lévay študovala v Anglicku, a text si „doniesla domov vo svojom kufri“, lebo sa jej veľmi páčil. Keď po vlaňajšom úspechu (režírovala Fosseho Sen o jeseni, inscenáciu sme mali možnosť vidieť aj a Martine na festivale Dotyky a spojenia) ju komárňanské divadlo oslovilo na ďalšiu spoluprácu, ponúkla tento, do maďarčiny ešte ani nepreložený text. So štyrmi mladými herečkami, dramaturgičkou Emese Varga, kostýmo- a scénografkou Erikou Gadus vytvorili zaujímavú inscenáciu, ktorá diváka racionálne osloví a emocionálne sa ho hlboko dotkne.
Témou hry je vzťah matky a dcéry, resp. matiek a dcér. Margaret nepočúva rady svojej matky Doris, a po II. Svetovej vojne sa vydá za amerického vojaka a odíde s ním do Londýna. Jej dcéra Jackie napriek matkiným radám odíde z Londýna do Manchesteru, uprednostní kariéru, vzdá sa aj svojej dcéry Rosie, ktorú nechá pri matke. Rosie je vychovávaná ako Jackie-ina sestra, s pravdou je konfrontovaná ako dospievajúca, vďaka náhode, predtým, ako jej to matka stihne povedať. Doris má tiež svoje „tajomstvo“ – je matka nebola vydatá, čo znamenalo v tých časoch veľký spoločenský hendikep. Muži v hre nevystupujú, počas hry Dorisov muž umrie, Margaretu manžel opustí. Rosie nakoniec odíde ku svojej prastarkej Doris, a jediná ešte má šancu na plnohodnotný život. Teda prítomnosť istej sentimentality aj feministických prvkov – dosť nebezpečné, aby sa to „zvrhlo“ do sladkého, lepkavého sirupu alebo „ feministického manifestu“. Autorka na šťastie miesto lineárne prebiehajúceho príbehu volila časté, voľné prechody v čase, fragmentáciu príbehu aj textu, nie sme tak bezstarostnými „konzumentmi“ lineárne prebiehajúceho príbehu, ale aktívnymi účastníkmi, ktorí sa snažia orientovať v „časových skokoch“, musia si z fragmentov poskladať príbeh, ktorý úplne pochopíme len na konci inscenácie. Režisérka v spolupráci s dramaturgičkou sa dôsledne snažili aj o úpravu, v ktorej neostanú ani zvyšky sentimentálnych alebo feministických prvkov. Scénografka Erika Gadus pri návrhu scény volila štylizáciu: na podlahe je žltý piesok, v popredí s „hradom z piesku“, ktorý sa behom inscenácie zničí pod nohami protagonistov. Pozadie tvoria fotky modrého neba s bielymi oblakmi, na scéne je hojdačka ako miesto „medzi nebom a zemou“, biely klavír (symbol „dobrej meštianskej rodiny“), a vpravo ošarpané dvere, cez ktoré smrteľníci opúšťajú tento pozemský svet. Režisérka si do dobre poradila aj pri výbere herečiek. Anita Szvrcsek je vynikajúca predovšetkým ako stará a prastará mama. Nepotrebuje vonkajškovú pomoc maskérky, jemnými vnútornými prostriedkami je schopná zobraziť duševné polohy osudom skúšanej ženy, jej únavu, rezignáciu, ale aj duševné rezervy, schopnosť mobilizovať duševné aj telesné sily v momente, keď to pravnučka potrebuje. Menej presvedčivá je v detských scénach, v ktorých je ale jej postava aj dramaturgicky menej presne charakterizovaná. Na premiére (oficiálne ešte vlastne len predpremiére) sa celé predstavenie „rozbiehalo“ ťažšie. Herečky boli zjavne indisponované, napätie, tréma z premiéry ako keby na nich v príliš „doľahlo“. Trvalo to len krátku dobu, a bolo najviac poznať na výkone Krisztiny Holocsy. Ťažko nachádzala riešenie na prechody v čase, na zobrazenie postavy v rôznych, od seba vzdialených časových rovinách. Aj u nej to bola len krátkodobá indispozícia. V ďalšom priebehu predstavenia excelovala ako duševne a neskoršie aj telesne trpiaca Margaret, ktorá všetky utrpenia skrýva pred celým svetom, pred matkou, ktorú v mladosti neposlúchla, pred dcérou, ktorej životný štýl, hodnotový systém nechápe, a ktorej dcéru vychováva ako vlastnú, čím sa dopúšťa klamstva pred vnučkou aj pred svetom. Najťažšiu hereckú úlohu má v inscenácii pravdepodobne Zille Germán.
Postava Jeckie je nositeľom najviac možností dramatických konfliktov, najviac protirečení. V „klasickej“ dramatickej forme by preto mala asi najširšie možnosti, bola by hlavou postavou drámy. V tejto hre, koncipovanej inak, stavanej na iných dramaturgických princípoch však predstaviteľ Jackie nemá možnosť „zahrať“ svoju životnú drámu, tá sa divákovi rozvinie postupne, skladaním fragmentov, scén z rôznych časových období života protagonistov, a táto mozaika sa skladá skôr z prejavov ostatných, z reakcií okolia ako z výstupov samotnej Jackie. Zille Germán korektne zahrá ulietanú, zaneprázdnenú ženu, ktorá sa z nádejnej ale chudobnej umelkyne stala finančne dobre zabezpečenou majiteľkou galérie, za svoju kariéru ale obetovala okrem umeleckých ambícií aj vlastné dieťa, ale diváka táto postava veľmi neosloví, príliš hlboko sa ho jej tragédia nedotkne. Pritom celý dej je vyprávaný akoby z jej perspektívy. Ústrednou postavou hry sa však stáva Rosie. Dokáže rýchlo spracovať traumu so „zrady“ matky a starej matky, pomocou prastarkej Doris je schopná sa vo svete okamžite orientovať, stáva sa zo dňa na deň sebestačnou, pre ňu ( i diváka) zostáva nádej, že ona bude konečne schopná si nájsť svoje miesto vo svete, ešte má nádej byť šťastná. Veď symbolicky ona najoddanejšie hľadá a najrýchlejšie nájde riešenie hry soliter, (t.zn. sám, samostatne), ktorú prastarká Doris riešila celý život (mala túto hru ako náhradu namiesto skutočného života), starká Margaret nebola schopná vyriešiť vôbec, a matka Jackie pri stálom zhone za kariérou, za peniazmi nemal čas ani skúsiť riešiť. Pozvaním Andrey Szoták na túto rolu režisérka trafila do čierneho. Mladá herečka naplno využila všetky možnosti, ktorú postava ponúkala. Bola hravá, šarmantná, detinsky priečna aj dospelo rozvážna, prirodzenou ľahkosťou preklenovala časové skoky v texte, podal skutočne brilantný herecký výkon.
Režisérka Adina Lévay po vlaňajšom úspechu v Komárne opäť dokázala, že má hlboký cit a pochopenie pre tajomstvá ľudskej duše, že ovláda javiskový realizmus aj štylizovaný prejav, dokáže viesť hercov, nájsť s nimi spoločnú reč a vytvoriť esteticky hodnotnú a divácky úspešnú inscenáciu. Môžeme len dúfať, že táto úspešná spolupráca medzi režisérkou a komárňanským divadlom bude ďalej pokračovať.

Géza Hizsnyan